V pralese festivalov a v prívalových vlnách hudby všetkého druhu si džez vydupal svoje miesto.
NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Jazzový reprezentant Považia si v nabitom kalendári festivalov naprieč Európou získal popularitu a rešpekt. Potvrdili to rušné dva dni na Zelenej vode, kde sa už po ôsmy krát konal tradične hojne navštívený, výborne ozvučený, dobre organizovaný jazzový festival.
Deň prvý
Zachoval dobré zvyky a festival otvára mladá slovenská kapela. Tentoraz to bol sused z Považia, piešťanský gitarista Andrej Urminský.
Univerzita v rakúskom Grazi ho vybrúsila do európskych parametrov a jeho súkmeňovci tam bez pochyby patria tiež. Peter Solárik bicie, Robert Ragan Jn. kontrabas a Martin Uherek sú už ostrieľaní džezmeni, nesúci plnú zodpovednosť a visačku prvotriednej kvality.
Maďarská formácia Special Providence zatlačila publikum do sedadiel. Nie len intenzitou zvuku, ale aj jeho kvalitou skrytou v ich kumšte – a aj šikovnosti zvukárov.
Myslím, že to vyrušilo aj nebesá a tie chceli zrazu byť tiež „pri tom.“ Znenazdajky prišiel mrak a zvedavý vietor, ktorý zahnal všetkých z pódia a publikum pod odkvapy.
Organizátori pohotovo vypli prúd, čo bolo absolútne správne riešenie z pohľadu bezpečnosti priebehu festivalu.
Asi po trištvrte hodine sa hralo ďalej, ale dramaturgii kvalitného vystúpenia prestávka žiaľ nepridala.
Dlho a netrpezlivo očakávaný Vojtěch Dyk a B-Side Band potreboval na prípravu trochu viac času.
Za šikovne vymyslenou oponou, oddeľujúcou scénu od hľadiska nastúpil dobre nasvietený orchester s pestro oblečeným lídrom a tromi vokalistkami. Celé pekné už na pohľad. Prvé skladby vystrieľali s patričnou gráciou, ktorý bol verný ich povesti.
Potom však prišiel estrádny blok dvoch protagonistov a trochu zdĺhavá „prekáračka“ speváka zo sólistom... ani gitarová trampská vložka od táboráka s titulmi Diana či Jóžin z bažin ma nepresvedčila, že som na džezovom festivale.
Dobre zahraný Rock´n´Roll sa dá vždy prežiť (alebo odtancovať), ale opäť – prečo na džezovom festivale? Potom ešte trochu popu a prídavok Celebration od Cool And The Gang, ako nie veľmi strhujúci funkový pokus.
Skvelý spevák a výborná kapela, ale škoda, že takmer polovicu vystúpenia big band lúska prstami.
Po koncertoch Vojtěcha Dyka s Kurt Ewingom som na Zelenej vode od tohto koncertu očakával viac.
Carmen Souza
Carmen Souza zaujala už trochu uťahané auditórium. Je to skvelá umelkyňa a citlivá performérka. Vynikajúci je aj sprievod. Počul som ich živý záznam z nedávneho koncertu v Brémach, ktorý nastavil latku mojej zvedavosti. Carmen Souza nezaostala za očakávaním. Ibaže celý akt nezaznel s patričnou energiou.
Možno by tejto šarmantnej dáme a jej komornému sprievodu prospelo zaradenie v dramaturgii pred big bandom a jazz-rockovou dynamikou predchádzajúcich vystúpení večera.
Deň druhý
Niesol sa v očakávaní známeho Dana Bártu a menej známej Troyky. Sisa Fehér bola príjemným prekvapením pre toho, kto ju doteraz nepoznal, a tým znalejším len potvrdila, že stúpa do džezovej elity najvyššej úrovne. Kapela bola presne v Sisiných intenciách, vyrovnaná, premyslená, dynamická, podporná.
Sisa spievala akoby na prechádzke kvetnatou lúkou skladala pestrofarebnú kytičku – ľahko, oddane, stihla komunikovať s kapelou i publikom. Jej nečakaná verzia skladby The Taste Of Honey potvrdila ohromnú tvorivú predstavivosť speváčky a jej kapely.
Slovenské ľudové motívy Povej vetrík povej a Páslo dievča pávy, ktoré zaranžoval taliansky klavirista Federico de Vittor boli okúzľujúce. Vyvstáva len otázka – ako je možné, že talent ako Sisa Fehér a jej kapela nemôže nájsť podporu oficiálnych inštitúcií na nahrávane v štúdiu a šírenie jej špičkového kumštu ?
Troyka a Dan Bárta
Zaujímavým aktom bolo vystúpenie britskej skupiny Troyka. Bol som zvedavý kde je pôvod názvu tejto kapely, ktorý má zrejme slovanský pôvod.
Ako som sa dozvedel, spočíva v priateľstve jedného z členov kapely s estónskou dievčinou, ktorá hovorila rusky a poznanie chlapcov členov kapely jej pripomínalo silu troch rovnocenných tátošov, zapriahnutých v ruskej trojke.
Jej predstava dokonale charakterizuje hudobný výraz kapely. V tomto smere zaujal samozrejme najviac bubeník.
Jeho absolútna voľnosť a dokonalá koordinácia bola fascinujúca. „Prerobený“ ľavák hral bez problémov v pravom či ľavom garde. A Troyka hrala na jednotku !
Dan Bárta dozrel už dávno. Preto povedať, že je ako víno, tu asi neplatí. On len pridáva nečakané spestrenia k svojmu „danbártovskému“ obrazu. Objavuje nové tituly – spieva Björk, Led Zeppelin a odovzdáva sa na pódiu k publikum strhujúcej súčinnosti s kapelou. Robert Balcar trio bola vždy značka výnimočnej kvality.
Ale príchodom Jiřího Levíčka na klavír a Kamila Slezáka na bicie dostalo trio úroveň svojho lídra, teda svetového rešpektu.
Zahrali aj štandardy – I´ve Got You Under My Skin a Last Chance Lost od Joni Mitchell sa mohli bez rozpakov hrať na hociktorej svetovej džezovej scéne.
Tu sa mohol festival kľudne skončiť. Všetci boli sýti džezom. Prvotriednym džezom.
Nemecká formácia Brassballet naplnila význam svojho názvu.
Na pódiu sa odohrávali popri solídnych výkonoch dychovej sekcie aj tance v prísnej choreografii, ktoré rozhýbali aj tancachtivý dav pred pódiom.
Zelenú vodu a Open Jazz Fest ozdobili spevy. Vojtěch Dyk, Carmen Souza, Sisa Fehér a Dan Bárta urobili z tohto ročníka festivalu sviatok spevu.
Takáto pozoruhodná koncentrácia vynikajúcich džezových spevákov nemala v tejto víkend okrem Zelenej vody v Európe obdobu. Riaditeľ festivalu Tibor Zelenay:
„Myslím, že sa nám podarilo naplniť festival pestrosťou tak, aby si každý poslucháč našiel svoj obľúbený žáner a interpreta. Radi by sme takto pokračovali aj v budúcnosti, k blížiacemu sa jubileu.“
V tom budeme všetci zajedno. Na Zelenej vode bude kvalitný džez určite aj o rok.
Autor: Jano Babič
