TRENČÍN. Žijúca legenda slovenského herectva sa s návštevníkmi trenčianskej knižnice stretla po takmer siedmich rokoch. Z recitačného umenia nič nestratila ani v úctyhodnom veku.
Nositeľka viacerých štátnych vyznamenaní zavítala do rodného mesta napriek zdravotným problémom. Nohy jej už neslúžia ako zamlada.
„Vždy mi bolo ľúto, že na mňa Trenčín zabúda, ale bolo by mi ešte viac ľúto, keby som nemohla prísť,“ povedala v rámci letného umeleckého podvečera.
Prezradila, že doma začala s veľkým upratovaním. Prvá prišla na rad literatúra, ktorú chce dostať do knižníc. Ako vysvetlila, má podanú žiadosť do domova seniorov, kde si veľa vecí vziať nemôže a v pokročilom veku človek musí rátať, že odíde.
Učili ju, že na zlé sa nespomína
Kristínovej pohľad na svet ovplyvnilo v mladosti niekoľko rán osudu. Jej otec, pochádzajúci z Nemšovej, pôsobil počas prvej svetovej vojny v československých légiách vo Francúzsku, bol odsúdený na smrť nemeckým vojenským súdom, neskôr povýšený na brigádneho generála, či odsúdený na dlhoročné väzenie po februárovom prevrate v roku 1948. Podľa Evy, jednej z piatich detí, ich rodičia naučili, že na zlé sa nespomína.
„Otec sa na nikoho nehneval. Veril, že Boh si to s dotyčnými vybaví. Keď som sa narodila, bol veliteľom 17. pešieho pluku v Trenčíne. Mal aj pedagogické schopnosti. Záležalo mu na tom, aby sa jeho vojaci vzdelávali a viedol kurzy pre negramotných,“ prezradila účastníčka Slovenského národného povstania.
Kristínová vyštudovala herectvo na bratislavskom konzervatóriu a od svojich devätnástich rokov pôsobila na scéne Slovenského národného divadla. Počas kariéry stvárnila takmer stovku ženských postáv. Objavila sa v mnohých slávnych inscenáciách, pričom hviezdila aj v rozhlasovom éteri a na filmovom plátne. Jej najobľúbenejšiu rolu predstavuje pani Felice z Goldoniho Štyroch grobianov.
„Je to vlastne spiritus movens (hybná sila, pozn. PM) celej hry. Musela veľmi rýchlo hovoriť a zároveň jej muselo byť dobre rozumieť. Vždy vedela, že nech je akokoľvek zamračené, nad mrakmi svieti slnko. Táto postava mi ľudsky veľmi pomohla,“ priblížila.
Máme svetových básnikov
Popri činohre zohráva v jej živote kľúčovú úlohu poézia. Ako skonštatovala, máme veľkých básnikov a že o tom svet nevie, je jeho vec a na jeho škodu. Návštevníci trenčianskej knižnice mali možnosť obdivovať aj Kristínovej mimoriadny recitačný talent.
Pri otázke, koľko úryvkov z prózy a slovenskej klasickej poézie ovláda naspamäť, odvetila, že šestnásť hodín. Dvadsaťminútová pasáž z Hviezdoslavovej Hájnikovej ženy rozohnala všetky pochybnosti. Velikána slovenskej literatúry si nevybrala náhodou.
„My sa na Hviezdoslava pozeráme ako na monument. Myslíme si, že je kamenný, ale on je hlboko ľudský, absolútne živý a pre nás veľmi potrebný básnik. Už vtedy videl, kam sa náš svet rúti, že strácame skutočné hodnoty a čo na seba pripravujeme, keď nivočíme prírodu,“ zdôraznila slávna trenčianska rodáčka.
