STARÁ TURÁ. V Starej Turej žili obyvatelia židovského pôvodu už od roku 1752. Práve im je venovaná takmer dvestostranová knižná novinka veľkého formátu s množstvom pútavého textu a archívnych fotografií.Po faktografických knihách o zaniknutých domoch na Starej Turej a histórii školstva v tomto meste pripravila autorka literatúry faktu Eva Tomisová výpravnú publikáciu, ktorá je detailnou kronikou života židovských spoluobčanov v tomto meste.
Kompletná história Židov
V knihe o osudoch staroturianskych Židov nechýbajú okrem množstva zaujímavostí zo starých matrík ani informácie o domoch, v ktorých Židia bývali od roku 1869 po rok 1942, či spomienky Staroturancov na židovských spoluobčanov. Jedným zo základných kameňov knihy sú pútavé príbehy záchrany židovských detí a celých rodín počas nacistických deportácií do koncentračných táborov počas 2. svetovej vojny.
„V knihe predstavujem aj významné židovské osobnosti, spojené so Starou Turou, históriu židovskej školy i synagógy. Veľkú časť som venovala aj osudom židovských cintorínov, pamätníkom židovských obetí vojen a životu staroturianskych Židov v období Slovenského štátu,“ prezradila autorka knihy Eva Tomisová.
V jej tretej knihe literatúry faktu zmapovala aj osudy Židov vo filmoch a zaznamenala niektoré židovské piesne. Zaujímavo pôsobí aj krátky židovsko–slovenský slovník často používaných výrazov.
Slová židovského prozaika Elie Wiesela „Zabudnúť znamená nechať ich znovu umrieť“ boli jednou z motivácií Evy Tomisovej na napísanie pútavej knihy. Najväčšou výzvou zozbierať osudy židovských spoluobčanov boli ale spomienky autorkinej matky.
„Mame bolo veľmi ľúto, čo sa Židom na Starej Turej a celom Slovensku stalo. Počas 2. svetovej vojny deportovali z nášho mesta takmer všetkých Židov do koncentračných táborov, nikto tu vtedy nezostal.
Potomkovia staroturianskych Židov žijú v mnohých štátoch dodnes,“ pokračovala Tomisová. Židovská populácia na Starej Turej bola percentuálne nižšia ako v susednom Novom Meste nad Váhom.
„Pri prezeraní matrík som našla najviac sto židovských obyvateľov v danom období. V období Slovenského štátu ich tu pred deportáciami žilo približne päťdesiat,“ uviedla autorka. Domy a obchody, v ktorých žili a pracovali židovskí spoluobčania až na niekoľko výnimiek už neexistujú.
Kufor plný fotografií
Kombinácia textu so stovkami dobových fotografií prezentuje knihu zároveň ako vzácny archívny materiál. Svojimi spomienkami i množstvom snímok jej pomohli viacerí pamätníci i potomkovia židovských občanov.
„Po lekárovi Františkovi Winterovi som dostala plný kufor materiálov. V jeho pozostalosti bol aj rodný list a tristo fotografií,“ prezradila Tomisová.
Vzácne archívne materiály získala aj z pozostalosti dentistu Mojsesa Blumena. S jeho menom sú zároveň spojené najsmutnejšie pocity autorky pri písaní knihy.
„V roku 1942 vtrhli k nemu gardisti a vyvliekli ho aj s manželkou a malým synom. Na kopci Palčekové nad Starou Turou ho surovo mlátili a revali na neho, aby prezradil, kde schoval zubárske zlato.
Hovorilo sa, že ho tam ubili až k smrti a manželku so synom odviedli do transportu. Zahynuli zrejme všetci,“ prízvukovala Tomisová.
Oznámenie o ich smrti na Starú Turú nikdy neprišlo. Meno zubára Mojsesa Blumena našla autorka knihy v zozname obetí holokaustu. Vďaka detektívnym schopnostiam Evy Tomisovej sa podarilo päť známych osudov záchran židovských rodín zvýšiť až na devätnásť.
„Úžasné bolo osobné stretnutie s Tomášom Itzakom Platznerom, ktorý prišiel navštíviť Starú Turú. Dnes žije v Izraeli a ako 9-ročný sa skrýval od jesene 1944 až do konca vojny s rodičmi v dome v Drgoňovej doline,“ priblížila.
Niektoré osudy záchran sa skončili šťastne, iné, po prezradení skrýš, mali tragickú dohru spojenú s deportáciou do koncentračných táborov. Najviac staroturianskych Židov skončilo v Osvienčime.
„Záchrany sa týkali celých rodín, ale aj jednotlivcov,“ podotkla. Príprava knihy jej trvala dva roky.
Zubár Mojsej Blumen. FOTO: ARCHÍV EVY TOMISOVEJ
