TRENČÍN. Nekonečné hromady ľudských lebiek a medzi nimi hrajúce sa malé deti, Hitler so Stalinom v obklopení vlkov a oviec, maľby vlastnej mŕtvoly, lesbické bozky mladých žien, autoportréty z pitevne či anjeli dotýkajúci sa najväčších diktátorov v histórii ľudstva dominujú na obrazoch maliara a literáta Roberta Bielika (51). Kontroverzný umelec z Bratislavy dnes stojí v popredí slovenskej výtvarnej scény.
Tvorba Roberta Bielika vzbudzuje nepokoj, aktivuje podvedomie, útočí na intelekt a na schopnosť vnímať a otvoriť sa významom.
Takéto pocity evokujú aj maľby množstva ľudských lebiek v rukách detí, či obrazy šnorchlujúcej mládeže objavujúcej na dne morí zachované kosti. „Lebky vyvolávajú vedomie smrti. Ľudský život medzi narodením a lebkou je iba nepatrný zlomok časového kontinua. Vlastne aj z detí bude za krátky časový zlomok, lebka,“ vysvetlil svoje tvorčie pohnútky autor obrazov.
Na svojich dielach lebky ukladá na obrovské kopy slúžiace polonahým ľuďom na hru, oddychové posedenie i pozorovanie okolitého sveta.
Rozličný pohľad na netradičnú tvorbu má okrem verejnosti aj najbližšia Bielikova rodina. Robertov brat jeho tvorbu nekomentuje.
„Bratovi je to jedno a mama hovorí, aby som to nemaľoval. Hovorí to ale márne,“ usmial sa Bielik. Denne maľuje minimálne sedem – osem hodín, niekedy aj desať. Jednotlivé plátna maľuje aj dva mesiace. Záleží od intenzity práce. Pokoj štetcom a farbám dáva iba v nedeľu.
Zimomriavky pri pohľade na obrazy
Galéria M. A. Bazovského pripravila počas horúceho leta pre milovníkov umenia mrazivé minúty pri pohľade na tvorbu Roberta Bielika. „Dramatické, záhadné a desivé zoskupenia postáv, fragmentov a kulís tvoria pitoreskný pohľad na pestrosť existenčnej roviny v živote človeka,“ uviedla Alena Hejlová, kurátorka výstavy.
Bielik na svojich precízne prepracovaných apokalyptických obrazoch zemského i nadpozemského sveta zachytáva kontrasty života a smrti, hľadá náznaky dobra v ľudských beštiách, analyzuje ľudské príbehy a hrá sa s ostrím ľudskej psychiky.
„Autorove maľby pohlcujú diváka nervy drásajúcim pátosom. Miluje nečakané spojenia a nezlučiteľné súvislosti, moment tajomnosti a revoltu voči zaužívaným pravidlám,“ pokračovala Hejlová.
Bielik je svojou tvorbou samotár, nepodlieha kolektívnym úsiliam či generačným vrstvám a skupinám. Aj preto ho radí jeho osobitá tvorba k popredným slovenským maliarom.
Maliarov autoportrét v hrobe
Autor sa vo svojich olejomaľbách zamýšľa aj nad vlastnou smrťou, ktorú zobrazuje v tvrdých podobách od pitevného stola počnúc až po požieranie svojho mŕtveho tela hladnými vlkmi i krysami. Bielik si pri tvorbe obrazov, na ktorých zomiera, oddýchne.
„Maľovanie vlastnej smrti ma mentálne upokojuje. Čítam dielo Majstra Eckharta z 13. – 14. storočia. Odporúča, aby sme sa v budhistickom zmysle správali ako mŕtvoly. Aby sme sa zbavili svojich túžob alebo ich redukovali na minimum. Zdrojom utrpenia je podľa neho túžba,“ vysvetlil. Napriek maľbe desivých výjavov autoportrétov vlastnej smrti Robert Bielik sa nielen vlastnej smrti bojí.
Ako hovorí, ak by takéto obrazy netvoril, smrti by sa bál ešte viac.
„Ja sa v reálnom živote pohľadom na mŕtvolu úplne vyhýbam, nikdy som nebol ani v pitevni. Pre mňa je to ťažko znesiteľný pohľad,“ prízvukoval.
Dojatie Hitlera so Stalinom
Jeden z Bielikových obrazov Dojatie predstavuje spolustojaceho Hitlera so Stalinom v obklopení vlkov a oviec.
Z najväčších diktátorov 20. storočia vyžaruje pri pohľade na horskú krajinu chvíľková pohoda. Vzápätí tieto historické osobnosti na obrazoch oddeľuje a spája ich s hrajúcim sa anjelom v dievčenskej podobe nazvanej Chvíľa nehy I.-II..
„Aj v ľuďoch, ktorí sú všeobecne považovaní za vtelených diablov ako bol Hitler, Stalin či Pol Pot, aj v nich sú pozitívne polohy bytia, ktoré nie sú zlom. Bližší pohľad je vždy bipolárny, zlo a dobro, Hitler a Matka Tereza. Čím sa vzďaľujete, tým je kontrast menší,“ vysvetlil Bielik.
S vystavovaním obrazov Hitlera nemal nikdy problém. Už na prvý pohľad je z nich jasné, že nie sú propagáciou fašizmu. Sú skôr brilantným pohľadom na mnohé absurdnosti sveta.
„O obrazy s Hitlerom sa nezaujímali ani neofašisti. Výtvarné umenie je periférna záležitosť. Predpokladám, že žiaden neonacista ani o týchto obrazoch nevie,“ dodal Bielik.
