NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. „Výborná práca. To robili majstri,“ skonštatoval mladý muž zahalený v sivej kapucni pri pohľade na jeden z kompletne posprejovaných vagónov stojacich v novomestskej železničnej stanici.
Mladík sediaci v kupé patrí ku komunite sprejerov už vyše desať rokov. Neodradia ich ani hrozby vysokej finančnej pokuty či nepodmienečný trest odňatia slobody až na jeden rok.
„Je to vojna medzi sprejermi a políciou. S tým treba počítať,“ lakonicky konštatuje. Sprejerov však ubúda, pritvrdili sa zákony a najtvrdšie jadro už zostárlo. A dorastajúca generácia nováčikov má už iné lákadlá.
Policajti zadržali viacerých sprejerov
Policajné správy v uplynulom období informovali o dolapení viacerých z nich priamo v našom regióne. V marci na Myjave zadržali trojicu mladíkov spoza rieky Moravy sprejujúcich vagóny, v máji obvinili sedemnásťročného Zorana. Ten v Trenčíne „vymaľoval“ stenu Posádkového klubu v Trenčíne.
„Trestná sadzba za takýto čin je až jeden rok, v prípade mladistvých sa znižuje na polovicu,“ informovala krajská policajná hovorkyňa Elena Antalová.
Nelegálne sprejovanie je v Slovenskej republike trestným činom poškodzovania cudzej veci. Podľa § 246, ods. 1 Trestného zákona, kto poškodí cudziu vec tým, že ju postrieka, pomaľuje, popíše farbou alebo inou látkou, potrestá sa odňatím slobody až na jeden rok.
Na základe rozsahu spôsobenej škody a iných skutočností umožňuje Trestný zákon odsúdiť páchateľa aj na dlhšiu dobu. My vám tentokrát prinášame pohľad z opačnej strany barikády.
Svoju spoveď nám poskytol mladík, ktorého rukami prešli tisícky minutých sprejov rozličných farieb. Dnes robí najmä „legál“, zažil osobne aj adrenalínové časy ilegálneho striekania na múry i vagóny.
Mnohí z nich sú znechutení spoločnosťou
Graffiti sa rozšírili v 70. rokoch minulého storočia v USA a už vtedy sa stali protizákonnou anarchistickou manifestáciou sociálnej slobody.
Policajné hrozby sprejeri poznajú aj dnes , tie ich však nedokážu odradiť od ich ďalších aktivít. „Vždy to tak bolo. Writeri verzus zákon, aj keď je to zakázané.
Jednoducho vojna. Mnohí ľudia z rozpadnutých rodín, zo slabých sociálnych pomerov, bez otca či mamy sa chcú prezentovať práve takto,“ tvrdí.
Im stačí aj to, že sú uznavaní komunitou, ktorá sa v graffiti skutočne vyzná.
Keď podpis writera - tag pozná mnoho ľudí z fachu, je to pre nich pocta. Tí, čo sú mimo obraz ich sveta, ich netrápia. Väčšina z komunity sprejerov pochádza zo zložitých rodinných pomerov.
„Ja preto ani nechcem deti. Do takéhoto sveta priniesť dieťa? Keď porovnávam svoje detstvo so súčasnosťou a nechcem vidieť, čo ešte príde,“ avizuje znechutený spoločnosťou a pohľadmi na stovky bilbordov prezentujúcich sa slovenských politikov.
Sídliskové dieťa chcelo vyniknúť
Začal ako dvanásťročný, čo v tejto komunite nie je ničím výnimočné.
„Bolo to okolo roku 2003, pritiahla ma k tomu dvojica vtedy už veľmi aktívnych chalanov. Ja som som si maľoval odmalička, ale až potom som začal so stenami. Kúpil som si prvé spreje a začal to skúšať,“ hovorí.
Hľadal staré budovy v odľahlých miestach, kde ho nikto nevidel a zároveň tu odbúraval pocit strachu a nebezpečia. „Bol som dovtedy sídliskové decko. Takto som dal o sebe vedieť, začalo ma to baviť. Chcel som, aby moje práce ľudia poznali,“ vysvetľuje pohnútky, ktoré ho ku sprejom doviedli.
Spomína aj na svoj ďalší vzor, ktorý má dnes na krku už takmer štyridsiatku. „Robil aj v Novom Meste nad Váhom, keď som ho videl, čo maľoval na „židáku“ (starý židovský cintorín, pozn. autora), bol som z neho v prdeli. Ja som zatúžil robiť tiež tak, aby boli ľudia hotoví z toho, čo namaľujem. Chcel som si tiež vybudovať rešpekt,“ konštatuje.
Útek pred policajtom zvyšuje adrenalín
Na spreje mu dávala peniaze mama. Chodil sprejovať legál - povolené plochy, tam si cibril svoje ťahy s pestrofarebnými sprejmi. S ilegálom sa, samozrejme, doma nechválil.
„Jasné, že by ma mama nepodporovala, keby som chodil striekať baráky. Chodil som najmä do zbúraných domov a na ošarpané mosty. Veľakrát sa stalo, že boli niekde hákové kríže a fašistické znaky a bolo to na nás. S takýmito vecami však sprejeri nikdy nemali nič spoločné,“ vysvetľuje skúsený sprejer, vo svojej komunite uznávaný.
„Teraz chodia sopliaci a striekajú kade - tade, nemajú to vôbec vychytané,“ hnevá sa.
Všetci priaznivci graffiti sú so sprejmi navždy spojení. „Ak by im zobrali sprej, je to pre nich to isté, ako keby tanečník ochrnul alebo maliar prišiel o ruku,“ tvrdí .
Aj on mal v minulosti dočinenie s políciou. Chytili ho spolu s kamarátmi, keď niesli v rukách spreje. To však bolo ešte pred akciou, tak sa z toho dostali. „Dnes to robia mnohí mladí práve pre adrenalín. Že za chvíľu príde policajt a budú musieť utekať. Im sa to páči,“ zdôvodňuje.
Pri útoku na vagóny majú informátorov
Posprejované vagóny sa po nájazdoch sprejerov stávajú nelegálnou „pojazdnou galériou“, ktorá križuje celé Slovensko.
„Takto ich graffiti chodí po celej republike. Meno sprejera sa dostane ďalej. Keď sa namaľuje hovadina na vagón, tak je to o ničom. Ale komu môže vadiť výborná kresba,“ diví sa.
Prvý vagón bol posprejovaný v metre v New Yorku. Nelegálna móda sa rýchlo rozliezla po celej planéte. Sú sprejeri, ktorí však „vagóny robia iba neradi“.
Je to práca narýchlo, častokrát sa tam nedá ukázať podľa slov sprejera kvalitná práca.
„Sprejuje sa v depách i na staniciach, všetko musí byť do detailu vychytané. Chlapci to majú zmapované, na každom rohu je niekto, majú vysielačky. Tam ani myš neprejde, v depe sú aj dve hodiny. Informátori sú na miestach, odkiaľ dajú okamžite echo a vtedy okamžite utekajú. Na koľajniciach veľa možností úteku ale nie je,“ vysvetľuje. Hliadky sprejerov bývajú niekedy rozmiestnené aj dvesto metrov od aktivít ich kamarátov.
So sprejmi v rukách precestovali svet
Sprejeri vagónov idú maľovať na istotu. Dopredu majú dohodnuté motívy, ktoré chú realizovať v čo najkratšom čase. Zároveň chcú, aby ich kresby boli dokonalé a obsiahli čo najväčšiu plochu na odstavenom vagóne. „Trénujú sa dopredu aj konkrétne náčrty s čiernou linkou,“ pokračuje.
Hitom sa stala v súčasnosti štvordielna séria DVD graffiti - Show Musto Go On. Ich tvorcovia navštívili USA, Mexiko, Rusko, Indiu, Argentínu, Brazíliu i Panamu. Aj v týcho vzdialených krajinách sa rozhodli posprejovať svojimi výtvormi vagóny.
„Začali v Bratislave, kde urobili depo. Pokračovali v Európe, neskôr v južnej Amerike. Vo Venezuele dovtedy nikto nepostriekal vlak. Týmto piatim Slovákom sa to ako prvým v tomto roku podarilo,“ uznáva výkon ich „kolega“.
Nájazdy na vlakové súpravy či vagóny metra absolvovali v Chicagu, Philadelphii, indickom Mumbai, v Caracase, Moskve a v mnohých metropolách Európy. Neuveriteľné zábery z ich ilegálnych akcií sa stali dnes akčnými filmovými hitmi. Netradičným a kontroverzným spôsobom ukázali, ako precestovať svet.
Niektoré miesta sú pre neho tabu
K múrom chodí už roky v maske. Zaručuje mu anonymitu a zároveň chráni zdravie.
„Pľúca sú zanesené od iných vecí, nie od sprejov. Robíme väčšinou vonku, sprej sa vyparuje veľmi rýchlo. Maska je ale najlepšia vec,“ zasmial sa.
Nepozná ani chalanov, ktorí by „vďaka“ vdychovaniu aerosólov mali zdravotné problémy. „Kopu ľudí má horšie povolanie, ako my, čo vdychujeme spreje počas tvorby graffiti. Tí čo robia v lakovni to majú určite horšie,“ komentoval pravidelný aerosólový útok na svoje vnútro.
Kvalitné spreje stoja dnes takmer päť eur, na „poriadne“ posprejovanie celej plochy vagónu ich treba desiatky. „Keď je nedokončený vlak, nie je to preto, že došli spreje. Je to preto, že chalani museli utekať,“ usmial sa writer.
Ten aj počas svojho účinkovania v „ilegále“ vždy dodržiaval vlastné hranice, ktoré určovali miesta, na ktoré by nikdy nesiahol. „Pre mňa vždy boli nedotknuteľné kostoly, pamiatky, zrekonštruované budovy a pekné fasády,“ dodal na záver.
