NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Píše sa rok 863. Na Veľkú Moravu prichádzajú slovanskí vierozsvetci Cyril a Metod.
Na účely misie vytvára Konštantín (Cyril) nové písmo-hlaholiku.
Pred odchodom na Veľkú Moravu tvoria solúnski bratia aj viacero prekladov a vlastných textov v najstaršom slovanskom spisovnom jazyku – v staroslovienčine.
V roku 867 sa vybrali na cestu späť z Veľkej Moravy. Mnohé vzácne archeologické nálezy dokazujú, že rušný život fungoval v našom regióne aj počas veľkomoravského obdobia. Vráťme sa preto aspoň na chvíľku medzi bežných ľudí počas príchodu Cyrila a Metoda na naše územie.
Zaujíma vás, čo si vtedy ľudia varili a piekli, akú chuť mal veľkomoravský chlieb, čo si radi vypili, čo si na seba obliekali v lete i v zime, či sa ženy parádili už vtedy a aké kruté boje zvádzali ich partneri?
Porozprávajú vám o tom nadšenci, ktorí akoby žili v časoch Veľkej Moravy. Všetok svoj voľný čas venujú životnému štýlu z časov Veľkomoravskej ríše. Jedia, pijú, obliekajú sa, vyrábajú a bývajú tak, ako ich predkovia z Veľkej Moravy.
Husté kaše, divina na všetky spôsoby a ryby
Rozvoniavajúce jedlo lákalo k stolu aj v 9. storočí. Pripravovali sa predovšetkým múčne jedlá, ale s obľubou sa jedla aj divina akéhokoľvek druhu.
Tatári vypálili Trenčín, odolal len hrad Čítajte „Najviac sa vo Veľkej Morave konzumovali jedlá na báze obilnín. Často sa varili aj rôzne kaše, ale boli podstatne hustejšie ako napríklad naša krupica. Kaše bývali s ovocím, ale aj naslano so zeleninou. Niekedy do kaše pridávali aj mäso,“ prezradila Anna Křivánková zo spolku Velkomoravané.
Počas Veľkej Moravy nechýbalo na stoloch ani mäso. Bolo ho však podstatne menej ako v našom súčasnom jedálničku.
Bolo to skôr počas slávností, keď sa niečo ulovilo. Tí čo bývali pri vodných plochách, s obľubou lovili a konzumovali ryby. Prevažovala však divina. Divé svine, srnčia zver, ale aj lesné vtáctvo.
Všetko, čo sa podarilo uloviť.
Domáce zvieratá mali počas priaznivej teplej klímy hlavne na mlieko. Ale na zimu ich porážali a jedli,“ pokračovala „Veľkomoravanka“ z dobovej kuchyne.
Deti sa výrazne dlhšie kojili ako dnes a umelé mlieko z fľašky bolo pre nich neznámym pojmom.
Neskôr sa malí potomkovia prispôsobovali strave, ktorú konzumovala ich mama.
Pivo, pri ktorom dostal zabrať aj mozog
Dnešný stravovací zvyk raňajky – obed – večera by bol na Veľkú Moravu iba ťažko akceptovateľný.
Jedlo sa skoro ráno a potom večer. Na obed si brali so sebou zeleninu,“ uviedla.
Hutný chlieb vytiahnutý z pece rozvoniaval už aj na Veľkej Morave. Rôzne druhy placiek však mali ešte väčšiu popularitu.
Chlebík mával zvyčajne menšiu veľkosť. Neboli to bochníky, ktoré by boli nosili pod pazuchou ako dnes,“ usmiala sa.
Považie - fenomenálny priestor pre archeológiu Čítajte Veľkomoravania si pochutnali už aj na alkoholických nápojoch. Destiláty však nemali. „Rozhodne nedestilovali, destilácia prišla až v neskorších časoch. Pili skôr ľahšie nápoje, dovážali spracované víno zo stredomorskej oblasti. V obľube bola medovina a varili si pivo. Pivo sa robilo zo všetkého možného.
Až za vlády Márie Terézie sa do neho prestali pridávať plané trávy, ktoré obsahovali množstvo alkaloidov. Z tých sa doslova „blblo“ a mozog dostával zabrať,“ usmiala sa odborníčka na veľkomoravskú kuchyňu Anna Křivánková.
Ak nemali soľ, použili popol
Obilie si skladovali aj na mimovegetačné obdobia. Slúžili im na to zásobné jamy – velikánske obilnice vykopané v zemi. Tie boli zakryté zeminou a nechávali sa zarásť trávou. Otvorili sa až v čase potreby.
„Jama sa vypálila, aby sa do nej nedostalo nič z okolia a aby si na obilí nepochutnali hlodavci,“ dodala Křivánková.
Obilné zrnká veľkomoravským spôsobom melie aj Karel Horák. Chlieb piekli zvyčajne zo pšenice. Pšeničné zrnká sa preto aj pod jeho rukami otáčaných kameňoch menia na jemnú múku. A chuť chlebíka bola diametrálne odlišná od tej, na ktorú sme zvyknutí dnes z veľkoobchodov. Bol upečený iba s pomocou múky, soli a vody. Hoci točenie kameňa na kameni pod ním si vyžadovalo fyzickú zdatnosť, obilie na múku mnohokrát mleli aj ženy.
Archeológovia našli črepy z obdobia Veľkej Moravy Čítajte „Malý mlynček je zložený z dvoch ťažkých kameňov s rôznym vrúbkovaním. Tým sa obilie drví na kúsky. Pomocou sít potom určovali hrúbku múky. Aj dnešné celozrnné pečivo je z múky, ktorá nie je domletá do hladka. Ak nemali soľ, pridávali do múčnych výrobkov trošku popola. „Ovocné stromy sú slanšie, lesné stromy buk a dub sú skôr do horkej chuti,“ vysvetlil Velkomoravan Karel Horák.
Veľkomoravanky sa rady zdobili šperkami
Šperkár Pavol Francúz by bol vyhľadávaným majstrom aj v časoch Veľkej Moravy. Umelcovi z dneška sa práve veľkomoravské obdobie veľmi pozdáva. Pri výrobe šperkov sa inšpiruje originálnymi nálezmi z múzeí, ale aj archeologickými objavmi publikovanými na internete.
„Ženy sa už v tej dobe chceli veľmi páčiť. Nosili naozaj všetko. Náramky, prstene, náušnice, zdobené opasky i pracky. Používalo sa zlato, striebro a pozlátený prípadne postriebrený bronz. Jednoduchšie a lacnejšie šperky mali aj chudobnejšie ženy. Bohatstvo však o honosných šperkoch rozhodovalo,“ uviedol uznávaný šperkár, ktorého umelecké diela z dávnych období putovali už aj do Austrálie, Nemecka, Litvy či Francúzska.
Muži boli v tomto smere praktickejší. Zháňali najmä opasky a gombíky, niektorí z nich nosili na ruke náramok.
„Každé hradisko malo šperkársku dielňu. Remeslu sa venovali iba muži a bolo to rodové. Na tú dobu boli neuveriteľne zruční a pracovali s ľahkosťou,“ povedal Francúz. Do prstienkov sa osádzalo sklo i granáty.
„Nosili sa aj náhrdelníky a symbolom ženskosti boli luny. Čím viac ich žena mala, tým to bolo príťažlivejšie,“ usmiala sa Veronika Dubinská.
Kováčske dielne – výrobky pre roľníkov a vojakov
Pavlovi Francúzovi cudzia nie je ani kováčska vyhňa. Nože, dýky, sekerky, ale ťažké a dlhé meče už nie. Búchať a brúsiť celé hodiny ho už priveľmi neláka, v drobnej piplačke našiel najväčšiu záľubu. Ozdobovanie, gravírovanie, patinovanie – to je jeho umelecký svet.
„Kováči mali dielne pod prístreškom pod holým nebom. Mali vyhňu a niekoľko dúchadiel, ktorými podporovali silu ohňa a vyššiu teplotu v horiacich uhlíkoch. Tavili železnú rudu. V minulosti už použité železo tiež pretavovali a používali na nové výrobky,“ predstavil veľkomoravskú kováčsku dielňu.
Kováčske dielne produkovali predovšetkým výrobky pre bežné použitie. Vyhľadávané boli hlavne pracovné a bojové nástroje.
„Sekery, dláta, vrtáky, kotlíky na varenie. Pre poľnohospodárov najmä kosáky a klince. Pluhy nerobili, tie boli vtedy ešte drevené. Ani podkovy pre kone. Tie sa začali podkúvať u nás až niekedy v 13. storočí. Vo svete o niečo skôr,“ dodal Pavol Francúz.
Výrobky sa medzi obyvateľstvom predávali alebo vymieňali. Kováči aj staré železo vážili a vykupovali na ďalšie použitie.
Ľan a vlna ich hriali aj cez zimu
Ľan a vlna. Dvojica skvelých materiálov, do ktorých sa zaodievali ľudia aj pred vyše 1100 rokmi počas príchodu Cyrila a Metoda. Materiály, ktoré im teplo poskytli aj počas najtvrdších zím.
V spojení dokážu ideálne izolovať od chladu.
„Používal sa aj hodváb a žihľavové vlákna. Koža sa využívala hlavne na šitie topánok a výrobu opaskov. Kožušiny zasa ako lem na čiapky. Šilo sa ľanovými niťami,“ vysvetlila Veronika Tabáková zo spolku Veľkomoravanov.
Každá žena sa od útleho veku učila spracovávať materiál. Existovali aj miesta, kde sa vyrábali odevy pre vyššiu spoločnosť. Bežným odevom žien bola spodná tunika (spodná bielizeň) z hrubšieho plátna, na ňu zvyčajne išla ľanová tunika ozdobená výšivkou a navrch si ženy dávali zástery. V zime boli obľúbené vlnené tuniky.
„Muži mávali krátke tuniky a cez ne plášte. K tomu nohavice. Neexistuje dôkaz, že by žena v tomto období nosila nohavice. Ale myslím si, že nejaké úzke nohavice ženy pod šatami v zime nosili, aby im neťahalo na nohy,“ usmiala sa. Zimné topánky boli vystlané slamou. Nosili sa však aj topánky univerzálne pre všetky ročné obdobia.
„Základným materiálom bola koža. Ale našli sa aj zmienky, že obuvníci robili topánky aj z kôry a lyka a papučky z hrubej slamy,“ podotkla Veronika.
Drôtená košeľa rezom odolala, na bodnutia bola slabá
Povestné drôtené košele patrili bojovníkom z vyššej kasty. Vážili približne päť kilogramov i viac. Ochránili najmä pred reznými a sečnými útokmi, mocnému bodnutiu či dobre mierenému šípu po výstrele z luku však zväčša neodolali. Ich výroba trvala nekonečné hodiny.
„S prestávkami vo voľnom čase som košeľu vyrábal jeden rok. Pre mňa je to relax. Pletiem očká a pustím si k tomu Jana Wericha. Moja košeľa má hmotnosť 4,5 kilogramu,“ usmial sa Peter Kocúr zo skupiny Svarog z Liptovského Mikuláša. Najprv si treba vyrobiť náradie na daný rozmer očka, navije sa strunka, nasekajú sa jednotlivé očká. Prerážajú sa dierky a očká sa lisujú. A až potom sa pletie.
„Do jedného očka sú zapletené štyri ďalšie. Očká boli zväčša z mäkkého drôtu. Krúžková zbroj eliminovala najmä seky, bodnutia iba do určitej miery. Luk a kopija košeľou prejdú. Dôležité bolo aj množstvo vrstiev pod košeľou,“ potvrdil Kocúr.
Drôtené košele v 9. storočí mali iba veľmi bohatí a významní ľudia. Takéto košele vyrábali vysokokvalifikovaní ľudia v tomto remesle. Práca to bola veľmi náročná. Keď bola košeľa vyrobená kvalitne, bojovníka v pohybe neobmedzovala.
Hnefetafl sa hrával medzi šľachticmi po celej Európe
Ak si myslíte, že stredoveké obyvateľstvo si nenašlo čas na logické hry a spoločenskú zábavu, hra s neobvyklým názvom vás vyvedie z omylu.
Hra Hnefetafl pochádza z Nórska a rozšírená bola už od roku 400. Veľmi obľúbenou bola až do 12. storočia, keď ju do úzadia vytlačil šach.
„Hrala sa aj v severnej, západnej, východnej i v strednej Európe. Často sa hrala vo Walese, v Írsku, Anglicku, Francúzsku i Nemecku. Neskôr sa presunula už iba do Škandinávie, a preto je považovaná najmä za hru Vikingov,“ predstavil stredovekú hru Hnefetafl jej hráč Michal Gajarský.
Šachovnica 11 x 11 má oproti šachu o 57 políčok viac. Vyznačené stredové pole sa nazýva hrad alebo trón. Brániaci hráč má k dispozícii 12 hracích kameňov a jedného kráľa. Útočiaci hráč má k dispozícii 24 kameňov. Cieľom útočníka je zajať kráľa, cieľom obrancu je utiecť s kráľom na rohové pole hracej dosky.
„Hnefetafl je jednou z mála hier, ktorá sa hrá medzi dvoma nerovnými stranami. Všetky figúrky sa pohybujú ako veže v šachu. Bola to hra šľachticov a dnes veľa ľudí ani nevie, že taká hra existovala,“ dodal Gajarský.
„Cestovná“ verzia hracieho poľa bola kožená. Kamene hráčov boli zväčša z vypálenej hliny alebo skla. Časté boli aj drevené verzie hry.
Doba, keď muž s mužom bojovali tvárou v tvár
Kopije, oštepy, sekery, karolínske nože, luky, stredoveké katapulty, helmy i štíty. Predmety, ktoré už od detstva začal postupne zvládať každý chlapec v hradisku.
„Meče, ktoré boli kované, boli vo výzbroji majetnejších mužov z vládnucich vrstiev. Dovážali ich od Frankov. Pre lov i boj bola obvyklá kombinácia oštep a štít,“ uviedol Petr Scholla zo skupiny historického šermu Vítkovci.
Základný pešiak povolaný na obranu hradišťa bol vyzbrojený iba štítom, lukom a oštepom. O niečo majetnejší mali už sekeru.
„Bol to boj muža proti mužovi. Bolo to surové a každé zranenie zaváňalo smrťou. Zlomeniny či vnútorné zranenia neprežili. Dnes však priletí raketa a zabije naraz veľké množstvo ľudí,“ porovnal Scholla. Počas obrany hradísk bola každá ruka dobrá. Aj ženy hádzali nadol kamene, bojovníkom nosili náhradné zbrane.
„Malí chlapci boli už od detstva trénovaní. Útoky sa valili a národy sa presúvali. Museli byť pripravení na obranu. Niektorí hneď ako bojovníci. Ale poľnohospodári sa k tomu väčšinou dostali, až keď išlo o život,“ dodal Petr Scholla.
