TRENČÍN. Emil Nedielka sa na doskách, ktoré znamenajú svet, presadil ako jediný z Dolnej Poruby. Na rodnú obec nezanevrel ani ako riaditeľ trnavského divadla.
Dva najvýznamnejšie medzníky vašej životnej i profesijnej dráhy sú zakončené číslovkami 4 a 7. V roku 1947 ste sa narodili a s letopočtom 1974 súvisí váš príchod do trnavského divadla. Vnímate to ako náhodu či osud?
- Neviem, či je to jedno alebo druhé. Numerológiou som sa nikdy nezapodieval. Verím ale, že každý človek má niekde napísanú svoju knihu osudu, ktorá má začiatok i koniec.
Nedielkovci patria k tradičným dolnoporubským rodom. Môžete čitateľom priblížiť svoj rodokmeň?
- Dedko i babka z maminej i otcovej strany sa narodili a celý život prežili v okolí dnešnej pekárne. Moji rodičia si doslova hľadeli do okien. Sme teda rodina z centra, kde sa občas končili polnočné bitky pri tanečných zábavách.
My sme sa na tento program mohli dívať priamo z okna domu, ktorý otec postavil vedľa kostola po skončení druhej svetovej vojny.
Ako si spomínate na Dolnú Porubu z čias vášho detstva?
- Ľudia vstávali ráno pred štvrtou hodinou a autobusy ich odvážali do práce v Dubnici alebo Trenčíne. Priviezli ich späť okolo 16.00. Teda v zime odišli za tmy a skoro za tmy sa i vracali. V lete to bolo iné. Po príchode domov ich obvykle čakali práce na poliach. Pracovný týždeň bol šesťdňový, do roboty sa chodilo i v sobotu a pokiaľ ste v nedeľu chceli ísť do kostola, čakala vás túra do Omšenia alebo cez kopce do Hornej Poruby. Problémy rodičov sme registrovali len okrajovo. Ako deti sme sa predovšetkým venovali rôznym hrám.
Podhorská obec žila z poľnohospodárstva, tvrdá robota tu prirodzene prevládala nad umením. Vo vašom prípade však tento rámec akosi nefungoval.
- Sústružník, frézar, zámočník či nástrojár boli remeslá poplatné pracovným miestam, ktoré ponúkali najmä závody v Dubnici. Z poľnohospodárstva sa tiež nedalo vyžiť, a preto kombinácia týchto možností prinášala obyvateľom mojej rodnej obce nielen obživu, ale aj nekonečnú drinu. To som si uvedomil najmä na strednej škole. Zatiaľ čo spolužiaci chodili tancovať do folklórneho súboru Trenčan alebo sa venovali športovaniu, mňa po príchode domov čakala práca na poli alebo starostlivosť o náš statok.
Netajíte, že lásku k divadlu vo vás vypestovali učiteľky na základnej škole. Ako dobrého žiaka vás obsadzovali do každého programu či rozprávky, ktorú pripravovali. Bola to láska na prvý pohľad?
- Áno, je to tak. Raz do týždňa sa v kultúrnom dome premietal film a raz do roka organizoval zájazd na folklórny festival do Strážnice. Tí starší chodili ešte na púť do dnešnej Rajeckej Lesnej. Za socializmu však bolo veľa rôznych výročí, takmer každý mesiac. Program obvykle pripravila škola a rodičia boli zvedaví na svoje ratolesti, preto sa kultúrny dom vždy zaplnil. Ja som účinkoval skoro v každom, tak sa i zásluhou pedagógov postupne vo mne vyvinul vrúcny vzťah k literatúre a divadlu.
Po absolvovaní Strednej všeobecnovzdelávacej školy v Trenčíne ste si podali prihlášku na Vysokú školu múzických umení do Bratislavy. Ide o ojedinelý prípad z Dolnej Poruby. Ako na toto rozhodnutie reagovali rodičia, hoci vás napokon nevzali?
- Moje rozhodnutie rodičia prijali s pokojom. Boli na to pripravení. Ich najväčším sklamaním bolo, že som po základnej škole nechcel ani počuť o strojárskej priemyslovke v Dubnici. Dubnica ma však neminula. Keď ma neprijali na vysokú, nastúpil som do práce tam a potom v Adamovských strojárňach. Za dva roky som si vyskúšal, aké je to zarobiť na živobytie stereotypnou prácou na stroji či výrobnom páse a utvrdil sa v rozhodnutí, že sa sem po vojenskej službe nevrátim.
Na kultúru ste nezanevreli. Po absolvovaní vojenčiny vás v tom čase ako jediného zo Slovenska prijali na Divadelnú fakultu Akadémie múzických umení v Prahe, odbor organizácia a riadenie divadiel a kultúrnych zariadení. Čo vám dalo štúdium tohto smeru okrem pocitu zadosťučinenia?
- Hneď na začiatku nám vedúci pedagóg nášho odboru Lubomír Poživil, riaditeľ Mestských divadiel pražských, vysvetlil, že škola nám umožní predovšetkým vzdelávať sa. Povedal, že ak niekto očakáva, že ho na DAMU naučia hrať, režírovať alebo riadiť divadlo, je na omyle. Všetko záležalo na nás, čo do seba nasajeme a ako to v praxi uplatníme.
V roku 1974 ste nastúpili do novozaloženého Divadla pre deti a mládež v Trnave na miesto vedúceho umelecko-technickej prevádzky. Od roku 1996 máte okrem technického zázemia na starosti riadenie celého Divadla Jána Palárika v Trnave. Ešte stále si žijete detský sen?
- Stále. Divadlo ma fascinovalo ako školopovinné dieťa a aj teraz sa niekedy pristihnem, že mám rovnaké pocity. Že sa teším na novú sezónu, premiéru či na predstavenie, ktoré som ešte nevidel i keď cítim, že vzhľadom na svoj vek sa už pomaly budem musieť rozlúčiť. Ďakujem Bohu, že mi doprial vykonávať povolanie, ktoré bolo pre mňa koníčkom. Táto práca si vyžaduje veľa sebazapierania, odriekania a disciplíny. Je to práca predovšetkým kolektívna a osobné zlyhania veľakrát uškodia všetkým.
Vraciate sa často do rodnej Dolnej Poruby?
- Rád, i keď nie toľko, ako by bolo potrebné a ako by som chcel. Nemám však na výber, pokiaľ ešte pracujem. Divadelná sezóna trvá podobne ako školský rok od septembra do konca júna a keď sa rozbehne, len málokedy je čas sa uvoľniť. Divadlo hrá veľa predstavení, u nás je to skoro 250 ročne.
