Nachádza sa v Základnej umeleckej škole, ktorá nesie jeho meno.
TRENČÍN. V stredu 9. septembra, deň pred výročím narodenia skladateľa a pedagóga Karola Pádivého, otvorili v Základnej umeleckej škole v Trenčíne jeho pamätnú izbu. V spolupráci s architektom mesta Martinom Beďatšom ju vymyslel a zrealizoval jeho syn Jaro Pádivý. V izbe nájdete predmety, s ktorými pracoval, ako klavír, stôl, jeho knihy, fotky, zápisky a množstvo ďalších. Otvorenia sa zúčastnil aj primátor mesta Richard Rybníček.
Otvorenie izby bolo pre jeho syna veľmi dôležité
Zriadiť miestnosť bolo pre jeho syna skoro povinnosťou. „Mal som pocit, že je mojou povinnosťou preniesť aspoň kúsok z toho, v čom žil môj otec, sem do základnej umeleckej školy, ktorá nesie jeho meno. Myslím, že sa nám to podarilo. Izba má atmosféru ako u nás doma,“ povedal Jaro Pádivý.
Riaditeľka Základnej umeleckej školy Karola Pádivého v Trenčíne Veronika Soukopová je na izbu aj meno inštitúcie veľmi hrdá. „Potrebovali sme sa odlíšiť od ostatných základných umeleckých škôl. Som veľmi rada, že sa nám podarilo získať práve meno Karola Pádivého. Veľmi si to vážime,“ hovorí. Podľa slov jeho syna sa narodil ako výnimočný človek. „Otec sa narodil do chudobných pomerov. Mal veľa súrodencov a celý život rodiny sa v podstate odohrával v jednej izbe. Študovať preto ísť nemohol. Dostal však veľký dar od Boha. To, nad čím sa mnoho ľudí musí nadrieť, on jednoducho vedel. Hudbu komponoval bez predošlého vzdelania,“ hovorí Jaro Pádivý. Na druhej strane dostal aj vlastnosť, vďaka ktorej dokázal na sebe tvrdo pracovať. „S mnohými vecami bol vždy nespokojný. Nie však apatickým spôsobom. Pre zmenu vždy tvrdo pracoval,“ zdôrazňuje jeho syn.
Z domu musel odísť
Predurčené pri toľkých súrodencoch mu preto bolo odísť z domu. Ako 14-ročný odišiel robiť učňa do vojenskej školy. „Učňovské vzdelanie tam však znamenalo v podstate obsluhovať vojakov. Našťastie medzi nimi boli aj dobrí muzikanti, preto sa naďalej mohol venovať aj hudbe,“ pokračuje Pádivý.
Učňovstvo však nedokončil. „Raz ho jeden z vojakov z nejakého hlúpeho dôvodu potrestal tak, že mu vážne zranil ucho. Otec sa musel dlho liečiť. Vtedy si povedal, že už sa tam nikdy nevráti,“ povedal Pádivý. „Nevedel čo ďalej. Mal však šťastie, že cez svoju tetu sa ako 17-ročný dostal do vojenského orchestra v Rumunsku. Odvtedy sa o seba už staral len sám,“ pokračuje Pádivý.
V Rumunsku bol až do svojich 20 rokov. V tých rokoch zložil rozsiahly valčík aj komorné skladby pre gitaru, flautu a podobne. Ako tieto roky presne prebiehali, však jeho syn nevie. „Bol tiež vynikajúci huslista aj tenorista. Neviem však, ako to celé fungovalo. Otec bol veľmi introvertný. Nikdy nerozprával do detailov o svojom vnútre alebo rodine,“ pokračuje jeho syn.
Po návrate do Trenčína sa zamestnal ako skladník v sklárskej firme Tlapa a Anděl. Podľa jeho syna v týchto rokoch prestal komponovať. Chodil však po dedinách s tanečným orchestrom, kde tiež učil muzikantov. Počas týchto rokov sa zamiloval do trenčianskeho dychovkárskeho folklóru. Aj keď sa vo firme vypracoval na vyššiu pozíciu, nebol spokojný s tým, na akej pozícií bol. Za slovenského štátu dostal ponuku na učenie hudby zamestnancov textilnej fabriky Thiberghien a syn, z ktorej sa neskôr stala Merina. Založil tu orchester, ktorý mal od 60 do 80 členov a vo vojnových časoch patril medzi najväčšie civilné hudby v Európe.
Nespokojný so systémom
Pri učení však narazil na systém výučby, ktorý sa mu nepozdával. Preto spísal jedinečný spôsob výučby s názvom Zborová škola.
„Môj otec nebol spokojný s mechanikou výučby. Vymyslel preto pedagogický systém, vďaka ktorému mohol dirigent prísť na hodinu, otvoriť partitúru a učiť naraz celý orchester a nielen každý nástroj jednotlivo,“ hovorí Pádivý.
Medzitým postúpil aj spoločensky. Založil si vlastnú firmu, ktorá sa zaoberala sklom s názvom Karol Pádivý jednoduché duté sklo. „Bol to veľkoobchod so sídlom v Hronskej Dúbrave. Tým pádom som sa stal kapitalistickým dieťaťom,“ hovorí Pádivý.
Po znárodnení firmy odišiel robiť do vydavateľstva Matice slovenskej. Opäť však nebol spokojný so stavom inštitúcie, prekážal mu nedostatok materiálu na hranie pre dychové nástroje. Preto ako redaktor začal vydávať a prepisovať množstvo materiálu práve pre dychové nástroje. Neskôr prešiel do Osvetového ústavu v Bratislave, kde v tom pokračoval, vďaka čomu majú doteraz dychové orchestre množstvo materiálu. „Jeho teóriou bolo, že dychová hudba musí smerovať k veľkým orchestrom,“ dodáva jeho syn.
V roku 1962 sa vrátil do Trenčína a začal učiť na ľudovej škole v Trenčíne. „V Osvetovom ústave na neho začali tlačiť z viacerých dôvodov. Podľa mňa tam panovala závisť voči jeho osobe. Ako 51-ročný sa vrátil do Trenčína a začal učiť na ľudovej škole umenia na úplne najnižšej pozícii za najnižší plat. Nezáležalo na tom, že mal napísaných množstvo skladieb, nemal však oficiálne vzdelanie,“ pokračuje Pádivý.
V priebehu jeden a pol roka vyštudoval konzervatórium. Na hodinách opäť videl nedostatky vo výučbe. Preto začal pracovať na projekte, ktorý mal deti, ktoré hrajú na rôzne dychové nástroje, učiť naraz v skupinách. „Deti by sa naučili hrať spolu a navzájom sa počúvať. Učiteľ by na klavíri držal harmonickú oporu,“ hovorí Pádivý. Na projekte pracoval jeho otec asi päť rokov.
Karol Pádivý zomrel 25. septembra 1965. Zostalo po ňom množstvo poznámok a cvičení práve z tohto projektu. Doteraz sa ich však nepodarilo zostaviť do určitého systému.
V Trenčíne sú dve pamätné tabule venované jeho osobnosti.
