TRENČÍN. Rád spomína na rok 1994, Zimné olympijské hry v nórskom Lillehammeri, ktorú sú pre neho dodnes hokejovým vrcholom.
Kto by to bol v tom čase povedal, že partia okolo trénera Júliusa Šuplera vyhrá v Nórsku skupinu B pred takými konkurentmi zvučných mien, akými boli Kanada, USA či Švédsko. Slovenskí bojovníci s Eduardom Hartmannom v bráne dokázali poraziť v skupine „Javorové listy“ (3:1), ktoré napokon obsadili na turnaji druhé miesto.
Vo vyraďovacej fáze reprezentácia nastúpila proti nepríjemným Rusov, ktorí v 69. minúte ukončili predĺženie a pochovali naše sny o medailovom úspechu. O rozhodujúci gól na 3:2 sa postaral Vinogradov.
„Bol to nádherný turnaj. Chceli sme ukázať, že na to máme, aj keď sme neboli skúseným tímom. Celé to prostredie, stretávanie sa s tými všetkými športovcami, v nás zanechalo hlboký dojem. Tým, že sme strašne chceli, sme dokázali remizovať so Švédmi, poraziť Kanadu. Nešťastný štvrťfinálový zápas s Ruskom bol sklamaním, ale tá olympiáda naplnila všetky naše očakávania. Rád na to spomínam, pretože to bol vrchol mojej kariéry,“ hovorí o skvelom šiestom mieste z Lillehammeri Hartmann, v ktorom spomienky na výsledok z Nórska neustále pretrvávajú. „Olympijské hry majú naozaj nádhernú myšlienku. Vždy veľmi rád sledujem toto podujatie. Môžem zaloviť v mysli a spomínať na moju skúsenosť. V olympijskej dedine sú si všetci športovci rovní, bez ohľadu na to, či niektorí z nich zarába tisíc euro alebo dva milióny.“
Pred muzikou vyhrala lapačka
Hartmannovci boli muzikantskou rodinou, preto bolo prekvapením, že Eduard dal prednosť hokeju, konkrétne postu brankára. Neskôr v jeho šľapajach putoval aj jeho mladší brat Richard, ten napokon ale do brány nezamieril. „Začínal som na ulici v Skalici a od prvého momentu som vedel, že chcem byť brankárom. Tým, že som býval kúsok od zimného štadióna, každá jedna cesta zo školy viedla práve na zimák. V siedmich rokoch som začínal chodiť do prípravky, aby som si plnil sen,“ hovorí Edo. V mladom veku mal gólmanský vzor, ktorým bol Jiří Holeček. Mimochodom, prečo zvíťazil brankársky post, prečo naopak netúžil po radosti zo streleného gólu? „Chcel som ukázať, že som zodpovednejší typ, že chcem naprávať chyby tých druhých.“
Tvrdú hokejová rana prišla o mnoho rokov neskôr. V poslednom prípravnom zápase sa pred MS 1996 v Rakúsku zranil. Nešťastne si vyvrtol koleno, ktoré ho stálo nielen miesto na šampionáte, ale prišla ročná maródka, behom ktorej absolvoval až 5 operačných zákrokov. „Potom som sa ešte dostal do Spišskej Novej Vsi, kde som hral rok Extraligu. Nominovali ma aj na MS 1997 vo Fínsku, tam som však bol v pozícii druhého až tretieho brankára,“ rozpráva Hartmann.
Na spomínanom rakúskom šampionáte Slováci podľahli domácemu výberu výsledkom 1:2. Národ bol šokovaný, avšak napokon práve Rakúšania boli mužstvom, ktoré nakoniec zostúpilo. „Takých prekvapivých hokejových momentov bolo viac. Nešťastné momenty prišli aj na spomínanej olympiáde, kde sme prehrali s Čechmi. Každý bral ten zápas ako druhé finále a trošku sme sa premotivovali. Dnes je podľa môjho názoru náročné hľadať slabého súpera. Myslím, že slovenská mentalita je nastavená tak, že potrebujeme byť skôr pod tlakom. Potom dokážeme aj s tými silnými súpermi hrať vyrovnané partie a vieme ich aj poraziť,“ domnieva sa Skaličan, ktorý je dlhé roky v Trenčíne ako doma.
Komentovanie mu chutí
Televízni diváci môžu Hartmannovu tvár a hlas registrovať prostredníctvom televízie, kde je počas hokejových šampionátov v štúdiu spolukomentátorom a analytikom. „Oslovili ma z televízie, že to chcú so mnou skúsiť. Pamätám si, že som niekedy v noci o druhej či tretej ráno cestovával do Bratislavy, aby som spolukomentoval.“ Podľa Eda sa nedokáže vyjadrovať na kameru každý, ale on s tým nemal žiaden problém. „Myslím si, že komentovanie svedčí o určitej hlasovej dispozícii alebo logickom uvažovaní a vysvetľovaní svojich pocitov a poznatkov z odborného hľadiska. Som si vedomý toho, že nie každému divákovi sa dá vyhovieť.“ Edo hovorí, že spolukomentátori sú väčšinou od toho, aby sa vyjadrovali k činnostiam, ktoré sa dejú na ľade. „Kedysi sme sa dohodli, ešte s Ivanom Niňajom, že hokejoví komentátori od nás chcú, aby sme komentovali na ľade skryté veci, ktoré ani diváci a možno ani komentátori nevidia.“
Aktívny hráč verzus manažovanie? Neporovnateľné!
Po skončení hráčskej kariéry pri hokeji zostal, veď aj v súčasnosti pôsobí vo funkcionárskych kruhoch Dukly Trenčín. Sám o svojej práci manažéra hovorí, že je to oveľa náročnejšie, než pozícia aktívneho hráča. „Môžeme to opísať tak, že hráči si odtrénujú cez deň dve hodiny a majú pokoj. Keď som bol generálnym manažérom, bola to práca na 24 hodín. Niekedy som si hovoril, že je to až nepríjemné, nevďačné, veľmi málo doceňovaná aj oceňovaná práca, aj keď ľudia majú úplne iné predstavy. Musíte sledovať obrovské kvantum vecí, musíte mať mnoho vecí pod kontrolou. Hokej nie je len o tom, že sa hodí v strede klziska puk, ale pozostáva z viacerých faktov, akými sú napríklad kombinovanie ľudí, tzv. hokejového štábu, kde patria aj rozhodcovia alebo časomerači,“ hovorí súčasný office manažér trenčianskej Dukly a dodáva: „Celkovo skĺbiť všetko tak, aby to dokonale fungovalo je náročné, a to ešte nehovorím o zháňaní finančných prostriedkov. V tejto dobe je veľmi náročná úloha, popasovať sa s touto situáciou. Mám obavy, že bez účinnej pomoci od štátu, to bude veľmi ťažko udržateľné. Je jednoduchšie a ľahšie hrať hokej, ako sa pohybovať vo funkcionárskych kruhoch.“
Na otázku, čo by chcel z hľadiska svojej súčasnej práce dosiahnuť hovorí: „Mal som dosť veľké ambície, ale aj možnosti. Robil som na zväze, motal som sa pri jednotlivých reprezentačných úsekoch. Potom som pracoval v Dukle, ale všetko to bolo po psychickej stránke zložité. Dva roky som si dal oddych. Po pauze som sa teraz vrátil do pozície manažéra, ktorý ma na starosti papierovačky, vytváranie zmlúv, teda dá sa povedať, že kancelárska robota.“ Napriek manažérskej činnosti predsa len existuje niečo, po čom Edo neustále poškuľuje. „V blízkej dobe je mojou ambíciou, aby som si znova vyskúšal trénerský chlebík. Ak by sa naskytla nejaká trénerská príležitosť, potešilo by ma to. Mám najvyššiu trénerskú licenciu a začínal som ako tréner mládeže - dorastencov či juniorov.“
Hartmann mladší hrá v Nórsku
Na hokej sa dal zlanáriť aj Edov starší syn, Eduard Hartmann ml., ktorý momentálne hráva v nižšej súťaži v Nórsku. „V prvom rade pracuje. Mal ponuky aj do najvyššej nórskej ligy, ale uprednostnil radšej prácu, pretože v tom vidí väčšiu perspektívu.“ Čerstvý päťdesiatnik ujasňuje, že v tejto škandinávskej krajine sa veľmi veľa hráčov zameriava na to, že hokej sa tam hráva už na poloprofesionálnej úrovni. „Nóri majú veľmi dobré sociálne zabezpečenie a dávajú radšej prednosť práci a istote, než hokeju.“
Lintnerovi fandí, ale...
Pred blížiacimi sa voľbami prezidenta SZĽH sa neodváži tipovať, ako výsledok skončí. Lintnerova myšlienka sa mu pozdáva, avšak si myslí, že pre „Citróna“ to môže byť až priveľké sústo. „Na jednej strane je jeho zámer naozaj skvelý, veď noví ľudia prinesú vždy nový vietor, chcú a môžu niečo zmeniť. Na druhej strane neviem, či to nie je až príliš vysoký záber. Možno, že by bolo lepšie, ak by sa bývalí hráči etablovali skôr do štruktúr klubov, kde by v nižších pozíciách mali dostatok priestoru na pomáhanie celému hokeju. Neviem, či sa z prezidentského kresla dá dokázať príliš ovplyvňovať chod celého hokeja, pretože určitá práca predsa len začína práve v tých nižších štruktúrach - kluboch. Na jednej strane „Lintnerovcom“ fandím, ale neviem, či si dostatočne uvedomujú, aká je na Slovensku situácia. Ak žijete celý život v zahraničí a prídete sem s tým, že budeme to robiť tak, ako sa to robí v zahraničí, je to rozporuplné. Iný štát, iný mrav, iné sociálne zabezpečenie,“ uzatvára charizmatický Hartmann svoje rozprávanie.
Autor: Tomáš Kotlárik
