Pre jeho rodinu je preto doteraz v mnohých ohľadoch veľkým vzorom.
TRENČÍN. Keby dnes žil Jozef Laurinčík, ktorý presiahol so svojím výskumom hranice Slovenska, oslavoval by sto rokov. U nás a v zahraničí uverejnil 86 vedeckých prác, 279 odborných článkov, 18 knižných publikácií, vyriešil 19 výskumných úloh ukončených záverečnými správami.
Bol tiež dlhoročným prispievateľom a editorom odborných časopisov aj členom Slovenskej akadémie poľnohospodárskych vied. O tom, aký bol človek, sme sa rozprávali s jeho dcérou Evou Kubicovou.
Z akej rodiny pochádza váš otec?
– Narodil sa v Kňažej, čo je prvá valašská osada na Orave. Toto územie osídlili ľudia zo Sedmohradska. Jeden z deviatich rodov, ktoré tam prišli, bol aj Laurinčík. Korene má teda roľnícke.
Ako by ste opísala jeho otca - vášho starého otca?
– Povedala by som, že bol osvieteným roľníkom. Zaujímal sa o to ako hospodáriť, bol rozhľadený, veľa čítal a zaujímal sa o to, ako veci fungujú. Mal veľký rozhľad a bol všestranný, určitý čas bol aj richtárom.
Dal študovať obidvoch svojich synov aj napriek tomu, že to bolo vtedy finančne viac ako náročné.
Kam išli študovať?
– Brat môjho otca išiel študovať medicínu. Môj otec začal študovať na poľnohospodárskej škole v Brne. Akonáhle Nemci zavreli vysoké školy v Čechách, odišiel študovať do Záhrebu. Štúdium ukončil vo Viedni.
Aké mal detstvo?
– V najlepších časoch mali doma veľké hospodárstvo. Chovali deväť kráv, dva voly a stádo oviec, o ktoré sa museli starať aj deti.
Do školy ale napríklad chodievali peši šesť kilometrov, s vyzutými topánkami, aby ich ušetrili.
Mali podľa vás obaja bratia v génoch ctižiadostivosť?
– Starého otca som vždy vnímala ako veľmi vzdelaného človeka. To sa podľa mňa prenieslo aj na jeho synov. Môj otec mal stálu potrebu sa vzdelávať a nemárniť čas zbytočne.
Máte nejaký príklad?
– Prednedávnom som si čítala listy, ktoré mi písal, keď som odišla na školu do iného mesta. V jednom z nich píše, že keď mám čas, mám ho využiť zmysluplne, učením, lebo sa pripravujem pre život. Píše, aby som si zobrala príklad z neho, že aj keď je starý, stále sa snaží vzdelávať.
Takým spôsobom to fungovalo u nás doma. Jednoducho nebolo možné aby sme len tak vysedávali, polihovali, pozerali si módne časopisy alebo niečo podobné, stále sme museli byť aktívni a on aj môj starý otec boli v tomto pre nás príkladom.
Ako pokračoval po štúdiu?
– Ešte za Slovenského štátu ho poslali na odbornú ročnú stáž do východného Pruska. Vždy hovoril, že zo skúseností, ktoré nadobudol za ten rok, žil celý život.
Prečo?
– Bol ohromený ich systémom, zodpovednosťou, zásadovosťou, poctivosťou a pedantnosťou. To mu akoby ukázalo cestu aj v jeho vedeckej práci.
Ako pokračoval ďalej?
– Keď sa vrátil, nastúpil do výskumu ústavu živočíšnej výroby v Martine. Detašované pracovisko mali v Spišskej Novej Vsi, kde sa zoznámil s mojou mamou. Bola dcérou mäsiara, ktorý mal vlastné ovce. On tam chodil robievať výskum.
Čo robila vaša mama?
– Bola obyčajné dievča, chodila do rodinnej školy, kde sa naučila všetko, čo potrebovala, aby sa vedela starať o rodinu. Keďže otec mal na rodinu málo času, bola to pre neho ideálna partia.
Prečo sa presťahovali práve do Trenčína?
– Navrhol presťahovať pracovisko do Trenčína, lebo tu bol spracovateľský priemysel, Merina a bolo to v strede republiky.
Výskumný ústav ovčiarsky bol s celoštátnou pôsobnosťou. On ale vždy s humorom hovoril, že preto, lebo Trenčín má v erbe ovečku.
Aký bol jeho vzťah k Trenčínu? Obľúbil si ho?
– Myslím, že veľmi. Vždy keď si vyšiel do mesta, všetci ho zdravili, mal tu veľmi veľa známych. Bol výrazný a veľmi spoločenský typ človeka.
Ako si ho pamätáte vy?
– Nikdy na nás deti, sestru, brata a mňa, nezvyšoval hlas. Viac chválil a povzbudzoval ako hanil. Vštepoval nám, že povinnosti sú prvoradé a zábava je za odmenu. Tvrdil, že človek sa musí stále drať dopredu. Vedel nás nadchnúť či pre nejakú činnosť, alebo zábavu. Rád spieval, mal pekný hlas. Snažil sa vychovávať príkladom.
Absolútne čestný, charizmatický a zásadový človek. Myslím, že keby žil v terajšej dobe, presadil by sa ťažšie. No vtedy boli takéto hodnoty normálne.
Aký príklad by ste uviedli?
– V časoch, keď bol riaditeľom vo výskumnom ovčiarskom ústave v Tisovej vile, pripadlo im aj obhospodarovanie obrovského sadu na Brezine. Ten bol plný ovocných stromov. Pravidlom bolo, že počas prestávok mohli zamestnanci jesť všetko, čo tam bolo zadarmo. Akonáhle by ale chceli niečo vyvážať, každý z nich za to musel zaplatiť. Jednoducho na tých veciach absolútne trval. Boli stanovené zásady, ktoré platili tak isto pre ostatných, ako aj pre neho.
Ako ho vnímajú vaše deti aj ostatní členovia rodiny?
– Myslím, že ako veľký vzor. Bola to taká silná osobnosť a taký dobrý človek, že si ho ľudia veľmi vážili. Myslím, že sme ho tak aj všetci brali.
V slohu, ktorý o ňom písal môj syn na gymnáziu, spomína, že keď si človek dokáže zvoliť správne priority, dokáže viesť plodný a plnohodnotný život. V tom videl jeho vzor.
Čo bola podstata jeho výskumu?
– Hlavným cieľom bolo kríženie plemien na Slovensku takým spôsobom, aby boli vysoko produktívne po všetkých stránkach.
Vlna mala byť dlhá a jemná, aby bolo čo strihať a bola výnosná, mäso chutné. Ovce mali mať tiež veľa mlieka. Výskum chodieval aplikovať aj na salaše do hôr.
Často a veľa cestoval po odborných sympóziách napríklad do Kazachstanu, Talianska alebo Francúzska. Svoju 30- ročnú šľachtiteľskú prácu zavŕšil uznaním nového slovenského plemena.
Kde ešte pracoval?
– Na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre bol od roku 1967 externým profesorom, oponentom aj konzultantom pri doktorandských prácach študentov. Taktiež prispieval aj redigoval časopis Slovenský chov.
Ako trávil dôchodok?
– Bol stále veľmi aktívny. Aj na dôchodku pôsobil na oddelení genetiky v Trenčíne.
Naďalej prednášal v Nitre a pracoval aj v spomínanom časopise. Jeho telesná a duševná aktivita sa držala na závideniahodnej úrovni takmer až do konca.
