NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Herečka Novej scény v Bratislave Eva Landlová (83) získala v poradí štrnásty Kvet Tálie. V súčasnosti populárnu hviezdu viacerých seriálov bude Novomešťanom navždy pripomínať tabuľka s jej menom a vyrytým podpisom umiestnená v Mestskom kultúrnom stredisku.
Tá je symbolickým potvrdením udelenia Kvetu Tálie, ktorý je udelovaný popredným slovenským herečkám za celoživotný prínos divadlu.
Herečkou ste sa takmer nestali. Po vykonštruovanom politickom procese vášho otca uväznili, vám napriek prijatiu na VŠMU nedovolili študovať.
- Po skončení konzervatória som chcela študovať na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Na jar som robila talentové skúšky a v lete ocka zavreli. Keď som si išla v októbri pre index, povedali mi, že so mnou nepočítajú. Čo by vraj študenti povedali, že chodia do školy s dcérou kriminálnika a majú byť v jednom ročníku. Päťdesiate roky boli strašné, na školu ma nevzali.
Otec uväznený, dcéra bez životnej vízie. To bola veľmi zlá situácia.
- A ešte akú umiestnenku som vtedy dostala. Do hutného kombinátu v Košiciach. Išla som na pracovný úrad pre papiere a tam som mala veľké šťastie. Stretla som tam pani, ktorej brata sme skrývali počas 2. svetovej vojny. Boli to Židia a otec jej bratovi zachránil život. Spoznala ma a roztrhala všetky papiere do hutníckeho kombinátu. Poďakovala mi, čo sme pre nich urobili počas vojny.
Napokon ste predsa skončili v divadle.
- Angažovali ma do Dedinského divadla v Bratislave. Účinkovala som v ňom jeden rok. Po roku ma riaditeľ Ján Kákoš angažoval do Novej scény, kde som dodnes a strávila som v nej spolu 39 rokov.
Z politických dôvodov vás neprijali na vysokú školu, napriek tomu ste začali hrať na Novej scéne. Ako je to možné?
- Dodnes obdivujem odvahu Jána Kákoša. Môj otec v tej dobe už rok sedel za mrežami. Bolo to v roku 1951 a otec bol uväznený od roku 1950. Hodila som sa im do postáv trucovitých, rozmaznaných a prefíkaných princezien. Bola som drobná a pekná a potrebovali ma do rozprávok. Vtedy na Novej scéne vzniklo aj mládežnícke divadlo, hrali sa tam hry pre deti a mládež.
Vy ste si dokonca vďaka svojej subtílnej postave zahrali aj chlapčenskú postavu.
- V Mladých letách od Martina Kukučína som si zahrala chlapca Petríka. A to som bola vtedy dokonca už tehotná, možno už aj v štvrtom mesiaci. Postavu Petríka som mala strašne rada. Dali mi semišové nohavice na traky. To bolo ešte v roku 1956.
Vy ste boli aj skvelou krasokorčuliarkou. V roku 1948 ste sa stali majsterkou Slovenska. Ako sa vám podarilo skĺbiť herectvo s krasokorčuľovaním?
- Krasokorčuľovanie som robila ešte v čase, keď som išla na konzervatórium. Otec bol vtedy funkcionárom ŠK Bratislava. Krasokorčuľovaniu som sa začala venovať už ako osemročná. Bývali sme blízko štadiónu. Vstúpila som teda do klubu. Tam som napokon spoznala svojho manžela, ktorý bol skvelý krasokorčuliar a úžasný človek. Na ľade skákal z celého Slovenska najvyššie.
- V rokoch 1947 – 1948 pôsobila v martinskom Slovenskom komornom divadle. V rokoch 1950 – 1951 sa stala herečkou v 1. umeleckom súbore Dedinského divadla.
- Po roku prestúpila do Mládežníckeho súboru Novej scény Národného divadla. Na Novej scéne účinkuje dodnes
-
V Bratislave stvárňovala najskôr dievčenské, chlapčenské a rozprávkové postavy, neskôr postavy mladých i starších žien. Johanka (Všetko naopak), Nevesta (Ploštica), Margaret (Mnoho kriku pre nič), Honor Blakeová (Hrdina západného sveta), Ciuzza (Sicílska komédia), Pani Lindová (Nora), Kovalevová (Môj brat), Žofia (Dom žien), Pani Klauschová (Všetkým na očiach).
- Postavy starších žien a vľúdnych babičiek si s radosťou zahrala v televíznych inscenáciách a televíznych seriáloch Chlapi neplačú a Divoké kone.
Rozhodli ste sa napokon definitívne pre divadlo
- Neskôr som prestala súťažiť a venovala sa iba revue. S nástupom množstva divadelných hier sa to už skĺbiť nedalo. Ľadová revue začala chodiť po celej republike aj s mojimi exhibičnými číslami a modernými tancami. Riaditeľ v divadle mi povedal, že zo mňa dostane infarkt, keď sa budem stále pýtať na krasokorčuliarske zájazdy. Musela som sa definitívne rozhodnúť. Zvíťazilo divadlo a dnes viem, že to bola správna voľba.
Pred rokom 1989 ste si zahrali vo viacerých filmoch, napriek tomu vaša filmografia nie je v tomto období veľmi bohatá. Nie je vám to ľúto, že ste na filmovom plátne a v televízii nedostávali viac úloh?
- Ani veľmi nie. Ja som aj v divadle bola rada, keď som mala voľno. Mala som dvoch synov, veľmi som bola zaľúbená do svojho muža a milovala som svoju rodinu. Keď som nehrala a nenatáčala, mala som voľno a kľud. My sme hrávali aj 26 predstavení do mesiaca, a tak som bola rada, keď som niekedy nebola obsadená.
Po roku 2008 ste sa stali seriálovou hviezdou. Máte 83-rokov a pravidelne stvárňujete postavy vo viacerých seriáloch. Ako to vnímate?
- Tak sa snažím, ale priznávam, je to drina. Je to ťažké aj na psychiku, a hlavne, treba vydržať šlapať s tými mladými hercami, aby som nezdržovala. Herecky mi to problém nerobí. Páči sa mi postava v Divokých koňoch i postava babičky v seriáli Chlapi neplačú. Zahrala som si napríklad aj vrahyňu v Kriminálke Staré mesto.
Dnes hrávate pravidelne s najmladšou hereckou garnitúrou. Dokážete porovnať rozdiely medzi mladými hercami za vašich čias a v súčasnosti?
- Keď som nastúpila, stretávala som sa s hereckou generáciou Borodáča i Bagara. Neskôr s Františkom Dibarborom a Martinom Gregorom. Novšia garnitúra má vždy iný herecký prejav a o mnohých veciach si myslí, že je to staromódne. Mladí herci sú snaživí a, chválabohu, majú teraz aj herecké príležitosti. Lebo po revolúcii sa 18 rokov nerobilo nič. Mladým hercom držím palce, aby vyrástla jedna skvelá generácia slovenských hercov.
