NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Päť obrovských hudobných legiend zoskupených v skupine Progres 2 na jednom javisku s vekovým priemerom 65 rokov. Pavel Váně, Zdeněk Kluka, Roman Dragoun, Pavel Pelc a Miloš Morávek už 47 rokov píšu dejiny československej rockovej hudby.
V najsilnejšej zostave všetkých čias sa predstavili novomestskému publiku v Blue Note. Spevák, gitarista a skladateľ Pavel Váně ochotne odpovedal na naše otázky.
Kapela sa dala dokopy v roku 1968, koncertovať začala o rok neskôr. V krízových rokoch bolo určite cítiť zmrazenie slobody tvorby.
- Bolo to strašne cítiť a prenasledovalo nás to v mnohých ďalších vlnách. Môj otec po rozvode v roku 1968 emigroval a mal som to ako syn emigranta ešte ťažšie.
V roku 1968 som sa zúčastnil aj protestnej akcie proti príchodu sovietskych vojsk a dostal som sa na krátko aj do väzenia. Hoci my sme nepatrili ku skupine disidentov, problémy mali aj bežní muzikanti.
Určite ste za socializmu aj vy zažili množstvo takzvaných prehrávok. Čo najviac skúšobné preverovacie komisie kontrolovali?
- Všetko. Na mňa vyťahovali stále moje problémy. Prehrávky boli mocenskou pákou na to, ako sa tých nepohodlných muzikantov zbaviť. Boli schopní si na nás vymyslieť hlúpe otázky, na ktorých nás chceli nachytať.
Cez muziku to nešlo, pretože skúšaní boli často krát omnoho lepší hudobníci ako tí, čo ich skúšali. Boli schopní sa nás v tej dobe opýtať, ako sa volá predseda Komunistickej strany Mongolska. Kto to z muzikantov mohol vedieť?
Aké boli reakcie, keď ste nepoznali napríklad meno predsedu mongolských komunistov?
- Hneď tvrdili, aké máme veľké nedostatky. Musíme im znížiť honoráre alebo zakázať vystupovať. V Čechách to bolo ešte horšie, na Slovensku k tomu pristupovali možno o niečo formálnejšie. V Čechách boli ešte väčší karieristi, ktorí si na komunistickom členstve chceli vybudovať budúcnosť. To boli tí najaktívnejší blbci, ktorí nás stále dusili. Toto nerobili fakt dobre. Mali nechať mladým hudbu a mohli mať pokoj.
Predstavitelia bývalého režimu vás v obľube práve nemali, napriek tomu sa vám podarilo koncertovať bez väčších zákazov. Ako je to možné?
- V roku 1969, keď sa prvé zákazy rozbiehali, sme boli ešte študenti bez peňazí na kúpu poriadnej aparatúry. My sme začali fungovať ako The Progress Organization (1968-1971) a aby sme prežili dobu najväčšieho temna, založili sme aj sprievodnú skupinu speváčok Marthy a Teny a neskôr Boba Frídla.
Ja som hral aj s Ulrychovcami. Ale v roku 1977 sme sa zase vrátili k pravému bigbítu už vo forme Progres 2.
Vy ste sa úplne vymykali z populárneho smeru, ktorý v tej dobe udával slávny český Olympic a neskôr slovenský Elán. Aké boli vzťahy medzi členmi dvoch hudobných legiend – Progresu 2 a Olympicu?
- Vzťahy boli dobré, poznali sme sa veľmi dlho a kamarátmi sme dodnes. Akurát sa hovorí, že Olympic sa nechal inšpirovať našim albumom Dialog s vesmírem, keď natočil platňu Prázdniny na Zemi.
Petr Janda mi to potom raz priznal, že to videli a že ich to trošku inšpirovalo. Vzťahy boli dobré, samozrejme, my sme išli úplne inou hudobnou cestou. Od začiatku sme chceli robiť úplne inú muziku.
Pre mňa ani Olympic ani Elán neboli rockové kapely. Boli to skupiny skôr popové, respektíve poprockové. My sme sledovali progresívnu hudbu.
Kapelu ste v roku 1968 založili spolu s ďalším legendárnym hudobníkom, bubeníkom Zdeňkom Klukom. Čo dnes robia zvyšní dvaja spoluzakladatelia Progresu Sochor a Sideris?
- Klávesák a spevák Honza Sochor, bohužiaľ, v minulom roku zomrel. Grécky basgitarista Emanuel Sideris sa vrátil do Grécka už v 70. rokoch.
Sme v kontakte a niekoľkokrát za nami prišiel, aby odohral jubilejné koncerty pri našich okrúhlych výročiach.
Vy a basgitarista Pavel Pelc máte 66 rokov, bubeník Zdeněk Kluka 68 rokov, klávesák Roman Dragoun 59 rokov a gitarista Miloš Morávek 64 rokov. Vekový priemer takmer 65 rokov. Ako zvládate náročné rockové koncerty?
- Nás to nabíja. Keď som mal dvadsať, myslel som si, že v štyridsiatich asi zomriem a že to neprežijem. Pre mňa je ten vek teraz už iba nadstavba. My sme vo veku, keď sú iní ľudia na dôchodku, sedia pri telke a nudia sa. My máme to šťastie, že vylezieme na javisku a prídu na nás ľudia. Sme radi, že nepatríme do starého železa.
Na začiatku 80. rokov prišlo medzi vami a Zdeňkom Klukom k hudobnej kríze a načas ste z Progresu 2 odišli. Prečo?
- My sme boli kamoši, ktorí to od začiatku ťahali spolu. Keď sme jazdili koncertné turné s Dialogem s vesmírem, tak sa to medzi nami trochu vyhrotilo. Boli sme dvaja kohúti na jednom smetišti.
Zdeněk bol kapelník a vtedy zrejme trochu cítil, že mu konkurujem. Ja som nechcel robiť problémy v kapele a na určitý čas som odišiel a založil skupinu Bronz.
Aj po 47 rokoch hráte v najsilnejšej stálej zostave bez nových členov. Ako je možné tak dlho spolu vydržať?
- Všetky tie zloby pominuli a sme stále veľkými kamarátmi. Baví nás to a stále sa spolu môžeme vracať ku všetkým tým úspešným projektom, ktoré sme za desaťročia nahrali. Nádherný je najmä pocit, že na nás chodia „mlaďoši“.
A čím ďalej, tým viac. Nachádzajú našu hudbu u rodičov a po jej spoznaní začínajú na nás chodiť.
Súčasná najmodernejšia hudba ich nenapĺňa, tak chodia na nás, kde zrejme nachádzajú niečo úplne iné.
