TRENČIANSKE TEPLICE. Juraj Kukura - charizmatický bohém, ženský idol, skvelý divadelný, televízny a filmový herec, riaditeľ Divadla Aréna v Bratislave. Od 26. júna aj nositeľ ceny za mimoriadny prínos hereckému umeniu vo filme - Hercova misia.
Ste hercom, ktorý v mladosti o hereckej kariére nesníval.
- Herectvo nebolo nikdy mojím životným plánom. To je moja najväčšia výhoda, ja totiž o takomto povolaní nemám žiadne predstavy. Navyše, približne do osemnástich rokov som nevedel povedať R. Z toho dôvodu bolo absolútne absurdné pomýšľať na takéto povolanie.
Chodili ste na stavebnú priemyslovku, zvláštna stredná škola pre budúcu hereckú hviezdu.
- Takáto malá chyba so zlým vyslovovaním R sa často zveličuje, k tomu logopéd i hanba, preto som sa rozhodol pre stavebnú priemyslovku.
A škola bola k nám najbližšie, stačilo vstávať o pol ôsmej. Z tohto štúdia si vôbec nič nepamätám. Ale potom sa stal nejaký zázrak a R zo mňa vyšlo. Sedeli sme niekde na pive a ja som začal hovoriť správne R. To sú fatálne veci, tak, ako celý život.
A nasledoval váš prvý film Tri gaštanové kone.
- Ten ma zachránil aj pred prvou maturitnou skúškou, ktorú som nemusel absolvovať. Išiel som na kasting do filmu Tri gaštanové kone, kde som prišiel namiesto môjho kamaráta. Spoznal som herectvo. Bol to pre mňa úžasný život, dostával som honoráre. Stretával som sa s hercami, medzi ktorými bol i Mišo Dočolomanský. Po odvysielaní filmu ma zavolali na tretiu maturitnú skúšku, keďže druhú som nespravil. Mali pocit, že by som mal školu nejako ukončiť.
Ako to dopadlo?
- Zobrali ma do kabinetu a položili predo mňa všetky knižky, v ktorých boli odpovede na maturitné otázky, aby som nezlyhal. Nechali ma tam dve hodiny samého a za dve hodiny prišli. Ja som to v tých knižkách nevedel ani nájsť (smiech). Oni ma začali skúšať z toho, čo neviem.
Profesorka povedala, aby mi to dali, pretože nič neviem, a preto to nebudem môcť ani robiť, ani nič pokaziť (smiech). Tak to je moje štúdium na stavebnej priemyslovke.
Našli ste vo výbere hereckého povolania podporu u svojich rodičov?
- Rodičia si predstavovali, že budem mať seriózne povolanie. S tým nepočítala ani moja mama, ani môj otec. Mama mi stále vravela, Ďurko, v tomto povolaní sa budeš musieť celý život učiť. To mala pravdu. Nasledovalo štúdium na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. To bol jeden veľký žúr. Diplomovú prácu som musel písať druhýkrát v čase, keď už som bol známy a hral Statky -zmätky v Divadle Astorka v Bratislave. Dostal som za ňu jednotku.
Vaša herecká kariéra bola závratná.
- Stretol som veľkých režisérov, od ktorých som sa mohol niečo naučiť. A netrval som na tom, že to čo viem, je jediné pravdivé.
Človek by mal dokázať urobiť jednu vec takú, ktorou nechá za sebou stopu. Niečo ako postaviť Eiffelovku. Mám vo svojom živote také body, ktoré, keď sa obzriem dozadu, hovorím si, že som sa touto cestou nevydal zbytočne.
Ste roky veľkou hviezdou. Ako prejsť cestu od priemernosti na vrchol?
- Povedal som to aj niekoľkým mladým úspešným slovenským hercom, ktorí to naozaj môžu potiahnuť ďalej. Jediná cesta od priemernosti je zobrať svoj talent ako neistotu. Opustiť svoje istoty a ísť niekam i za cenu svojho neúspechu a prepadáku. V tom momente je šanca urobiť niečo mimoriadne i veľké aj v herectve. Pokiaľ sa herec pohybuje iba v rovine toho, čo vie, tak to je málo. Neistota je základný princíp urobiť niečo mimoriadne. Istota je hrob v umení.
Čo ľuďom podľa vás má ponúknuť umenie?
- Umenie ponúka to, čo viera. Umenie ponúka odísť na chvíľu od smútku, ktorý nám ponúka realita a skutočnosť. Veľmi dôležitá je v živote aj pokora.
Po rokoch československej slávy ste nútene ostali na „západe“.
- Ja som v Nemecku neostal z vlastnej vôle. Bol som v exile, hoci sa to u nás často zamieňa za emigráciu. Z našej krajiny som neodišiel plánovane. Počas natáčania seriálu Via Mala som bol odsúdený na tri a pol roka väzenia za opustenie republiky. Ja som sa nemohol vrátiť.
Začiatky asi neboli jednoduché.
- V Nemecku som nevedel, čo bude so mnou zajtra. Nemal som na začiatku žiadne istoty, žiadnych priateľov. Písali mi iba zo zásielkového obchodu Otto. Kúpili sme si prvú vec, bez ktorej sa nedá žiť - hrnce a oni ma dali do svojej databázy. Písali vždy, keď som mal narodeniny alebo meniny alebo aj manželka Táňa. Mne nechodila žiadna pošta, tak keď som našiel v schránke list, veľmi som sa tešil. Kričal som na Táňu: Píšu nám, píšu nám. Otvoril som list a bola tam gratulácia k narodeninám a reklama na vysávač (smiech).
Povahové črty, ktoré ste vyžarovali, neboli práve prototypom ukážkového socialistického herca. Pomohla vám táto výrazná odlišnosť v budovaní hereckej kariéry?
- Keď ma zavolali hrať do filmu najbližšieho Husákovho kamaráta, tak som bol z toho úplne zdesený. Dovtedy sa mi takýmto úlohám podarilo vyhýbať. Išiel som za Jarom Hlinickým, ktorý bol vtedy riaditeľom Koliby.
Povedal som mu, že to nechcem hrať. A povedal mi: Vieš si predstaviť dobrého, čestného, slušného a spravodlivého komunistu s tvojou tvárou? Napokon som tú rolu nehral.
Spomíname socialistickú éru. Vás bývalý režim vyhnal do Nemecka. Milan Kňažko bola vaša krvná skupina. Nedostali ste v roku 1989 od neho ponuku stať sa ďalším revolučným lídrom a postaviť sa vedľa neho na tribúny?
- Napadlo mi to, ale Milan Kňažko ma v tomto smere neoslovil. Nemyslím si, že by som mohol byť tribúnom. Každý tam mal v tomto období svoje poslanie a postavenie. Ja som bol v exile. Nebolo by dobré, keby som sa do toho nejakým spôsobom zapájal.
Stali ste sa hviezdou aj v cudzine. Zahrali ste si aj s nedávno zosnulým francúzskym hercom Pierrom Briceom.
- Pierre bol úžasný človek a veľmi dobrý kamarát. Bol to Francúz, ktorý mal slávu v podstate len v Nemecku. Nikto iný už nemôže hrať Vinnetoua, lebo ním je Pierre Brice. Keď sme spolu natáčali dva diely v Sierre Nevade v Španielsku v 50-stupňových horúčavách, mal 68 rokov. Na obed tam dali biele plachty, kde bolo ešte teplejšie. On v tej neuveriteľnej horúčave vytiahol fľašu červeného vína a potom išiel jazdiť na koni. Bolo to úžasné obdobie môjho života, som rád, že som ho stretol. A naučil ma aj veľa o červenom víne.
Na pultoch je aktuálne kniha - KUKURA, jeho život, ako ho prežil Čičvák.
- Chcel som, aby knižka bola iná, ako tie všetky predošlé monografie, ktoré spracúvajú životy hercov prostredníctvom rozhovorov a zábavných príhod z filmovačiek, kto kedy spadol z koňa a kto mu podal ruku. Preto som si k tomu zobral mladého režiséra Martina Čičváka, aby to bolo iné.
Martin sa pohybuje v mojej blízkosti už skoro dvanásť rokov. Táto knižka nie je žiadna autobiografia, je to autobiografický román. To si na nej najviac cením.
Ako kniha vznikala?
- Kniha má dve fázy. V tej prvej, ktorá vznikla na základe nášho dlhoročného poznania, poznáva Martin Čičvák môj názor na život, na umelecké i ľudské hodnoty, na morálku, na etiku i na spôsob myslenia. Autor vedel veci, ktoré by som mu v krátkosti nedokázal vyrozprávať. Druhá fáza je vyplnená mojou životnou cestou. Martin mi vdýchol život jedného románového hrdinu na základe skutočných udalostí a obliekol to do prostredia a zemí, v ktorých som sa nachádzal.
