TRENČÍN. Pre trenčiansku kabínu sa práve tento slogan stal jedným z pokrikov pri oslave víťazstva. V tejto sezóne si ho Trenčania užili dovedna dvadsaťdva krát, čo je najviac spomedzi všetkých fortunaligistov bez ohľadu na posledné kolo. A práve víťazné zápasy boli jasným meradlom toho, kto v končiacom sa ročníku získa ligový titul.
Zverenci trénera Martina Ševelu prešli počas posledných mesiacov dlhú cestu. Cestu za trofejou s úspešným koncom. Od začiatku ligového ročníka udávali spoločne so Žilinou tempo ligovému pelotónu. Dlho sa na čelnej pozícií striedali. Až zdrvujúci záver rozhodol o tom, kto získa majstrovskú trofej. Počas celej sezóny ich zdobilo to, čo rozhoduje o úspešnosti tímu. Tvrdá práca, jednoliaty duch v kabíne a pokora. Pred sezónou nemali veľkohubé vyjadrenia o útoku na majstrovský titul. Hoci mohli, pretože ich umiestnenie z posledných ročníkov na to akosi predurčovalo.
Zároveň sa však dokázali po veľmi slušnej jeseni postaviť realite a neskrývali hlavy do piesku. Pretože... Šli za svojim cieľom. A úspešne. Dokázali vyhrávať aj zápasy, kde síce hra nebola až tak oku lahodiaca, ako boli priaznivci zvyknutí, ale účel svätil prostriedky. Trenčania dokázali vyhrávať zápasy na ihriskách súperov, kde predtým na hrboľatých ihriskách body strácali. Dokázali sa vyrovnať s nepriazňou a najmä sebou samými.
Tréneri opäť dokázali skĺbiť nové tváre z Afriky a Ameriky so Slovákmi a hráči sa dokázali vzájomne rešpektovať. Nikto si nezávidel, ale každý prial druhému. Vedeniu klubu sa podarilo nahradiť kvalitných hráčov na odchode a na hre to fakticky ani nebolo cítiť. Trenčania majú know-how, ako nikto iný na Slovensku. Niečo, čo sa nedá vyvážiť eurami. Titul aj pohár im patrí právom. A nie len im, ale aj celému Trenčínu a regiónu.
