NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Priadky boli v minulosti spoločenskou záležitosťou. Začínali väčšinou v novembri po sviatku svätého Martina a trvali až do veľkého pôstu.
Moderná doba však býva často voči dávnym dobám nevraživá. Keď v súčasnosti niekto spomenie konope, mnohí si ho okamžite a veľmi nepresne spoja s marihuanou.
Práve to bol jeden z dôvodov, pre ktorý sa rodáčka z Moravského Lieskového Božena Adamicová pustila do zbierania všetkého, čo s konopou súvisí.
Majsterka ľudovej umeleckej výroby konopné odevy zdobí moravskolieskovskou a bošáckou tradičnou výšivkou. Unikátne exponáty môžete vidieť v Podjavorinskom múzeu počas výstavy Konopné reminiscencie až do 29. marca budúceho roka.
Plachetnice s konopnými plachtami
Božena Adamicová sa sústredila na využitie tradičného materiálu regiónu, kde prevažovalo konopné plátno.
„Každý má určite nádherné spomienky na túto preužitočnú rastlinku. Čo ma najviac popudilo a napokon priviedlo k práci o konopiach i k písaniu o konopiach bola nespravodlivosť voči tejto rastlinke. Všetko sa zvrhlo iba na konopnú drogu. A to bola veľká krivda,“ prezradila Božena Adamicová svoje pohnútky.
Konopa podľa jej slov slúžila celé tisícročia ako výborná surovina. Už mnoho rokov pred naším letopočtom vedeli ľudia spracúvať konopné vlákna.
Vianočné obradné pečivo premenila na umelecké diela Čítajte „Veď už v škole nás učili o vojne Peržanov s Grékmi. Ich loďstvá boli založené na plachetniciach,“ podotkla pani, ktorej prínos v ľudovej kultúre je výrazný nielen v jej tvorbe, ale aj v dlhoročnej výskumnej oblasti ľudového odevu a techník spracovania textilu v re-gióne a s nimi súvisiacich prác. Stala sa uznávanou odborníčkou vo výskume domáckej výroby či pestovania a využitia technickej konopy.
Spomeňte si na prácu našich predkov
Konopné sukne a rubáše, tyrolské konopno-bavlnené plachty, konopné uteráky s monogramom, bielené konopné plátna, konopné uteráky a obrusy, sukne, rukávce, šatky a kasanky a mnoho iných odevov môžete vidieť na výstave Konopné reminiscencie. Pani Adamicovú fascinuje už desaťročia práca tkáčok a vyšívačiek, fascinuje ju každý steh vytvorený konopnou niťou.
„Naši predkovia boli nesmierne pracovití, nápadití, šikovní a mali hlboký estetický cit. Všetko bolo prírodné. Dnes sa všetko prevádza na umelinu. Hoci pokrok musí ísť dopredu, aj tak najlepšia bola konopná plachta. A najlepší uterák bol konopný,“ usmiala sa.
Púchovskú skalu, ktorú si obľúbili lovci mamutov, zlikvidovali ťažobné firmy Čítajte Ako povedala, vyrástla v dedinskom prostredí, v ktorom mala každá domácnosť množstvo konopných výrobkov. „Zažila som starších ľudí, ktorí nosili konopné odevy alebo aspoň ich súčasti. Hospodárske textílie, plachty, vrecia – to všetko bolo súčasťou môjho každodenného života,“ zaspomínala si. V Moravskom Lieskovom bolo v minulosti množstvo konopných polí, tkanie tam bolo súčasťou každodenného života.
„Plátno chodili predávať na Moravu i na jarmoky. Najviac sa konopných vecí predalo na vianočných jarmokoch, pretože na jeseň sa tkalo stále,“ vysvetlila Božena Adamicová.
Dozviete sa, čo je to hachľa či motovidlo
Nielen hotové konopné odevy a ďalšie výrobky každodenného použitia uvidia návštevníci pútavej výstavy. Množstvo predmetov zo zbierok Trenčianskeho múzea s jednotlivými opismi prác spracovania konôp oživujú prácu našich dávnych predkov. A mnohé z pojmov ste určite nikdy nepočuli.
Hachľa, trlica, počítacie motovidlo, potak na navíjanie nití, piest na pláchanie, mangel, zviják, trlica, praslica, kolovraty či piglajzňa na vloženie horúceho železa sú vám skutočne na dotyk. Na výstave ich uvidíte na vlastné oči a dozviete sa, na čo slúžili.
V dolinách je dážď, na hrebeni Javorníkov zimná idyla Čítajte „Konopa na našom území nie je domácou rastlinou. Nie je to divorastúca rastlina, ako napríklad ľan. V dobe železnej ju priniesli Skýti. Od toho obdobia sa na Slovensku udržiava a pestuje. Počas celého stredoveku až do 1. polovice 20. storočia bola táto rastlina veľmi dôležitá,“ podotkol Juraj Zajonc zo Slovenskej akadémie vied. Najdlhšie sa ručné spracovanie konope udržalo v roľníckych domácnostiach. Pestovanie konope zamestnávalo ženu počas veľkej časti roka. Od zasadenia až po produkciu textílií to bola veľmi náročná práca.
Priadky boli rituálnym obdobím
Konopa sa sadila na špeciálne políčka, ktoré bolo treba kvalitne hnojiť. Po jej vyrastení a zbere začala doslova konopná alchýmia. Máčanie, trepanie, čistenie od drevených častí, rozdeľovanie podľa kvality vlákien česaním a hlavne vznik nekonečnej nite, ktorá sa priadla. „Pradenie nebolo iba jednoduchou pracovnou činnosťou. Táto práca mala aj spoločenský rozmer. Priadky boli aj rituálnym obdobím. Dievča, ktoré začalo chodiť na priadky, malo už vyššie postavenie ako dieťa. Bolo to postúpenie v spoločenskom postavení,“ vysvetlil Zajonc.
Myjavská obradová špecialita: Hrtánky Čítajte Spracovanie konôp bolo fyzicky aj časovo veľmi náročné. Trpezlivosť a sila žien bola nevyhnutnosťou. „Samotná niť je veľmi drsná. Aj uvíjanie nití a tkanie bolo pre tkáčky veľmi ťažké. Napriek tomu výsledkom boli často veľmi jemné tkaniny, na ktoré sa aj vyšívalo. Nevznikali iba hrubé druhy tkanín – vrecia a plachty určené na nosenie poľnohospodárskych produktov, ktoré vznikali z tých najmenej kvalitných nití,“ prízvukoval Zajonc.
Pred Vianocami veštili a čarovali
V regióne Nového Mesta nad Váhom priadli väčšinou dievčatá a vydaté ženy spolu. Schádzali sa buď v jednom dome, alebo postupne obchádzali všetky domy v dedine. Účasťou na pradení sa dievča považovalo za dospelé.
„Spradenú priadzu si dievčatá mohli nechať, tkala sa z nej výbava na svadbu. Pri pradení nechýbal košík so sušenými slivkami, ktorými si ženy pomáhali k tvorbe slín,“ upozornila zberateľka.
V našom regióne bolo niekedy pradenie spojené s páračkami i vyšívaním, kedy staršie ženy počas párania peria rozprávali príbehy zo svojej mladosti. Rozprávky, povesti, spomienky a príbehy zo života boli neodmysliteľnou súčasťou priadok, rovnako ako spev.
„Dievčatá sa stretávali v niektorom dome a domácej gazdinej prispievali na svetlo a teplo. V predvianočnom období si práce uľahčovali ľúbostnou mágiou, veštením a čarovaním,“ pripomenula Adamicová. V Častkovciach dievčatá pred Vianocami vkladali do vázy čerešňovú vetvičku, aby do Vianoc rozkvitla.
Pokračovateľka konopnej tradície
Po 2. svetovej vojne sa zmenil prudko životný štýl. Ľudia menili spôsob svojho života, menili svoje obliekanie a viac začali pracovať v mestských továrňach. „Nemali čas a nemali kde konope pestovať. Jednoduchšie bolo preto za peniaze si kúpiť hotové textílie,“ vysvetlil autor mnohých odborných publikácií Juraj Zajonc.
Božena Adamicová je tak jednou z mála pokračovateliek konopnej tradície na Slovensku. Jej práce využívajú konopu nielen ako prírodný materiál, ale v tvorbe využíva aj spôsoby vyšívania, ktoré sa používali v jej rodnom kraji. Z tradičných konopných výrobkov prešla aj na konopné artefakty, ktoré sa stali pútavými bytovými doplnkami či dekoratívnymi prikrývkami. Vďaka pani Adamicovej sa konopa opäť vrátila do kraja, kde mala dlhoročnú tradíciu. Veď za nový rubáš sa kedysi platila zlatka, za starý 30 – 60 grajciarov. Na jarmokoch v Novom Meste nad Váhom predávali Lieskovčanky už v 16. storočí konopné plátno.
Invázia Rusov otvorila cestu ku konope
Bývalej pani učiteľke pomohla ku konopnej vášni svojským spôsobom invázia spojeneckých vojsk do Československa v roku 1968.
„Bola som ruštinárka. Bolo treba podpísať, že ich berieme ako osloboditeľov. Ja som to nepodpísala. Pritom ako ruštinárka som mala k ruskému národu a k ruskej kultúre veľmi blízky vzťah,“ podotkla pani Adamicová. Po nepodpísaní ju zbavili funkcie riaditeľky základnej školy. Ubudlo jej veľa často byrokratickej roboty a naplno sa vrhla do textilno--výtvarnej práce.
„Keď som videla, ako u nás v obci niekto konopnou handrou čistil traktor, až ma pri srdci zapichalo. Tak som sa rozhodla zachraňovať našu konopnú históriu. Takto som sa dostala k tomuto materiálu,“ usmiala sa.
Hoci sa u jej rodičov už nepriadlo ani netkalo, začala postupne tvoriť unikátnu zbierku. Konopné odevy však začala aj vyšívať. Jej dcérka dodnes nosí nádherný konopný kostým. „Konopa je dlhodobo kvalitná a pekná. Kostým je nezmenený od čias jej vysokoškolského štúdia,“ podotkla jeho tvorkyňa.
Zákaz pestovania konope bolo pokrytectvo
V 70. rokoch bolo pestovanie konope zakázané v mnohých štátoch. Aj napriek tomu, že pôvodné rifle Lewis boli z konopného plátna a boli nezodrateľné. Konopné textílie dodnes používajú vo svojich kolekciách aj slávni Armani a Calvin Klein. „Predstavte si to pokrytectvo. Krajiny, ktoré pestovanie zakázali, kupovali výrobky od štátov, kde pestovanie konopí zakázané nebolo. V súčasnosti už pestovanie u nás zakázané nie je, ale zmenil sa spôsob pestovania,“ uviedla ďalej konopná odborníčka.
Zároveň nás zasvätila aj do prania konopných výrobkov. Tie staré a jednofarebné plachty či obrusy pokojne možno hodiť do práčky s vodou strednej teploty. Potom mierne priškrobiť a polovlhké žehliť. Pevnosť, pružnosť, savosť konopných materiálov sa nezníži ani po dlhoročnom používaní.
„Je to neoceniteľné vlákno, ktoré nemá žiadne nevýhody. Je prijateľné aj pre pokožku. Veď sa vyrábali masti z konopných semien a ruku či nohu potom konopnou handrou ešte aj obviazali,“ usmiala sa rodáčka z Moravského Lieskového, ktorá v súčasnosti žije v Prahe.
Konope sa začalo pestovať v Číne
Konopu siatu poznali ľudia už v 3. tisícročí pred naším letopočtom. Jej pravlasťou bola stredná Ázia, odkiaľ sa rozšírila takmer do celého sveta.
„Niektoré pramene uvádzajú, že sa začala pestovať v Číne. Vo veľkom sa však začala pestovať v 9. storočí pred naším letopočtom v Indii,“ uviedla Božena Adamicová, autorka knihy Konopná nostalgia. Samotný názov konopy prezrádza jej cestu z Orientu na západ. Cannabis, canapa, canano, cahamo, canep, konoplja, kenevir či kender. Aj to sú názvy, s ktorými sa s konopu môžeme stretnúť v cudzích jazykoch.
Za najstarší písomný doklad o pestovaní konopy siatej na Slovensku sa pokladá listina z roku 1265, podľa ktorej mali obyvatelia odovzdávať konopné byle v kytách. V 16. storočí sa hojne pestovala už aj v Beckovskom panstve.
