BÁNOVCE NAD BEBRAVOU. Skvelú prehliadku cestovateľských filmov už po šestnástykrát zorganizovali Bánovčania pod vedením Mariána Chovanca. 4. marca v zaplnenom Mestskom kultúrnom stredisku mali diváci možnosť vidieť pätnásť prezentácii a filmov a osobne sa stretnúť s cestovateľmi z domova i zo zahraničia.
Tisícky fotografií a videofilmov presunulo návštevníkov festivalu do exotickej Afriky, Ázie, Južnej Ameriky i na studené Špicbergy. Nechýbali ani cestovateľské zážitky z rôznych kútov Európy či filmový pohľad Erika Prausa na slovenskú rázovitú obec Pohorelá.
Videli dokonale fungujúcu planétu
Domáca Bánovčanka Kristína Dobešová sa s 32-ročným priateľom Zdenkom Fousom vybrali do africkej exotiky. Nádherná Botswana a Namíbia ich prekvapili nielen úžasnými stretnutiami s divočinou, ale i čistotou.
„Pred Afrikou sme mali rešpekt. Ale keď sme „vygooglili“, čo všetko v Namíbii i Botswane môžeme vidieť, nezaváhali sme ani na okamih. Safari bol neskutočný zážitok. Keď som videla tie nádherné zvieratká a fungujúcu planétu, drali sa mi do očí slzy,“ vyznala sa Kristína.
Pred stretnutiami so slonmi, levmi, tigrami, zebrami, antilopami či žirafami sa nezaobišli bez povinných očkovaní. Nevyhli sa očkovaniu proti žltej zimnici, obnoveniu tetanovky a tradičnej poistky voči hepatitíde A a B. „Nič špeciálne tam nebolo treba. Iba základné cestovateľské očkovania. Ale bez očkovania proti hepatitíde by som sa na žiadnu cestu nevydala,“ pokračovala Kristína.
Cestovateľov sprevádzali aj obrovské takmer tridsaťstupňové teplotné rozdiely medzi dňom a nocou. Akejkoľvek chorobe sa napriek tomu vyhli. „Vybrali sme asi dobré spacáky a mali dostatok vrstiev na tele,“ usmiali sa.
Obava zo špinavých rúk nehrozila
Duny nádhernej púšte Kalahari striedali Kristína so Zdeňkom s fascinujúcimi vodopádmi. „Bolo tam extrémne čisto, pretože sme stretávali iba minimum ľudí. Čisto je aj v mestách, v prírode je čistota absolútna. Nemuseli sme sa báť špinavých rúk. Vodu sme kupovali v potravinách v galónových baleniach,“ prízvukoval Zdeněk Fous.
Skúsených cestovateľov zaskočilo predovšetkým stravovanie. Ani v turistických centrách nenachádzali reštaurácie, kde by sa mohli najesť. „Museli sme si nakúpiť kempovacie zariadenie, tanieriky a zháňať a pripravovať potravu sami. Ale domorodci sú veľmi milí. Väčšina vie po anglicky. V Botswane i v Namíbii sa bez problémov dohovoríte. Angličtina je ich úradný jazyk,“ podotkla Dobešová.
Napriek exotickým krajinám prekvapila Kristínu a Zdeňka kultúrna blízkosť s národmi v týchto zemiach. S ľuďmi sa rozprávali spôsobom, akoby boli na Slovensku alebo v Čechách. V Namíbii žije aj 70-tisíc belochov, ktorí sú potomkami nemeckých kolonizátorov. „Aj nemocnice v hlavnom meste Windhoek sú na západnej úrovni. Zdravotná starostlivosť je tu veľmi dobrá,“ dodali.
Líšky roznášajú smrteľnú chorobu
Z horúcej Afriky smerujeme k Severnému pólu. Na Špicbergy sa vybral cestovateľ Branislav Štefánik. „Prekvapilo ma teplo. Na začiatku júla tam bolo jedenásť stupňov. V zime tam býva aj o päťdesiat stupňov menej. Vtedy sa tam cestuje kvôli polárnej žiare,“ usmial sa Štefánik.
Po príchode na súostrovie vyfasoval pušku z čias 2. svetovej vojny pre prípad stretnutia s ľadovým medveďom. Napriek pešiemu trojdňovému prechodu divokou krajinou žiadneho nestretol. Na trase bez chodníkov a mostov musel množstvo potôčikov prekonávať bosý.
„Každá rieka, riečka a potôčik sa musí prebrodiť. To je veľký problém,“ potvrdil. Na pobyt v krajine bolo treba vybaviť množstvo povolení. Pobyt je finančne veľmi náročný.
„Kto má rád turistiku a prechody, je to pre neho ale zem zasnúbená,“ vyznal sa cestovateľ, ktorý sa aktívne venuje svojmu koníčku už 25 rokov. Kto by čakal na Špicbergoch kvalitnú pitnú vodu, je na omyle. V oblastiach sú parazity, ktoré roznášajú líšky. „Vodu bolo treba dezinfikovať. Parazity z líšok sa dostanú do pečene a smrteľná choroba sa prejaví až po desiatich rokoch,“ prízvukoval Braňo.
Kráčali s puškou i signálnou pištoľou
Väčšina ľudí žije na Špicbergoch v hlavnom meste. Počas trojdňového prechodu Štefánikova partia stretla jediného človeka. A ten šiel opačným smerom.
„Okrem pušky sme mali aj signálnu pištoľ. Ľadové medvede sa sťahujú do chladnejších oblastí s ľadovcami. Globálne oteplenie sa prejavuje aj tam. Ale, našťastie, vyhli sme sa im,“ vydýchol si Štefánik aj niekoľko mesiacov po návrate zo severskej divočiny. Orientovali sa podľa kvalitných máp i podľa pobrežia. Presnú trasu nebezpečného prechodu však pre istotu naštudovali už na Slovensku.
K sopkám vyrazili na džípoch
Manželia Hromníkovci spolu s organizátorom festivalu Mariánom Chovancom vyrazil do juhoamerického Čile. Na džípe z požičovne zdolávali soľné pláne, ale aj päťtisícové nadmorské výšky a šplhali sa k vrcholom svetoznámych sopiek.
„Každý meter cestičiek, po ktorých sme sa škriabali, bol prekvapením. My nie sme horolezci a nad 5000 metrov nad morom bolo dýchanie fakt náročné,“ usmiala sa Trenčianka Jana Hromníková. Napriek tomu sa trojici podarilo vyšplhať až takmer k vrcholom sopiek Aucanquilcha, Cello del Azufre i do vulkanickej a gejzírovej oblasti El Tatio. „Boli to doslova nadľudské výkony na pokraji halucinácií,“ potvrdila Hromníková.
Vo vysokých nadmorských výškach nevládal dýchať ani expedičný „tereňák“ z čilskej autopožičovne. Štvorlitrový motor medzi veľkými skalami dostal poriadny záber. Na poslednej sopke bol už neochotný. „Často sme sa v sypkom materiáli zahrabávali a ťažko išli dopredu. Na Slovensku sa venujeme záchrannej a vyhľadávacej službe, tak skúseností máme dosť. Ale aj tak to bol poriadny adrenalín. Auto sme napokon do požičovne odovzdali bez poškodenia,“ usmial sa Roman Hromník.
Analfabetka skvele varila
Hromníkovci s Mariánom Chovancom sa pohybovali v čilských oblastiach, kde žije minimum obyvateľstva. Tých, ktorých stretli, boli veľmi priateľskí.
„Je to chudobná oblasť. Ľudia síce málo majú, ale aj tak sa radi podelia,“ vysvetlili. Prvýkrát na cestách stretli úplného analfabeta. Žena nevedela čítať, písať, ani počítať. „Zato vedela skvele variť a krásne to vyvážila,“ usmial sa Hromník.
Oproti Bolívii a Peru, ktoré precestovali pred dvoma rokmi, Čile bolo finančne náročnejšie. Ceny sú tam vyššie ako na Slovensku, ale nie extrémne. „Dopredu sme nemali nachystané žiadne ubytovanie. Pri našich cestách máme vždy nachystanú iba prvú noc. Potom uvidíme, kam dôjdeme. Keď si človek nepotrpí na drahé rezorty, môže chodiť aj na risk. Hygiena bola ale všade v pohode,“ usmiala sa Hromníková. Trojica cestovateľov sa napokon dostala aj do problémov. Svetoznáme observatórium Alma na výskum vesmíru „prepadli“ odzadu a dostali sa do rúk jeho pracovníkov. „Hrozili nám a tvrdili, že sme na miestach, kde cudzí ľudia nemajú naozaj čo robiť. Zahrali sme sa na úplných nechápavcov, nechali sa eskortovať a nakoniec si s nimi urobili selfie,“ usmiali sa.
Hrozbou sú iba psy, ktoré strážia ovce
Bánovčanka Júlia Balážová v spoločnosti Lukáša Ondráška z Rýmařova absolvovala expedíciu do Gruzínska. „V odľahlých častiach vám najchudobnejší ľudia dajú maximum. V turistických destináciách by z vás ale zodrali kožu. Snažia sa predať a nanútiť všetko,“ prízvukoval Lukáš.
Júlia si počas cesty siahla až na dno svojich síl. Dostala sa do momentov, keď v presune Gruzínskom už nechcela pokračovať. „Chvíľami nebolo už ani jedlo,“ zaspomínala si. Podľa jej slov ponúka Gruzínsko napriek tomu všetko. Vysoké i nízke hory, jaskyne, miestne špeciality, divočinu, ale aj zaujímavé more. „V Gruzínsku sú ceny nižšie ako u nás. Ale treba tu zjednávať. Keď vidia turistov, cítia ich finančný potenciál,“ podotkli cestovatelia.
Výhodou Gruzínska je maximálna bezpečnosť. Jedinou hrozbou sú psy, ktoré strážia stáda oviec. Tie dokážu byť nepríjemné. „Fotiť sa nesmú vojenské základne. A pri návšteve pravoslávnych kostolov si treba zahaliť nohy, zakryť hlavu a dodržiavať všetky domáce pravidlá,“ poradili cestovatelia nádejným turistom.
S kondičkou sa dostanete do nebies
Trojica organizátorov pod vedením Mariána Chovanca pritiahla do Bánoviec nad Bebravou skvelú cestovateľskú elitu.
„Sme veľmi radi, že svet chce čoraz viac spoznávať mnoho mladých ľudí. My sme privítali na festivale cestovateľov od sedemnásť rokov vyššie,“ uviedol Chovanec. Organizátori sa s mnohými cestovateľmi poznajú osobne, kvalitu prezentácií či filmov preto vo väčšine prípadov nemusia ani overovať.
„My už dopredu čakáme na ich nové ponuky. Sklamaní sme doteraz nikdy neboli,“ usmial sa Marián Chovanec, ktorý si cestovateľské sny v posledných rokoch napĺňal v Bolívii, Peru a v Čile. Národy so španielskym temperamentom ho uchvátili. „Južná Amerika je z mojich ciest zatiaľ úplnou špičkou. A to mám za sebou aj Etiópiu a Sudán. Na expedície chodím 28 rokov. Do Čile nám stačil cestovný pas a bolo to skvelé. V horách a púšťach tejto krajiny sa niet čoho obávať. Treba mať iba kondičku a dobrý zdravotný stav. Potom sa vo vrchoch dostanete do nebies,“ dodal organizátor festivalu Marián Chovanec.
