Anton Baláž cítil, že zo životnej púte Rudolfa Dobiáša vyžarovalo viacero bielych miest.
TRENČÍN. Príbehy dlhej noci vyniesol na svetlo dňa v knihe, v ktorej sa pred titulným listom vyníma číslo 114. Ako spomienka na označenie politického väzňa v pracovnom tábore.
Čo presvedčilo Antona Baláža, rodáka z Lehoty pod Vtáčnikom, pôsobiaceho takmer päťdesiat rokov v Bratislave, stráviť jeseň života v Hrašnom?
- Bratislava mi istým spôsobom chýba, ale nešiel som do neznámeho prostredia. Od roku 1968, keď som prvýkrát navštívil Bradlo a zoznámil sa so svojou ženou, rodáčkou z Brezovej pod Bradlom, som si s myjavskými kopanicami postupne vytvoril pevné puto.
Do literatúry ste prenikli cez žurnalistiku. Kto vás inšpiroval?
- Ako absolvent učňovky som mal dva veľké sny – ísť do Bratislavy a študovať žurnalistiku. Impulz prišiel hneď v prvom ročníku, kde som stretol dnes známych spisovateľov Dušana Mitanu, Jana Johanidesa, Ruda Slobodu, Vinca Šikulu. Oni už písali, začal som aj ja. Samozrejme, že mi to trvalo dlhšie, keďže som nemal za sebou žiadnu literárnu skúsenosť.
Ako veľmi vás ovplyvnilo zošrotovanie vašej prozaickej prvotiny Bohovia ročných období o živote vtedajšej mladej generácie na prahu normalizácie?
- Viac ako začínajúceho spisovateľa ma to zasiahlo ľudsky. Začala ma sledovať Štátna bezpečnosť, mal som problém udržať si zamestnanie v týždenníku Sloboda a niekoľko rokov som žil v existenčnej neistote, čo ma ako otca dvoch malých detí dosť stresovalo.
Negatívna skúsenosť z tohto obdobia bol zrejme jeden z dôvodov, prečo sa často vraciate k povojnovým dejinám a tabuizovaným témam.
- Uvedomil som si, akým zničujúcim spôsobom dokáže politika zasiahnuť do života človeka, teda aj do môjho vlastného osudu. A pohľad na politiku, na jej konkrétnu podobu v predchádzajúcich desaťročiach neslobody som sa pokúsil vyjadriť aj pomocou štúdia archívneho materiálu a historického výskumu.
Napriek všetkému negatívnemu pri pohľade na osudy obetí obdobia neslobody nestrácate pozitívnu energiu. Podobne ako spisovateľ Rudolf Dobiáš. Je to náhoda?
- Literárne sme dosť protichodné typy. Moja skúsenosť s päťdesiatymi rokmi bola skúsenosť 12-ročného chlapca. Napriek zložitosti doby som vnímal detskými očami aj grotesknú stránku a mohol som ju dostať do svojich románov, hlavne Hijó, kone Stalinove! či Tábor padlých žien. Dobiášova skúsenosť bola čisto negatívna. Moment vážneho, ponurého, ťažkého, ktorý z dejín vyťažil, je pre jeho spôsob písania prirodzený. On do doby neslobody nepotreboval vstupovať štúdiom historických prameňov ako ja, bol jej obeťou, takže „archív“ päťdesiatych rokov, keď komunistická a eštebácka brutalita dosiahla svoju vrchol, nosil v sebe.
Spomeniete si na vaše prvé stretnutie?
- Zhodou okolností nás približne v rovnakom čase na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov prijali do Zväzu slovenských spisovateľov. Prvýkrát sme sa stretli v Domove slovenských spisovateľov v Budmericiach. Poznal som ho ako autora niekoľkých detských knižiek a rozhlasových hier a nevedel som nič o jeho minulosti. Obdivujem u neho, že mnohí spisovatelia sa o jeho životnom príbehu dozvedeli až po roku 1990.
Kedy vaše kontakty prerástli do priateľstva?
- Po roku 1990 sa Dobiáš stal redaktorom Slovenského denníka, ja som tam v roku 1991 prišiel ako šéfredaktor. V tom čase uverejňoval cyklus reportáží o tragickom osude troch trenčianskych gymnazistov – Svedectvo troch krížov. Odtiaľ viedla cesta k jeho príbehom „o nezabúdaní a odpúšťaní“ Temná zeleň, Zvony a hroby, Znovuzrodenie, Básnici za mrežami. Takmer každú jeho knižku som recenzoval. Ľudsky a tvorivo sme sa tak zblížili.
Skúste Rudolfa Dobiáša charakterizovať jedným slovom a jednou vetou.
- Jedným slovom: príliš skromný. Jednou vetou: Nerád hovorí o svojej minulosti.
Pracovali ste v Literárnom informačnom centre, patríte k znalcom slovenskej literatúry. Čím je pre našu literatúru Rudolf Dobiáš výnimočný?
- Jeho tvorba má tri polohy. Prvá – pamäťová, predstavuje Jáchymov a všetko s tým súvisiace. Druhou sú knihy literatúry faktu a dokumentov, ktoré zhromaždil v štyroch dieloch Triednych nepriateľov. Takú výpoveď o krutosti päťdesiatych rokov slovenská literatúra nemala a asi ani mať nebude. Treťou je jeho básnická tvorba, o ktorej sa Ľubomír Feldek vyjadril, že by si pre svoju hlbokú humánnosť zaslúžila získať Nobelovu cenu za literatúru.
Museli ste Dobiáša dlho presviedčať na sériu rozhovorov do vašej novej knihy?
- Dosť dlho mal problém uveriť, že s ním naozaj chcem viesť dialóg, ktorý by mal mať najmenej dvesto knižných strán. Ja som však vznik tejto knihy vnímal ako osobnú povinnosť, pretože v ére rôznych umelo vytvorených celebrít sa mi zdalo jeho dielo nedocenené. Chcel som prejsť všetky etapy jeho ľudského a literárneho vývoja a zároveň povýšiť spomienky do umeleckej roviny, preto som osobitné kapitoly venoval aj jeho básnickej a prozaickej tvorbe.
Akou formou a ako dlho rozhovory vlastne prebiehali?
- Po asi polročnej prípravnej fáze nasledovali od marca do septembra 2014 osobné stretnutia, najčastejšie v Bratislave, Trenčíne alebo u mňa na chalupe. Priebežne sme si zodpovedali istý okruh otázok. Máme tiež bohatú mailovú korešpondenciu. Potom sme išli spolu na týždeň do Domova spisovateľov v Piešťanoch a každý deň sme sústredene prebrali jednu-dve témy.
Aký je Rudolf Dobiáš respondent?
- Z pohľadu novinára veľmi zlý. Keď som mu položil otázku povedzme na dva riadky, odpovedal na dva riadky. Ale ja som potreboval od neho zakaždým aspoň dvadsať riadkov. Za to sa na mňa dosť hneval.
V závere Dobiáš konštatuje, že sa vám ho podarilo dostať, kam ste chceli. Kde to je?
- Asi tam, že prvýkrát ucelene povedal veci, ktoré nepovedal vo svojich knižkách. Dokonca, keď sme robili korektúry, stále sa mu zdalo, že mi porozprával aj to, čo neprezradil ani vyšetrovateľom ŠtB. Keď som mal pocit, že ho môžem pri nejakej téme, eštebácky povedané, vyťažiť, tak som ho ťažil, až kým som ho nedostal tam, kde nechcel byť. (smiech)
Prekvapil vás nejakými odpoveďami? Prípadne, dá sa percentuálne vyjadriť, do akej miery ste ho poznali, resp. nepoznali?
- Aspoň 30-40 percent z toho, čo mi povedal, bolo pre mňa objavom. Hovoril úžasné veci, napríklad, ako mu do vyšetrovacej väzby po pol roku doviezli knižky a medzi nimi objavil Lermontovovu lyriku. Pri rozprávaní o gymnaziálnych rokoch v Trenčíne vylovil z pamäti historické udalosti, o ktorých mnohí Trenčania už nič nevedia – ako na príkaz okresného výboru komunistickej strany zničili Štefánikovo súsošie, ako vylúčili zo štúdia sestru Kornela Földváriho, či ako trenčianski skauti, ktorým zväzáci ukradli lodenicu a dosiahli, aby ich nepripustili k maturite, vyhodili dynamitom komunistickú hviezdu na hrade.
Kniha rozhovorov má názov Vyniesť na svetlo dňa príbehy dlhej noci. Obsahuje aj Dobiášove vyznanie: „Sen nemôže byť cieľom, ale nijaký cieľ nemusí zostať iba snom.“ Bolo sprístupnenie jeho trinástej komnaty vaším snom alebo Dobiášovym cieľom?
- Mojím snom. On až spätne zistil, že to bol cieľ. Ja som k cieľu do istej miery intuitívne smeroval a on sa tomu smerovaniu skôr bránil. Ale neubránil sa.
