NOVĚ MESTO NAD VÁHOM. Hoci v marci a v apríli 1945 oslobodzovanie územia Slovenska naberalo na obrátkach, nedaleko česko-poľských hraníc v Sovích horách vznikal na konci vojny obrovský podzemný komplex.
Rozľahlé haly a nekonečné chodby hlboko pod zemským povrchom patrili k najtajnejším miestam ríše Adolfa Hitlera.
Hľadači pokladov a bádatelia zo všetkých oblastí v nich trávia nekonečné hodiny s cieľom vyriešiť mnohé, dodnes nezodpovedané, otázky. Gigantické dielo, ktoré nebolo nikdy dokončené, má kvalitnú vodoinštaláciu, vetracie šachty i elektrické rozvody.
Obrovské miestnosti pod zámkom
Mal to byť posledný Hitlerov hlavný stan, kryty pre veliteľstvá, továrne na výrobu tajných zbraní, alebo sa v hlbokom podzemí nachádzali laboratóriá a vedecko-výskumné komplexy nacistického Nemecka? Otázky, ktoré dodnes skúma aj autor knihy Největší tajemství Třetí říše Milan Zacha Kučera (41).
Milan Zacha KUČERA
nar. 30. 11. 1973
- od roku 1992 báda v oblasti záhad a prednáša o nich
- je členom najstaršieho a najväčšieho bádateľského spolku KPU Plzeň
- pôsobí najmä ako špecialista na poklady a historické záhady
- je jediným zahraničným spolupracovníkom poľskej S.G.P., ktorá sa zaoberá odhalením tajomstva Sovích hôr
- o bádaní v podzemí Sovích hôr napísal knihu Největší tajemství Třetí říše
Foto: MARTIN ŠIMOVEC
Celý objekt, ktorý niesol krycí názov Riese (Obor), budovalo podľa rozkazov organizácie Todt v rokoch 1943 - 1944 takmer päťdesiattisíc väzňov. Doteraz objavené chodby a haly sú však pravdepodobne iba zlomkom z celého komplexu.
„Dodnes nikto neobjavil dokumentáciu k týmto obrovským objektom. Pri nemeckej precíznosti pritom museli byť vyhotovené minimálne trikrát," tvrdí Kučera. Celý komplex Riese je zložený zo šiestich objektov a siedmeho veliteľského objektu pod tretím najväčším poľským zámkom Ksiaz. „Štôlne boli vyrazené všade iba v troch hĺbkach: 14,5 metra, 29,5 metra a 49,5 metra. Niektoré priestory sú dnes sprístupnené aj verejnosti, mnohé iba na vlastné riziko a nebezpečie," hovorí Kučera. Výstavba objektu zhltla 150 miliónov ríšskych mariek a štvrť milióna kubíkov betónu.
V podzemí sa dejú podivné veci
V Sovích horách pod vrcholom Wlodarz sa dodnes nachádza je dno z najdôležitejších miest Tretej ríše. Pri jeho výstavbe denne zomieralo množstvo väzňov. Dodnes sa tu dejú podivné udalosti. V opustených chodbách pri návštevách bádateľov počuť v diaľke neznáme hlasy a hukot banských vozíkov, nečakane prestávajú svietiť baterky, v opust ených halách vidno svietiť v tme ľudské oči.
Podľa Milana Zacha Kučeru mali tieto priestory slúžiť na vývoj a výrobu tajných zbraní nacistov.
„Podľa mňa sa v Sovích horách sústredili špičky výskumu, ktoré mali pokračovať vo vývoji odvetných zbraní, aby Tretia ríša dokázala odstrašovať nepriateľa a podarilo sa zastaviť front," vysvetľuje bádateľ, ktorý v roku 2013 získal Cenu E. E. Kischa za literatúru faktu. Špičky nacistov verili až do poslednej chvíle vo výrobu zázračnej zbrane a v obrátenie vývoja vojny.
K jej koncu sa zmysel podzemných objektov mohol zmeniť. „Miesta pre velenie či vývoj tajných zbraní mohli nakoniec slúžiť ako úložišti a nakradnutých vecí," domieva sa Kučera. Objekty Rzeczka, Wlodarz, Osówka, Soboň, Jawornik a Gontowa sú dnes vyhľadávanými interiérmi pre natáčanie filmov, zväčša hororov.
Desaťtisíce mŕtvych väzňov Až 49 500 väzňov budovalo objekty dlhé mesiace. Z nich takmer nikto neprežil.
„Väzeň tu prežil tri mesiace. Iba Rusi a Gréci vydržali prežiť šesť mesiacov. Potom tiež zomierali. Úmrtnosť bola obrovská. Podarilo sa utiecť iba 496 väzňom, ale to bolo úplne na začiatku. Väzni z dokončovacích prác boli zlikvidovaní a sú neznámi," tvrdí Kučera. Nacisti využívali najmä väzňov, ktorí v časoch pred vojnou pracovali v sovietskych a gréckych baniach. Počas niekoľkých mesiacov tu vybudovali množstvo chodieb, hál a opevnení.
Nekonečné chodby pod Sovími horami
FOTO:ARCHÍV M.Š.
„Mnohí z nich končili v spaľovniach v hlavnom pracovnom tábore. Dodnes sa však hľadá aj masový hrob. Mnohí prácou zničení väzni zomierali v sanitárnych blokoch, kde ich často zožrali vši. Boli to už osoby neschopné práce, ktoré sa nemohli hýbať," pokračuje Kučera.
Väzni budovali pod zámkom Ksiaz v hĺbke 49,5 metra aj šesťmetrové betónové chodby, v ktorých sa dokázali vyhnúť dve nákladné autá.
Vstupná šachta do podzemia mala neuveriteľné rozmery: 20 x 25 metrov. Niektorí bádatelia sa prikláňajú k názoru, že tadiaľ do podzemia na svojom Mercedese jazdil Adolf Hitler, ktorý mal panický strach z výťahov.
Obrovské tunely
FOTO:ARCHÍV M.Š.
Pred koncom 2. svetovej vojny (15. apríla 1945) vyšiel z Walbrzychu smerom na českú stranu vlak. Mali v ňom byť ukryté poklady. Vlak obchádzajúci horu však záhadne zmizol na mieste 61,1 kilometra.
Kde zmizol zlatý vlak?
Mnohé teórie dnes hovoria o vlaku ukrytom v zámockom podzemí. Na konci 80. rokov vykonávala prieskum podzemia v tejto oblasti skupina špecialistov. Celú akciu nakoniec prekazila neprekonateľná hrúbka betónu, na ktorú skupina narazila. Podľa svedkýň viedla lesom železničná trať. Blízko koľají bol tunel, ktorý však miestni obyvatelia nazývali bunker.
„Keď sa po rokoch vydali toto miesto nájsť, nebolo po ňom ani pamiatky," píše vo svojej knihe Kučera.
Stopy, ktoré boli nájdené 600 metrov od údajného tunela, môžu dosvedčovať podľa Kučeru jeho existenciu. Zarastený železničný násyp totiž po dvesto metroch končí priamo vo svahu hory dnes už zarastenej stromami.
Boli v Mucholapke lietajúce taniere?
Objekt v Ludwikowiciach, ktorému nikto z bádateľov nepovie inak ako Mucholapka, mohol slúžiť Nemcom ako skúšobný polygón na tajné zbrane.
Mnohí „záhadológovia" sa prikláňajú k názoru, že tu mali nacisti vyrábať lietajúce taniere „naziUFO". Väzni pracujúci na týchto miestach zomierali na následky ožiarenia, tí čo prežili, boli na konci vojny esesákmi povraždení.
„V Mucholapke vysokej dvanásť metrov viedli káble vysokého napätia, ktoré by uživili elektrikou menšie okresné mesto," informuje Kučera. Mucholapka bola podľa ďalších teórií „Zvonom Tretej ríše".
Špeciálne zariadenie tu malo rotáciou dvoch ortuťových valcov vytvárať záhadné žiarenie, mohli tu byť uskutočňované aj pokusy s gravitáciou.
Tento kruhový dvadsaťštyristen je na prvý pohľad konštrukciou chladiacej veže. Nikdy však takúto úlohu neplnil. Väzeň 386 inšpiroval hľadačov pokladov Jedným z preživších bol väzeň číslo 386, slovenský Žid Weiss, ktorý po vojne dostal americké i izraelské občianstvo. V roku 1984 sa objavil v koncentračnom tábore Gross-Rosen, v ktorom spaľovali mŕtvoly väzňov z výstavby v podzemí Sovích hôr.
„Prehlásil, že je väzeň z Gross-Rosen s pobočkou na zámku Ksiaz. Stal sa doslova žijúcim exponátom. Bol členom skupiny, ktorej úlohou bol odvoz mŕtvol do centrálnej pece v tábore. Prevážalo sa pomerne ďaleko, 55 kilometrov," vysvetlil Kučera.
Pod zámkom Ksiaz je množstvo podzemných objektov
FOTO: ARCHÍV M.Š.
Bývalý väzeň chcel vidieť priestory zámku Ksiaz, kde počas vojny pracoval. Keď sa po rokoch objavil na vojnových miestach v podzemí, neveril vlastným očiam.
„Nehnevajte sa, tu je všetko zle. 26. januára 1945, keď ma transportovali do koncentračného tábora Mauthausen, nebola táto časť v Ksiazi vybetónovaná. A tu bola hala, ktorá tu dnes nie je a bola plná debien," povedal Weiss. Od tej doby hľadači pokladov hľadajú takzvanú Weissovu komoru. Šesť pokusov prevŕtať sa obrovskými betónovými stenami, bolo doteraz neúspešných.
Tajné priestory zatopili a zabetónovali Aby sa nikto nedozvedel pravú príčinu vzniku množstva podzemných objektov pod Sovími horami, bola velká časť podzemia zatopená a pravdepodobne zaliata betónom.
Prevažná väčšina väzňov, ktorí tu pracovali, bola vyvraždená. Do niektorých pochmúrnych miest sa na loďkách dostanú dnes aj turisti, ktorí môžu uvidieť aj najväčšiu halu s dĺžkou 90 metrov.
V šachtách pracovali väzni denne takmer pätnásť hodín a všetky miesta patrili knajstráženejším v Tretej ríši. Miesta, kde zomreli desaťtisíce väzňov a zajatcov, zostávajú dodnes jedným z najväčších tajomstiev 2. svetovej vojny.
