Bolo to zvláštne. Záverečný ceremoniál Art Film Festu 2015 spojený s odovzdávaním hlavných cien Modrých anjelov tvorcom najlepších filmov to predstavil v plnej nahote.
Jednoducho - osobnú účasť nenahradí nič. Bez nej je to chladné, bez emócií a bez možnosti podať víťazovi ruku. Ani úsmevný pozdrav s detektorom v rukách z nekonečnej pláže, ktorý do Teplíc poslala poľská režisérka Paulina Skibińská, situáciu nevyriešil.
Držitelia Modrých anjelov do Kursalonu v Trenčianskych Tepliciach si po svoje ceny osobne neprišli. Vlastne neprišli takmer žiadni držitelia ani ďalších ocenení za premietnuté filmy. Svetlou výnimkou bol iba turecký režisér Kaan Müjdeci za film Sivas a spolutvorcovia filmu Malá z rybárne Nelly D. Jenčíková a David Havel.
Vidieť sme tak nemohli spontánnu radosť pri preberaní cien, vysmiate tváre, nadšené výkriky či šťastné pohľady do publika. A veľmi to chýbalo. Na pódiu sa striedali zástupcovia konzulátov a inštitúcií, ktorí možno ani netušili, o čom vlastne víťazné filmy sú. A preberali za tvorcov ich ceny.
Na plátne sa zatiaľ striedali krátke videoprojekcie, v ktorých sa predstavovali ocenení filmári ako na bežiacom páse. Minikrátke filmy, ale neplánované. Také čo neboli v programe filmfestu. Tie mali nahradiť osobnú účasť najlepších tvorcov. Samozrejme, nenahradili.
Svet je v pohybe a filmári tiež. Ospravedlniť sa nedostatkom času či veľkou vzdialenosťou zo strany niektorých víťazov je veľmi jednoduché. Ale je to najmä o „chcení“. V centre festivalu som v minulosti zažil už aj tvorcov z Brazílie, Argentíny, Mexika, Japonska či Egypta. Aj tí to mali ďaleko a prišli.
Každý by mal byť hrdý na svoju prácu a zároveň si vážiť organizátorov festivalu a divákov, ktorí tých najlepších z najlepších chceli určite vidieť. Nevideli. Zabezpečiť osemdňový maratón 126 filmov z 50 krajín bolo pre organizátorov AFF ročným úsilím. Osobná účasť víťazných tvorcov by bola pre nich určite skvelým poďakovaním a prejavením úcty k ich celoročnej práci. To sa však už zrejme dnes nenosí.
