TRENČÍN. Monika Drocárová pracuje v Galérií Miloša Alexandra Bazovského už sedemnásť rokov. Začínala v starej budove v piaristickom gymnáziu. Odvtedy sa v galérii sformovali viaceré druhy aktivít, ktorým sa môžu ľudia pod jej vedením venovať pravidelne.
Čím ste v galérii začínali?
– Ešte do starej budovy galérie v piaristickom kláštore chodievali pravidelne kreslievať deti zo škôl. Začali sme skúšať sobotné doobedia, ateliér s deťmi aj dospelými, jednoducho rôzne varianty.
Najviac fungovala Farebná nedeľa, ktorá býva až doteraz. Časom sme ale s deťmi začali pracovať vo výstavných priestoroch medzi dielami, a momentálne aktivitu voláme Nedeľné výtvorky.
Aký je rozdiel v práci s deťmi vo výstavných priestoroch oproti dielni/ateliéru?
– Chceme, aby si deti uvedomovali, že sú v galérii, že nie sme len výtvarný krúžok. Dávame im rôzne úlohy, v ktorých pracujeme a využívame diela vystavujúcich autorov.
Aké?
– Väčšinou začneme prvou hodinou priamo vo výstavných priestoroch, kde sa rozprávame o tom, čo vidíme a riešime úlohy. Počas druhej hodiny v práci pokračujeme v ateliéri.
Vnímajú deti diela v galérii odlišne ako dospelí?
– My v dielach už veľakrát vôbec nevidíme to, čo ony. Nemajú problém povedať prvé čo ich napadne, čo je veľmi prínosné aj pre dospelých.
Akým spôsobom využívate diela?
– Väčšinou deťom o nich poviem nejaké informácie, alebo skôr zaujímavosti, ktoré si vedia zapamätať. Pri úlohách potom nadväzujeme buď na tému, alebo techniku daných diel.
Prečo ste začali robiť Galerkovo?
– Počas letných tvorivých dielni prichádzali rôzne vekové kategórie detí – od mamičiek s malými deťmi až po deti v sprievode starých rodičov.
Práve mamy najmenších detí boli a aj stále sú veľmi otvorené všetkým aktivitám. Preto sme vyslovene pre nich založili Galerkovo.
Zanechá kontakt s umením v deťoch niečo aj do budúcnosti?
– Myslím si, že deťom to dáva v prvom rade veľkú radosť. Samotný proces je veľakrát dôležitejší než výsledok. Je to iný spôsob vnímania, ktorý sa niekde v deťoch uloží a zostane. Snažíme sa, aby sa deti galérií a umenia nebáli.
Veľa detí začalo tiež po návšteve galérie kresliť, z toho som veľmi rada. Na druhej strane sú tu aj deti, ktoré sú založené skôr technicky a už nikdy sa kresleniu venovať nebudú, nemyslím si však, že by odišli naprázdno...
Zmenili ste v niečom pohľad na deti, keď s nimi takýmto spôsobom pracujete?
– Deti sú veľmi šikovné. Neraz ma prekvapí, čo vytvoria, čo vidia v dielach a ako reagujú na podnety.
Majú svoje veľmi špecifické videnie vecí a spôsob vyjadrovania. A neustále ma posúvajú ďalej a ďalej, za čo som im vďačná.
Vidieť na deťoch talent už odmalička?
– Myslím, že áno. Pre mňa je však dôležitejšie, že deti majú z tvorenia radosť.
Vedú učitelia na školách deti k umeniu?
– Musím pochváliť mnoho učiteľov z Trenčína ale aj celého regiónu, ktorí deti pravidelne privádzajú do galérie a vracajú sa s nimi každý rok. Podnety od nás potom spracúvajú s deťmi aj v škole, čo ma teší. Potom mám pocit, že veci majú zmysel.
Ako dlho funguje ateliér pre dospelých a seniorov?
– Bude to už myslím desať rokov. Večerné ateliéry pre dospelých sa postupne rozdelili na dve skupiny.
Jedna chodí na doobedia, a jedna poobede.
Čo je pre vás na ateliéri pre dospelých najpríjemnejšie?
– Asi atmosféra, ľudskosť a nadšenie z tvorenia. Niektorí ľudia tam chodia už od začiatku. Mnoho z nich sa pozná, a je tam už skôr rodinná atmosféra. Všetci sa rozprávajú, navzájom si radia pri tvorení, opravujú či pochvália a zdieľajú spolu aj veci z každodenného života. To mám veľmi rada.
Ako prebieha práca s dospelými?
– Pracujeme v cykloch. Postupne striedame všetky techniky, témy, vraciame sa k nim a dopĺňame o nové poznatky. Aktuálne prepájame tvorbu vystavených autorov s našou prácou.
Čo vás na práci baví najviac?
– Ani jeden deň nie je rovnaký. Vždy musím riešiť veci nanovo a hlavne z veľkej časti improvizáciou. Nikdy, aj keď si dopredu pripravím materiál, neviem, ako budú ľudia reagovať. Vždy musím pracovať s konkrétnou situáciou a reakciou ľudí a to ma na práci veľmi baví. Stereotyp zažijem veľmi ťažko.
Spomínali ste, že nejakú dobu robíte aj arteterapiu.
– Áno, venujeme sa aj tomu, ale v zjednodušenej forme. Ide o to, že pri ateliéroch sa učíme a snažíme pracovať na zlepšení techniky. Pri arteterapii maľujú, čo cítia. Je to zamerané skôr relaxačne.
Venujete sa aj svojej tvorbe?
– Príležitostne maľbe, ilustráciám a nástennej maľbe. Pri svojej práci to ale nestíham, no keď sa dá, veľmi rada kreslím s ľudmi na arteterapii.
Vydali ste viacero kníh, čomu sa v nich venujete?
– Ako prvé sme vydali niečo ako tri zošity – maľba, socha, grafika. Bolo to vďaka projektu Bližšie k múzeu, ktorého sme sa zúčastnili ako pracovníci galérií a múzeí. Projekt sa týkal galerijnej pedagogiky. Každý zošit sa v skratke venuje jednej zo spomínaných techník a jej postupov.
Neskôr ste vydali ešte knihy Moja prvá návšteva galérie, Hry s umením a Bazovský.
– Moja prvá návšteva galérie aj Hry s umením je akoby pomôckou hlavne pre deti, v ktorej priamo pracujú v rôznych technikách s dielami z našich zbierok. Obidve knihy sme vydali vďaka grantom ministerstva kultúry. Deti v nich môžu vyskúšať rôzne cvičenia a zistiť základné veci týkajúce sa výtvarného umenia, galérie, výstavy, fotografie, reštaurovania a ďalších.
Čomu sa venujete v Bazovskom?
– Sú to pracovné listy k stálej expozícií, ktorú máme v galérii. Robili sme ju v spolupráci so Zlínskou galériou cez Program cezhraničnej spolupráce. Určená je už pre staršie ročníky detí. Pracovať s ňou môžu deti buď samostatne, alebo aj s učiteľom či rodičom.
Ako dopadla prvá Letná noc pre deti v galérii?
– Mám z toho dobrý pocit, preto myslím, že úspešne. Deti sa už teraz pýtali na ďalšiu. V meste sme hľadali s lampášmi miesta, ktoré sú zobrazené na dielach v galérii a pracovali sme s tieňmi, skúsili luminografiu s prskavkami aj baterkami. Deti sa rozprávali a kreslili s ilustrátorom Miroslavom Knappon, ktorý u nás vystavuje.
Neskôr sme kreslili po tme, pri dielach, na ktoré sme sa predtým pozerali len baterkou a veľa ďalšieho. Bola som rada, že sa deti neseparovali, ale pracovali spoločne. Zo začiatku som mala trochu strach, ale hneď ako sme začali s deťmi pracovať, napätie zo mňa opadlo.
