NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Milujete letnú turistiku, ale predstava stretnutia s medveďom vás čoraz viac prenasleduje a desí?
Strach a obava zo stretnutia na turistickom chodníčku s naším lesným velikánom a najväčším slovenským mäsožravcom je pochopiteľná.
Fotograf Richard Krchnák je presným opakom.
Kráča po stopách medveďov a vyhľadáva medvedie jedince i celé rodinky. Objektív jeho fotoaparátu mieri na maca vo chvíľach, keď to nečaká a netuší, že je v hľadáčiku fotografa.
Richard na strach nechce ani pomyslieť. Jeho skvostné snímky aj vyše tristo kilogramov vážiacich medveďov upútajú každého milovníka prírody. A výber je veľký.
Eleonora Brasic: Susedke búchal na dvere rodinného domu aligátor Čítajte Na Slovensku v súčasnosti žije vyše 1200 medveďov. V Tatrách a Malej Fatre je ich najviac. Medvede sú premnožené.
V ríši obrovských macov
Richard Krchnák sa už niekoľko rokov s fotoaparátom na krku túla krajinou, v ktorej kraľujú zvieratá. Do ríše medveďov, ktorú každý radšej zďaleka obíde, sa vracia čoraz častejšie.
Riskantné presuny v oblastiach, v ktorých behajú medvedie rodiny, a potom hodiny čakania v provizórnom drevenom úkryte, ktorý by zrejme rozzúrená medvedica s malým potomstvom poľahky rozmlátila.
Za dvanásť hodín krížom cez celú planétu a štyri svetadiely Čítajte „V horách pri dedinke Varín za Žilinou v Malej Fatre som sa zoznámil s pánom, ktorý pozná miesta, kde sa medvede pohybujú. V lese urobil aj fotopasce a zmapoval všetky medvede, ktoré sa tam prechádzajú. Pozná ich presné počty,“ prezradil Krchnák.
Medvedími trasami sa Richard dostal až do úkrytov, v ktorých na prítomnosť hnedých macov netrpezlivo čakal.
„Krytov je niekoľko, aby som aj pozadia na záberoch menil. Každý deň som počas štyroch dní striedal úkryt. Na dobrý záber medveďa som čakal niekedy aj sedem a viac hodín. Potom to však stálo za to,“ pokračoval mladý fotograf.
Na obranu pred medveďmi nenosím nič
Počas fotografovania medveďov zatiaľ Richardovi prial vietor, ktorý ho neprezradil, a aj svetelné podmienky na fotografovanie mal skvelé. Medvedica mu chodila pózovať pred objektív doslova načas.
„Keby sa vietor otočil, medvedica by nás zacítila a ušla. Spolieha sa najviac na čuch a sluch, hneď cíti, že niečo nie je v poriadku. Prvý deň sa okolo nás motala aj s malým medvieďaťom. Mohlo mať okolo jedného roka, už to nebola taká malá gulôčka,“ usmial sa Krchnák.
Strach si Richard nepripúšťa, jeho kamarát však na akciu nejde bez „spreju na medvede“. Ako hovorí, aspoň ten by v kritickej situácii mohol zabrať.
„Ja si okrem fotovýbavy a základných vecí do lesa na medvede nenosím nič. A lovecká zbraň? To v mojom prípade naozaj nehrozí,“ ubezpečil fotograf, ktorý zatiaľ nepríjemnú skúsenosť so zvieratami nezažil. V októbri minulého roka mu dala medvedica iba trojminútový fototermín a potom zdupkala.
„Tri dni som čakal denne vyše sedem hodín. Čakal som na zábery spolu vyše dvadsať hodín a napokon mi po príchode na svoje obľúbené miesto venovala iba tri minúty,“ podotkol.
Druhým „šmahom“ by dal dole fotografa
Nedávno bol medveď k nemu milostivejší. Pätnásť metrov od úkrytu sa pred fotografom Richardom Krchnákom doslova promenádoval.
„Aj medvedica si ustlala priamo na cestičke, ktorou sme prišli. Keby tam bola zaspala, tak netuším, ako by som sa dostal domov,“ zasmial sa Richard.
Kryty „medvediarov“ v lese sú veľmi jednoduché. Pár zbitých dosiek, vnútri lavička a malé otvory na objektívy. Žiadna ultrabezpečnosť. „Keby sa medveď rozhodol zaútočiť, tak asi jedným „šmahom“ dá búdu dole. A druhým šmahom dá dole fotografa,“ usmial sa autor nádherných medvedích záberov.
Richard tvrdí, že aj medvede majú veľmi rozličné nálady a povahy. Niektoré medvedice sa na jeho záberoch usmievajú. Potvrdila to aj jeho manželka. „Keď ma medvedica počula cvakať s foťákom, okamžite sa otočila za zvukom. Necítila, našťastie, nič, vietor bol super. Tak videla, že nebezpečenstvo jej nehrozí a fotil som ďalej,“ skonštatoval.
Mimika medveďov však môže veľmi klamať. Napriek mierumilovnému pohľadu môžu nečakane zaútočiť.
Mladé bráni na život a na smrť
Pri každom kroku medvedím územím je Richard postavený pred skutočnosť, že medveď sa môže objaviť kdekoľvek.
„Medveď je v skutočnosti plachý a bojí sa viac, ako si myslíme. Ale má skvelý čuch a sluch a človeka pri dobrom vetre zacíti aj na veľmi dlhú vzdialenosť. A hlavne, keď je medvedica s mladými, vtedy na človeka v tesnej blízkosti vyštartuje. Chce ich brániť na život a na smrť,“ zopakoval najkritickejšiu možnosť stretnutia s medveďom.
Keď medveď človeka zacíti z veľkej vzdialenosti, ujde. Kritické sú neočakávané stretnutia pri vzdialenosti pod desať metrov.
Základom prežitia človeka pri stretnutí s medveďom je v takejto situácii nevyplašiť ho úplne, keďže sám medveď je prekvapený a v strese.
„To je základ. Medveď nesmie mať pocit, že je v nebezpečí. Keď sa medveď vyplaší z blízkeho kontaktu pri nečakanom stretnutí, tak je zle. Vtedy môže aj zaútočiť,“ potvrdil Richard Krchnák.
A upozornil na ďalšiu základnú vec: medveďovi sa nepozerať do očí, vyhnúť sa očnému kontaktu a nerobiť prudké a rýchle pohyby.
V lese o sebe dajte medveďom vedieť, hluk je účinný
Hluk v lese ako obrana pred medveďmi je účinný.
„Treba sa rozprávať normálnym hlasom s vyššou intenzitou. Keď je človek sám, je dobré, keď sa nejakým spôsobom tiež prejaví. Môže si aj zaspievať, zatlieskať alebo zapískať. Aby mohol medveď bezpečne odísť ešte pred stretnutím s človekom. Zvončeky na ruksakoch sú tiež dobrá vec,“ potvrdil fotograf.
Je dobré dávať o sebe vedieť najmä v neprehľadných úsekoch, v okolí hustých porastov alebo pred prudkou zákrutou. Podľa neho útek pred touto obrovskou šelmou určite nie je dobré riešenie. Pri bezhlavom úteku medveď človeka veľmi rýchlo zaregistruje.
„A vidí, že človek sa ho bojí a v medveďovi sa ozve šelma, ktorá loví,“ podotkol.
Náskok tridsať metrov pred medveďom nie je takmer žiadny. Ale z takej veľkej vzdialenosti medveď nezvykne zaútočiť. Napriek svojej hmotnosti a napohľad ťarbavej postave, je medveď veľmi rýchly. Beží rýchlosťou aj viac ako 50 kilometrov za hodinu. A, samozrejme, ani útek na strom nie je optimálnym riešením. Každý maco je dobrý lezec. A aj výborný plavec.
Medvede i slony sú fotogenické
Richard Krchnák začal s fotografovaním pred ôsmimi rokmi. Vtedy si kúpil prvú digitálnu zrkadlovku a hneď ho zlákali zvieratá.
„Začal som s fotografovaním vtákov v záhrade. Čoraz viac som vyrážal za fotolovom do prírody. Je to pasia,“ vyznal sa. V posledných rokoch si vytypoval lokality, v ktorých predpokladá stretnutie s vytúženým zvieraťom. Nezostáva už iba na Slovensku, vyráža aj na exotické cesty, kde pozerá do očí zvierat, ktoré na Slovensku nestretnete.
„Na Srí Lanke boli doslova fotogenické zvieratá, tam je neuveriteľná divočina. Zvieratá sa neboja ľudí, vraj tam nie sú poľovníci. Preto zver nemá obavy z človeka,“ uviedol. Na Slovensku sú pre neho neprekonateľné zábery medveďov, v cudzine miluje pohľad cez fotosklá na obrovské slony.
Richard je v maskovacích odevoch a rôznych maskovacích sieťach k zvieratám vždy doslova na dotyk.
„Mám odev, v ktorom vyzerám skutočne ako krík. Snažím sa byť vždy zahalený a zamaskovaný tak, aby ma zver nevidela. Keby som zrazu na niekoho vyskočil, asi by dostal infarkt,“ zasmial sa.
Zver zaregistruje prítomnosť neželaného elementu až po cvaknutí spúšťou.
Dovtedy je nespoznaný fotograf inkognito v jej blízkosti.
