TRENČÍN. Zberateľka ľudových piesní trenčianskeho regiónu žije hudbou aj po skončení kariéry. Dôkazom je spevník, ktorým po dvoch desaťročiach rozšírila vlastnú zbierku Trenčín dolinečka. Okrem notových záznamov v ňom poodhalila aj zákulisie svojho repertoára.
Prezentáciu zborníka umocnilo vystúpenie žiakov Základnej umeleckej školy K. Pádivého a folklórneho súboru Trenčan.
Ako poznamenala vedúca speváckej zložky súboru Dobroslava Švajdová, vydanie diela vrátane nového CD predstavuje ďalší krok na ceste za reedíciou L. Fajtovej.
„Všetky súbory tancujú z jej spevníka, všetci spievame jej piesne. Sme radi, že je tu s nami a že máme súťaž, ktorá nesie jej meno. Držte nám palce, pretože, keď to neudržíme my v Trenčíne, niektoré veci sa úplne stratia. Žiaľ, časť Lydkiných starých piesní už nevieme v rozhlase nájsť v podaní, ako boli nahrané,“ dodala.
Peniaze za spievanie?
Výnimočná interpretka vstúpila na hudobnú scénu pod dievčenským menom Gavurová začiatkom päťdesiatych rokov. Na jar 1952 so skladbou „V horném konci bývam“ zvíťazila v celoslovenskej súťaži ľudového spevu v Bratislave.
„Rozhlas to hneď na druhý deň začal nahrávať. Dovtedy som sa v živote nepočula. Keď mi pustili moju prvú nahrávku, skoro som odtiaľ ušla. Zľakla som sa vlastného hlasu. V gramofónových závodoch sa pýtali, či mi stačí 350 korún za jednu stranu. Len som sa čudovala, že mi za spievanie chcú zaplatiť,“ spomína s úsmevom. Speváčkin úspech následne zarezonoval aj v rodnom Trenčíne. Bez jej hitov v tom čase z ampliónov nezaznelo ani jedno vysielanie mestského rozhlasu.
Omšenie jej dalo veľa
Fajtovej prvé piesne sprevádzal harmonikár Jaroslav Magdolen, v šesťdesiatych rokoch nahrávala s ľudovou hudbou Eugena Farkaša, potom Rinalda Oláha. Popri Trenčane vystupovala s folklórnymi súbormi Družba, Kopaničiar i Radosť. Medzitým začala hľadať ďalšie zdroje.
Po návšteve starej mamy na Hornom Šianci v Trenčíne jej učarovala neprebádaná pramenná základňa vidieka.
Za pamätníkmi cestovala do Omšenia, Drietomy, Selca, Trenčianskej Turnej, Kubry, Trenčianskej Teplej, Bošáce, Soblahova, Velčíc či Zamaroviec. „S učením piesní to nebolo ľahké, učila som sa ich naspamäť. Nemala som vedomosti ani skúsenosti s notovým zápisom v teréne. Takto to bolo až do roku 1962, keď som si kúpila magnetofón,“ vysvetlila charizmatická dôchodkyňa so zlatom v hrdle.
Výskum začala v Omšení, odkiaľ pochádzala jej prababka. „Z rodiny som tam poznala len tetku Antóniu Tvrdoňovú. Omšenie bola vlastne prvá dedina, ktorú som videla zblízka. Dalo mi veľa do života nielen ako speváčke, ale i ako žene.“
Fajtová si musela zvyknúť na špecifiká dedinského prostredia. Okrem speváckeho talentu zúročila schopnosť porozumieť nárečiam a spôsobu života prostých ľudí. Aj preto sa s hrdinami svojich piesní vedela dokonale stotožniť.
„Keď som začala chodiť po dedinách, ako som sa len tých kráv, koní a kureniec bála. Ja, mestské dievča z korza, som predtým nič také zblízka nikdy nevidela. A tie babky, na frištuk si varili polievku z kyslého mlieka. Ja som to nenávidela, ale keď som chcela, aby mi spievali, tak som za pár lyžičiek zjedla. Dokonca aj pokazenú baraninu, len aby nepovedali, že som panské decko.“
