NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. V paralympijskom športe patríme k svetovým veľmociam napriek tomu, že si jeho existencia vyžaduje nielen množstvo športového talentu, ale aj finačných zdrojov. Tie si väčšina športovcov musí financovať zo súkromných tokov, hoci ide o obrovské peňažné položky. O pozitívach i negatívach v paralympijskom hnutí sme sa na Zelenej vode pri Novom Meste nad Váhom rozprávali s predsedom Slovenského paralympijského výboru a stolnotenisovým reprezentantom Jánom Riapošom.
Aká je členská základňa telesne postihnutých športovcov na Slovensku v súčasnosti?
- Slovenský paralympijský výbor je občianskym združením, ktoré zároveň plní funkciu národnej federácie zastrešujúcej šport zdravotne znevýhodnených. Základným pilierom sú telesne, zrakovo a mentálne postihnutí športovci. Na Slovensku sa aktívne zapája v hnutí približne 10 – 12tisíc športovcov so zdravotným znevýhodnením.
Máte v hnutí aj nejaké vekové ohraničenie? Aká je jeho história?
- K nám ľudia prichádzajú po úrazoch. Úraz si nevyberá ani vek, ani pohlavie. Úraz sa stane a našou primárnou úlohou je ľudí motivovať. To je aj základ paralympizmu, ktorý sa rozvíja od roku 1948. Vtedy boli pri Londýne prvé športové hry, kde súťažilo prvých šestnásť vojnových veteránov. V roku 1944 britská vláda vytvorila liečebno-rehabilitačné centrum pre vojenských vyslúžilcov vozičkárov s poranením chrbtice, ktoré viedol Sir Ludwig Guttmann-neurochirurg nemocnice v Stoke-Mandeville v anglickom Aylesbury.
V porovnaní s ostatnými štátmi sme na tom ako?
- Táto otázka má viacero rozmerov. V športovej oblasti patríme k svetovej veľmoci. Čo sa týka organizačných vecí, je to dané najmä ekonomickými záležitosťami, ale aj tu patríme do prvej pätnástky v medzinárodnom hnutí. Slovenský paralympijský výbor nás reprezentuje v Medzinárodnom paralympijskom výbore. Je tam 190 členov z celého sveta.
Šport prináša ľuďom s postihnutím zrejme ďalšiu motiváciu a chuť do života.
- Máme dve základné skupiny športovcov. Ľudia po úraze a ľudia zdravotne postihnutí od narodenia. Treba používať úplne odlišné motivačné metódy. Poúrazové stavy sú koncentrované hlavne do Národného rehabilitačného centra v Kováčovej. Tam je aj paralampijské motivačné centrum. Práve šport je vynikajúci nástroj na motiváciu i zvýšenie fyzickej zdatnosti ľudí, ktorí napríklad prišli o končatiny. Vozičkár musí mať výbornú kondíciu v rukách. Potrebuje si presadnúť do auta či na toaletu.
Pokračujú po ťažkých úrazoch bývalí športovci ako paralympionici alebo do hnutia prichádzajú skôr ľudia, ktorých k športu pritiahol práve ťažký úraz?
- Práca s ľuďmi, ktorí predtým športovali, je omnoho jednoduchšia. Poznajú tréningový proces i zvyšovanie fyzickej výkonnosti. Je to úplne iné, ako keď príde človek z oblasti IT či strojáriny, ktorý o vrcholovom či výkonnostnom športe dovtedy veľa nevedel. Tým sa treba omnoho viac venovať.
Paralympijskí športovci potrebujú väčšie finančné zdroje na technické zabezpečenie disciplíny. Odkiaľ získavajú podporu?
- Problémom sú najmä športovo-kompenzačné pomôcky, ktoré nehradí ani sociálna, ani zdravotná poisťovňa. Pri určitej skupine reprezentantov niečo čiastočne kompenzuje ministerstvo školstva. Puška Veroniky Vadovičovej stojí vyše desaťtisíc eur. Majster sveta v cyklistike Jožko Metelka investoval do bicyklov 70–tisíc libier. Ak chcete konkurovať svetu, bez technického vybavenia sa to nedá. Štát nerieši ani zo sociálneho, ani zo zdravotného systému fakt, že deti, ktoré chcú športovať, potrebujú na šport špeciálny vozík. Napríklad profesionálny handbike stojí okolo 7–tisíc eur. Drahé sú aj špeciálne tenisové i stolnotenisové vozíky. Jediná možnosť sú súkromné zdroje.
Je schopný zdravotne postihnutý športovec v niektorých športoch rovnocenne konkurovať zdravým súťažiacim?
- Napríklad veľa našich stolných tenistov hrá vysoké súťaže medzi zdravými. Ak strelkyňa Veronika Vadovičová vyhrá paralympiádu s nástrelom 600, tak je to taký istý nástrel, ako robí Jozef Gönci a mnohí iní. Výborné výsledky v lukostreľbe dosahuje napríklad aj vozičkár Marcel Pavlík v konfrontácii so zdravými športovcami. Posediačky dokáže lepšie strieľať ako stojaci športovci. Už v minulosti bolo veľa športovcov, ktorí štartovali aj na olympijských hrách v lukostreľbe, plávaní či atletike medzi zdravými.
Vo svete sa preslávil juhoafrický atlét Oscar Pistorius. Neboli niekedy podané protesty zo strany zdravých športovcov na regulárnosť pretekov?
- Jeho príbeh je zlomový aj preto, že sa mu extrémne venovali médiá. Začala sa diskusia, či jeho protéza je výhodou alebo nevýhodou pri behu, či ho nezvýhodňuje počas preteku. Zdalo sa mi to úplne zvrátené. Takéto diskusie môžu otvoriť iba ľudia, ktorí nedokážu pochopiť, aký je problém s protézou sa vôbec naučiť chodiť. Nech sa spýtajú ľudí s amputovanou nohou, aký čas im trvalo, kým sa naučili chodiť na jednej alebo dvoch protézach. Koľko promile ľudí dokáže behať na jednej alebo dvoch protézach? Samozrejme, nesmú tam byť žiadne technické veci, ktoré by niekoho mohli zvýhodňovať. Ani Pistoriusa protézy určite pri behu nezvýhodňovali.
Mal nejaké nezvyčajné protézy?
- Nie. Jeho protézy nemali žiadne pružiny, žiadne elektrické čipy, žiadne riadenie. Mal klasické tvrdé protézy, ktoré nahrádzajú nohu. Škoda, že neuniesol slávu.
