TRENČÍN. Skauting deti vracia do prírody a prináša im pohyb, ktorý sa z našich životov za posledných desať rokov dramaticky vytratil, tvrdí vodca 4. oddielu trenčianskych skautov Lukáš Žiačik.
22-ročný študent pedagogiky vedie svoj oddiel spadajúci pod 87. zbor skautov Trenčín už šiesty rok, problém vidí v stagnujúcom počte členov.
Ten chce pozdvihnúť náborovými akciami v školách a na verejných akciách. Podmienkou pre vstup k skautom je vek šesť rokoch, chuť učiť sa nové veci a záujem spoznať nových kamarátov, región a možno aj svet.
Čo si pod slovíčkom skauting môžeme predstaviť?
– Pre každého je skauting niečo iné, každý si v ňom nájde vlastné hodnoty. Združujeme sa a zo skautingu máme kamarátov na celý život. Prináša veľa celoživotných zážitkov, ktoré dnešné deti nemajú. Keď sme boli deťmi, často sme lozili po stromoch, domov sme chodili zablatení, mladá generácia niečo také veľmi nepozná.
Aj preto sa deti snažíme dostať von, do lesa a priučiť ich klasickým zručnostiam. Skauti si vedia založiť oheň, uvariť jedlo, upiecť koláč aj narábať s nožom – veľa dvanásťročných detí s ním pracovať nevie, pokiaľ ich to my nenaučíme.
Čomu pripisujete negatívnu zmenu v schopnostiach detí?
– Tomu, ako rýchlo sa hýbe a mení svet. Pri prechádzke mestským parkom vidím deti sedieť na lavičkách a hrať sa s telefónmi, keď som bol ja v ich veku, s kamarátmi sme hrávali futbal a lavičky predstavovali bránky, nikto si nedovolil sedieť, všetci sme boli v pohybe.
Beriete to ako prirodzený jav spojený s modernou dobou?
– Je to určite pokrok. Z istej časti je pochopiteľný a beriem ho, na druhej strane sa z detí vytráca prírodné myslenie – málokomu napadne počas voľného popoludnia ísť na prechádzku do lesa. Smutné je, že to nenapadne ani ich rodičom, ktorí majú kopec pracovných povinností a víkend chcú prežiť v pokoji, nie na nohách na potulkách lesom. Podľa mňa pohyb a príroda deťom chýbajú, možno by postačilo iba sa nakrátko prejsť do lesa a upiecť si špekáčiky, toto ale 90 percent ľudí nerobí.
Koľko tento stav trvá?
– Máme rôzne vekové kategórie a keď porovnám 11 – 12-ročných s 15-ročnými, tak tí starší sa na spoločné výlety veľmi tešia. Pri mladších, ktorých nazývam „telefónna generácia“, je to inak. Počas pravidelných piatkových schôdzok som zaviedol pravidlo odloženia telefónov do krabice na celé dve hodiny. Pokiaľ by som tak nespravil, počúval by som zvonenia, zvuky upozornení, správ, deti by sa s nimi hrali a strácali pozornosť.
Rodičom to neprekáža?
– Nie, rodičia to, že im vezmem telefón, berú v pohode. Možno by to v niektorých prípadoch radi spravili aj doma.
S čím musia deti a ich rodičia pred vstupom do skautských radov počítať?
– S tým, že pri skautingu sa s deťmi nezaobchádza vo vatičke a v rukavičkách na 100 percent, ako to niektoré zažívajú v domácom prostredí.
Nikto ale nie je nadradený a podradený, sme navzájom kamaráti, určitá autorita tam ale musí byť. Schôdzky, ktoré so skautmi mám, sú skôr pohodové, učíme sa zážitkovou pedagogikou na základe metodických príručiek schválených ministerstvom školstva.
Skauting je známy aj systémom odmien za splnenie úloh. Odmenou ale asi nie je čokoláda.
– To nie. My za splnenie úlohy vieme človeka odmeniť nášivkou, ktorú si najmä staršie deti našívajú na košele. Nášivky sú pre nich určitý druh motivácie, navzájom si ich porovnávajú a pri väčších stretnutiach sa aj doťahujú, kto má lepšiu. Výzvy na splnenie sú rôzne, jednou z nich môže byť 24 hodín bosý, 24 hodín nejesť pre staršie deti. Pre mladších sú kratšie výzvy, spomeniem 12 hodín sám. Dieťaťu zbalíme jedlo a všetko potrebné, jeho úlohou môže byť postavenie prístrešku alebo založenie ohňa. Dieťa je, samozrejme, pod naším dohľadom, ono o tom ale nevie. Skvelé je, že ich učíme samostatnosti a správaniu sa v kolektíve.
Neznie takýto program niektorým mamičkám nebezpečne?
– Áno, mnoho z nich je na začiatku veľmi vystrašených, a to aj pri zmienke o krátkej stanovačke a prespaní v lese.
Aby sme ich zbavili strachu, veľa z nich pozveme, aby si tento nočný pobyt v lese vyskúšali spolu s deťmi. Niekedy si to musíme s rodičmi viac odkomunikovať, za ich deti predsa nesieme zodpovednosť.
Vedia si všetky deti nájsť svoje miesto v skautskom kolektíve?
– Máme veľa detí, ktoré do kolektívu nikdy nepatrili. Všetci sme viac-menej kamaráti a nikto nie je šéf, preto si myslím, že si svoje miesto v našich radoch nájdu.
Študent s láskou k balónom Čítajte Majú skauti zmapované a preskúmané iba svoje okolie, alebo cestujete s nimi aj mimo regiónu?
– Chodíme najmä po okolí, so staršími ale nemáme problém zbaliť sa a odísť na týždňový pochod Tatrami. So skautingom sa vie toho aj veľa precestovať, ja osobne som bol v Estónsku. Deti boli v Japonsku, Švédsku, tento rok idú na Island a o dva roky do USA.
Čo pozitívne si môžu odniesť zo skautingu?
– Pripravenosť na každodenný život. Nie je to iba o tom, že sa naučíme viazať uzly, založiť oheň a prežiť v prírode. Skauting disponuje aj akreditovanými kurzami pre starších členov, ktorí by chceli viesť tých mladších. Vďaka tomu skauti získavajú zdravotnícke kurzy, horolezecké a ďalšie, ktoré môžu byť zaujímavé aj v životopise.
Menia sa jeho hodnoty? Musí sa podriaďovať spoločnosti, aby prežil?
– Áno, stále sa jej prispôsobuje. Skauting musia dopredu posúvať jeho členovia, ak by sme tak nerobili, nedopadlo by to dobre.
Médiami dlhšiu dobu koluje fotografia brnianskej skautky, ktorá stojí zoči-voči českému nacionalistovi. Sú skauti apolitickí?
– Myslím si, že zo všetkých zborov je 90 percent apolitických, nikdy sme sa do politiky nemiešali. Viem, že skauti boli aj na protikorupčnom pochode v Bratislave, a to v rovnošatách. Nikoho za to neodcudzujem, je to každého osobná vec či tam chce ísť ako skaut alebo ako radový občan.
Tak opačne – nemajú politici snahu zasahovať do činnosti skautov?
– Za socializmu sme boli dva alebo trikrát zakázaní, namiesto nás fungovali pionierske organizácie, ktoré boli postavené na koncepte skautingu.
Okopírovali vás?
– Áno, za socializmu nás pionieri doslova okopírovali. Veľa ľudí si doteraz myslí, že pionieri existovali skôr ako skauti, ale opak je pravdou. Našu činnosť zakázali, pretože nebola ničím riadená, naproti tomu pionierska činnosť riadená bola.
Úlohu roznášať po svete Betlehemské svetlo vám snáď nevezme nikto.
– Dúfajme, že nie (úsmev). Toto je jedna z najväčších akcií, na ktorej sa počas roka zúčastňujeme a hlavne vďaka nej si nás ľudia najviac pamätajú. Každý rok nás v okolitých dedinách čakajú a overujú, či máme rovnošatu a šatku. Je to kvôli tomu, že sa nájdu rôzni ľudia, ktorí zapália sviečku zapaľovačom a chodia rozdávať Betlehemské svetlo, ale skautmi nie sú. Musíme dokázať, že sme to naozaj my.
Zhaslo vám už niekedy?
– Svetlo nesmie zhasnúť, a preto ho vždy minimálne štyria skauti majú doma. Keby jednému zhaslo, vieme ho kedykoľvek odpáliť. Keby zhaslo všetkým, čo je ale veľmi nepravdepodobné, vieme poň ísť kedykoľvek k skautom z iného mesta alebo sa zastavíme na fare. Kňazom nesieme betlehemské svetlo v rovnaký deň, ako ho privezieme na Slovensko. Ešte sa nám ale nikdy nestalo, že by zhaslo a museli by sme ísť poň do druhého mesta.
