Leto 2012 znamenalo pre Júliusa Penzeša novú výzvu. Prikývol na netradičnú hokejovú exotiku – trénerské angažmán v Kazachstane. Cestoval do jedného z najrozsiahlejších štátov na svete a územne najväčšieho vnútrozemského štátu, kde zamieril do šiesteho najväčšieho mesta krajiny Pavlodaru. Tam sa ujal vodcovského žezla tamojšieho celku Ertis. Zárobky sa šplhajú k hranici 5000 eur, čo je na slovenské podmienky pre trénerov a hokejistov doslova luxusným finančným ohodnotením. „Už dlhodobejšie som plánoval skúsiť zahraničný chlebíček v krajinách niekde viac na východ, ako napríklad v Ukrajine alebo Bielorusku. Prišla možnosť viesť tím v Kazachstane, tak som neváhal a využil ju. Vedel som, že rusky hovoriace krajiny mi pomôžu k zdokonaleniu sa po jazykovej stránke a zároveň tam nájdem aj mnoho dobrých hráčov. Vlastne som sa stal prvým slovenským trénerom, ktorý sa na taký ďaleký východ pobral. Dnes otvorene hovorím, že svoje riskantné rozhodnutie neľutujem,“ začína rozprávanie 59-ročný tréner.
Zlatá baňa pre Slovákov
Pri pohľade na slovenských jedincov, hrávajú tam najmä skúsení a ostrieľaní hráči, ktorí na Slovensku dosiahli maximum. Takíto hokejisti sa rozhodnú zažiť hokejové dobrodružstvo a zároveň túžia priniesť do rodinnej kasy nemalé platy. Práve financie sú lákadlom, pre ktoré hráči Kazachstan neodmietajú. „V prvom rade zohrávajú úlohu peniaze. Príjem je dva či trikrát vyšší než na Slovensku. Zopár hráčov zo Slovenska pôsobilo v Kazachstane už pred nami, takže aj keď to bol určitý risk, referencie boli dobré. Nikto nás ničím nestrašil a do bodky sa splnilo všetko, čo nám v klube sľubovali. Podmienky nielen finančné, ale aj v príprave, v hokejových štadiónoch, cestovaní či hoteloch sú na úrovni. Sme cudzinci, musíme sa prispôsobovať, ale predpoklady na hokej sú pre nás veľmi priaznivé,“ hovorí Popradčan, ktorého v kazašskom Pavlodare velebia fanúšikovia až do neba.
Krajina s veľkým nerastným bohatstvom v lete trpí na vysoké teploty, v zime, naopak, veľkou zimou. Penzeš tvrdí, že problém s aklimatizovaním sa na počasie po niekoľkých rokoch vyprchá: „Myslím si, že počasie je omnoho stabilnejšie, ako u nás. V lete je v Kazachstane teplo, sucho, zaprší raz za čas. Počas minulej sezóny to bolo miernejšie, čo sa týka aj leta aj zimy, čiže príjemné počasie. V lete bolo tridsaťpäť stupňov nad nulou, v zime rovnako pod nulou a stále zasnežené, ale pri tom suchu neboli takéto teploty ani cítiť. Chodili sme oblečení len v bundách. Akoby som sa vrátil znova do svojho detstva, keď bol všade naokolo sneh,“ spomína s úsmevom.
V kazašskej lige sa niektoré tímy prepravujú na zápasy lietadlami, čo je po finančnej stránke silný ukazovateľ. V prípade Pavlodaru je to podobné a spomedzi cestovania ligových mužstiev je na tom podľa charizmatického kormidelníka najlepšie. „Vzdialenosti sú obrovské, takže nie je reálne, aby sme sa dopravovali na stretnutia autobusmi. Zo začiatku bolo cestovanie otravné. Napríklad autobusom sme išli do Astany šesť hodín, pretože v Kazachstane nie je vybudovaných mnoho diaľnic a cesty sú v katastrofálnom stave.“ Do 500 kilometrov cestoval Ertis klubovým autobusom, nad uvedenú hranicu sa dopravoval letecky.
Kazachstan patrí Slovákom
Uplynulý ročník nebol z pohľadu Pavlodaru úplne suverénny. Tréner vsadil na určitých hráčov, ktorých v zostave príliš neobmieňal. Tento krok vytvoril silný kolektív, ktorý mal túžbu po víťazstve. Ertis mal poskladaný káder spomedzi konkurencie najlepšie. Nebolo to však len o vyčnievaní jednotlivcov, ale o vytvorení skvelej hráčskej partie, ktorá držala za každých okolností za jeden povraz. V rozhodujúcich zápasoch play-off sa ukázalo, že lídri pavlodarského mužstva tím potiahli. V tých najdôležitejších súbojoch vyraďovacej fázy ukázali hráči, akými boli Hujsa, bratia Hunovci, Peter Fabuš alebo Martin Čakajlík svoje hokejové majstrovstvo a kvalitu, vďaka čomu už po tretíkrát v rade Ertis dominoval a stal sa zaslúženým šampiónom.
Pavlodar pravidelne absolvuje prípravné zápasy aj na Slovensku, aby si zmeral sily s ligovými mužstvami. „Všetky stretnutia bývajú vyrovnané. Myslím, že štyri alebo päť tímov z Kazachstanu by pokojne mohlo hrávať na Slovensku a odohrali by dôstojné partie.“ Pézešov celok obsadil minulú sezónu po základnej časti tretiu priečku, takže sa neprezentoval príliš suverénnou jazdou. To značí, že liga je čoraz viac vyrovnaná a každé mužstvo má najvyššie ambície. „Prvá otázka, ktorú mi po príchode do Kazachstanu položili, bola, či dokážem vyhrať ligový titul. Kluby tam iné ciele nemajú, vo všetkom chcú triumfovať. Mentalita ľudí je taká, že nechcú sypať peniaze do niečoho, čo neprinesie úrodu v podobe víťazstiev,“ hovorí o hlade po trofejach bývalý tréner Trenčína, Popradu Martina a Žiliny.
Pavlodar žije hokejom
Pavlodar je mesto na severovýchode krajiny, ktoré má „iba“ trojtisícový zimný štadión. Hokejový stánok býva zväčša zaplnený do posledného miesta, čo dodáva tímu nesmierne veľkú energiu. „Za posledný rok bolo na tribúnach plno, aj na menej atraktívnych súperoch. Ľudia za nami chodili pre podpisy, zastavovali nás na uliciach, radi sa s nami fotili, takže sa z Pavlodaru stalo hokejové mesto. Predtým bol na vrchole športového rebríčka predovšetkým futbal, ktorý išiel teraz, aj vďaka nám, trošku do pozadia. Dokonca predstavitelia mesta hrdo vyhlasujú, že v meste vládne hokej,“ reaguje Penzeš, ktorý si fantastickú podporu priaznivcov berie mimoriadne k srdcu.
Cnie sa mu za domovom
Na tisícky kilometrov vzdialený Kazachstan od Slovenska je pre trénera a hráčov náročný aj z pohľadu dlhého času stráveného v neprítomnosti svojich rodín, čo niektorí hokejisti znášajú ťažko. Neraz sa stane, že kazašskú hokejovú destináciu pre tento dôvod opustia. „Niektorí hráči tam majú svoje rodiny, nie je to problém, hoci vybavovanie víz nie je do Kazachstanu jednoduché. Boli však i prípady, kedy odlúčenie od rodín niektorí jedinci nezvládli, pobalili si kufre a vrátili sa domov,“ poznamenal na margo neľahkej situácie.
Penzeša to pomaly láka znova trénovať do slovenskej Extraligy. Svoj návrat na slovenské klubové striedačky, by preto mohol uskutočniť už po budúcom ročníku najvyššej kazašskej ligy. Tréner, ktorého v Pavlodare milujú, ale nepotvrdil, či definitívne zavesí kazašskú trénerskú skúsenosť na klinec a vráti sa za trénovaním do svojej rodnej vlasti. „Je pravdou, že ma to už ťahá domov. Na Slovensku mám rodinu, vnučku, ale ešte som sa dal na rok nahovoriť. Môj podpis som predebatoval aj s rodinou, pretože takéto veci sa individuálne nedajú riešiť. Doma mi to schválili, preto budú musieť ešte sezónu vydržať. Dnes sa však situácia na trénerskom poste neustále mení. Jeden deň je kouč tam, na druhý už môže viesť iné mužstvo. Svoju prácu pri tíme Pavlodaru budem brať naďalej zodpovedne a pevne verím, že sa dostavia podobné výsledky, ako doteraz.“
Autor: Tomáš Kotlárik
