VEĽKÁ HRADNÁ. Bohužiaľ, už sa ho nepodarilo oživiť a zomrel vo veku 57 rokov. Pavel Ježík po ukončení hráčskej kariéry, dlhé roky roky v rámci ObFZ Trenčín pôsobil ako rozhodca, delegát, člen Komisie rozhodcov, predseda Športovo technickej komisie a pred smrťou v Komisii mládeže. V rámci ZsFZ bol dlhé roky rozhodcom (najvyššie Majstrovstvo kraja – III.liga) a po skončení rozhodcovskej činnosti v ZsFZ sa dal na dráhu delegáta a tú vykonával už niekoľko sezón v rámci ZsFZ a podľa potreby išiel i za delegáta do pôsobnosti ObFZ Trenčín. Svoje skúsenosti rád odovzdával rozhodcom, zvlášť mladým.
Keď minulý rok prišiel za delegáta k nám na Starú Turú, mali sme sa o čom porozprávať, pospomínať. Veď počas dvadsaťročnej vzájomnej spolupráce bolo o čom. Spomínali sme i mená futbalových osobností, ktorí urobili pre ObFZ Trenčín veľa a už sú mnohí niekoľko rokov vo futbalovom nebi. A už i Paľko Ježík nasledoval kamarátov Štefana Kolárika, Františka Hromníka, Stanislava Doktora, Jozefa Mazánka, Jozefa Lovása, Jozefa Novotného, Antona Fraňa, Rudolfa Žilinského, Stanislava Žilu st., Jozefa Kadáka, Miroslava Ješka, Igora Aninu, Petra Hučku, Vladimíra Kozáčka, Jozefa Opennbergera, Vladimíra Pavloviča, Gustáva Piláta, Pavla Tobiáša, Dušana Hurtoňa a ďalších.
V stredu 28. januára sa s Pavlom Ježikom vo Veľkej Hradnej naposledy rozlúčili jeho najbližší, priatelia a známi. Prišli mnohí jeho futbaloví priatelia z celého západoslovenského kraja.
Bol i trénerom žiakov vo svojej obci. Táto práca ho tiež bavila a dodávala mu energiu. Raz, keď z týchto chlapcov to niektorí dotiahnu i do vyšších súťaží, vo futbalom životopise budú mať hrdo napísaného ako prvého trénera jeho meno.
Pavel Ježik už odišiel do futbalového neba, tam za mnohými kamarátmi, nielen z blízkeho okolia, ale aj z celého ZsFZ. Ak sa i tam hrá nejaká súťaž, tak je pre všetkých rovnaká, pretože tam sú si všetci navzájom seberovní. S akými výsledkami, sme sa na zemi ešte nedozvedeli, pretože odtiaľ sa ešte nik nevrátil, neozval.
Paľko Ježík zostáva už len v spomienkach nielen svojich najbližších, ale i priateľov a známych, a tých mal veľa. Ak by mu mohli niečo odkázať do neba, boli by to asi tieto slová: „Paľko, po krátkych cestách chodili sme spolu na tejto Zemi, na dlhú cestu si sa vydal sám, no všetci máme jednu nádej a túžbu, že sa s tebou stretneme opäť zas...“
Autor: Viliam Solovič
