Na konte má ocenenia z medzinárodných festivaloch v Bangkoku, Berlíne, Buenos Aires, San Sebastiane či Undine.
TRENČIANSKE TEPLICE. Česká herečka včera vlastnoručne pripevnila mosadznú tabuľku so svojim menom vo Festivalovom parku v Trenčianskych Tepliciach. Jej meno sa pridalo k svetovým legendám ako Ben Kingsley, Gérard Depardieu, Franco Nero, Jeremy Irons, Ornella Muti, Claudia Cardinale aj k slovenským a českým kolegom.
„Keď preberám ceny, vždy sa vo mne bije chuť zľahčovať to a brať to sarkasticky alebo sa vrhnúť do pokorného adorovania, ktoré by mi nikto neveril. Ale úprimne si myslím, že ceny sú odmenou za moju prácu a že väčší počet ako dvaja ľudia sa zhodli na tom, že tú prácu robím dobre. Cena je pre mňa ako malý potlesk, ktorý si môžem užiť. A veľká radosť,“ povedala na úvod dnešnej tlačovej konferencie jedna z najobsadzovanejších českých herečiek.
Na filmovom plátne pôsobí už od 14-tich rokov. Jej bohatá filmografia obsahuje asi 75 filmových titulov, niekoľko desiatok televíznych postáv a účinkovanie v mnohých dokumentárnych filmoch. Taktiež je herečkou s najvyšším počtom Českých levov.
„Verím, že herci musia mať špeciálny neurotický základ, malú traumičku, zvláštne psychologické predurčenie a precitlivenosť na dianie navôkol. A to som vykazovala už od detstva,“ zaspomínala si Anna Geislerová, ktorá pochádza z umeleckej rodiny.
Je sestrou herečky Ester Geislerovej a výtvarníčky a speváčky Lenky Geislerovej. Jej mama Věra je akademická maliarka, babička bola herečka. „Myslím si však, že nikto nemá osud vopred daný. K osudu človeka privedú rôzne okolnosti, prostredie, gény, výchova. V prostredí, v ktorom som vyrastala, mi ale prišlo úplne prirodzené stať sa herečkou. Ale ak by som sa narodila do rodiny rybárov, tak by som asi mala rybársku loďku,“ povedala s úsmevom.
Dnes pred divákmi v Trenčíne osobne uviedla film režiséra Ondřeja Trojana Želary, ktorý bol nominovaný na Oscara za najlepší cudzojazyčný film.
Prvý zlom v jej kariérnom živote prišiel v roku 1990. Vtedy stvárnila prvú úlohu vo filme Ondřeja Trojana Pějme píseň dohola.
O rok neskôr si zahrala hlavnú hrdinku v snímke Requiem pro panenku (1991) režiséra Filipa Renča, ktorá mladej herečke priniesla prvý skutočný úspech. Rýchlo sa dostala do povedomia divákov, kritikov i režisérov nielen doma, ale aj v zahraničí.
„Pocit, ako stvárniť moje postavy, si vytváram z pozorovaní ľudských osudov, inšpirovať sa možno čímkoľvek a kedykoľvek, rovnako tak herec čerpá z vlastného života. Neznamená to však, že som taká, aká je moja postava, že chcem prežívať jej život. Jednoducho, je to postava, ktorú niekto stvoril, napísal, a ja jej robím prietokový ohrievač - nechávam ju sebou prejsť, na chvíľu sa ňou stanem, ale potom ju nechám odísť,“ opísala Anna Geislerová s tým, že ako jej raz povedal psychológ, telo nedokáže rozoznať falošnú emóciu od tej pravej, takže telo herca si reálne prežije aj hraný smútok či radosť.
