Michal Horný má s hráčmi kamarátsky vzťah

h spokojný.

V mladšom veku ste hrali futbal. Kde všade ste pôsobili?

- Začínal som v rodnej obci, kde sa mi darilo aj strelecky. Následne prišla možnosť prestúpiť do Dubnice nad Váhom, kam si ma vybral tréner Jakuš. V MFK som prešiel od starších žiakov až k ligovému dorastu. Počas vysokoškolského štúdia som pôsobil v Rapide Bratislava, ktorý sa v tom čase stal rezervou Petržalky. Neskôr som si zahral v juniorke Dubnice. Pre povinnosti som potom prešiel na dedinské súťaže do Skalky a Ľuborče. Následne som to všetko ukončil pre problémy s chrbtom. Tie však ustupujú a rád by som si ešte za nejakú dedinku zahral.

Na fakulte telovýchovy a športu ste študovali trénerstvo. Aké boli vaše trénerské začiatky?

- Po prvom ročníku na vysokej škole som začal ako asistent pri starších žiakoch v Dubnici. Následne mi tréner Gergely ponúkol možnosť robiť kondičného trénera ligovému tímu. Od dvadsiatich rokov som tak mal možnosť okúsiť trénerský chlebík v najvyššej súťaži. Bolo to vtedy viac o učení ako o tom, čo som mohol ponúknuť ja sám.

Z čoho pozostáva práca kondičného trénera?

- Zapájam sa do celého tréningového procesu. Konzultujem s trénermi, aby tréningy sedeli aj z hľadiska zaťaženia hráčov. Väčšinou majú ľudia túto funkciu spojenú s tým, že ide o tvrdú drinu. Nie sme veľmi obľúbení. Spolu s realizačným tímom sa snažím všetko skĺbiť tak, aby sme veci riešili čo najviac futbalovou cestou. Sú však nevyhnutné aj činnosti mimo ihriska, ako sú behy, posilňovne či balančné a stabilizačné cvičenia. Snažíme sa futbalistov pripraviť čo najlepšie po všetkých stránkach. Takým spôsobom, aby to brali viac ako zábavu než ako prácu. Nechceme, aby behali do bezvedomia.

Stále patríte medzi veľmi mladých trénerov. Dajú si hráči poradiť od dvadsaťsedemročného trénera?

- Začal som už pred siedmimi rokmi. Vtedy som mal na starosti aj o pätnásť rokov starších zverencov. Nikdy som nemal strach, ale bolo to náročné. Rešpekt si nevydobyjem prirodzenou cestou ako starší ľudia. Musel som si ho vypracovať vedomosťami, aby hráči videli, že čo hovorím, má aj zmysel. Ide o to, aby pochopili, že cvičenia a veci, ktoré im prinášam, majú význam. Inak sa k nim dostať nedá. Voči hráčom preferujem kamarátsky vzťah. Aj keď robím s mládežou, hovorím hráčom, aby mi tykali. Som tu na to, aby som im pomohol. Snažím sa im odovzdávať sto percent. Potom už nie je dôvod na nedôveru či nedostatok rešpektu. Chalani sa skutočne veľmi snažia. Najsvetlejším príkladom je Martin Černáček. Je v kabíne najstarší. Tento pán na sebe tvrdo drie. Príde skôr a po tréningoch zostáva dlhšie. Poctivo na sebe pracuje, čím strháva aj ostatných.

Hovoríte, že príkladom pre všetkých môže byť Černáček. Sú aj takí, čo sa radi ulievajú?

- Určite sa vždy nájdu hráči, ktorí radi hľadajú skratky. Snažím sa nájsť si cestu ku každému z nich a vysvetliť, že to, čo robia, nie je pre mňa, ale je to v prospech ich samých. Majú horšie a lepšie dni. To na nich rýchlo spoznám. Nie vždy je telo pripravené podať stopercentný výkon.

Na kopaniciach ste pol roka. Vidíte na hráčoch pokrok?

- Vo veciach, s ktorými som prišiel ja, určite áno. Veľký kus dobrej práce urobili už predchádzajúci tréneri Dorňák a Nosický. Snažili sa priniesť moderné prvky. Cvičenia s vlastným telom, ktoré sa zdajú byť ľahké, ale opak je pravdou. Keď prídu noví hráči na skúšku, vidíme, aké s nimi majú problémy. Z dlhodobého pohľadu by najlepšie situáciu zhodnotili diváci. Veľmi pozitívne pôsobil záver jesene. S fyzicky výborne pripravenými Trenčanmi sme v druhom polčase dokázali pridať na vyšší stupeň a otočiť výsledok vo svoj prospech.

Po zápase na Pasienkoch tréner Chovanec pochválil Myjavčanov, že domáci tím dokázali ubehať. Je táto pochvala pre vás určitým zadosťučinením?

- Potešilo to, ale nezakrývajme si oči. Slovanisti boli unavení z náročného programu. Mali svoje problémy, ktoré hráčom zväzovali nohy. Môj názor je taký, že niektorí z nich boli leniví. Na jar to už bude iný Slovan. Príjemný pocit to bol nielen pre mňa, ale pre celý realizačný tím. S ostatnými trénermi spolupracujeme ako jeden tím. Všetko čo dosiahneme, je výsledkom spoločnej práce. Môžeme byť skvele kondične pripravení, lenže pre úspech musíte vedieť aj pracovať s loptou.

Rok ste strávili v Singapure. Ako sa tréner zo Slovenska dostane do exotickej krajiny v Ázii?

- Už na prelome štvrtého a piateho ročníka na vysokej škole ma kontaktoval manažér Bôžik. Mal pre mňa ponuku pri mládežníckej reprezentácií v Malajzii. Potreboval som dokončiť štúdium, a tak som odmietol s tým, že ak by sa naskytla zaujímavá ponuka o rok, tak by som to skúsil. Napokon sa ozval v polovici roku 2013 s možnosťou odísť do singapurského Tampines Rovers. V tom čase sa mi ozval aj Edo Pagáč, ktorý šiel trénovať Senicu, či by som šiel s ním ako asistent. Napokon som sa rozhodol pre Áziu a neľutujem. Pôsobenie v Tampines mi dalo veľa po profesionálnej aj ľudskej stránke.

Aká je úroveň singapurskej ligy?

- Nižšia ako na Slovensku. Musíme však vnímať viaceré faktory. Podmienky pre futbal tam nie sú ako u nás. Najnáročnejšie sú poveternostné podmienky. Teploty okolo tridsiatich šiestich stupňov a takmer stopercentná vlhkosť. Ak sme nechceli, aby sa hráči iba ponevierali po ihrisku, tak sa trénovať dalo iba skoro ráno alebo neskoro večer. Ligoví hráči sú takmer všetci moslimovia, takže sme sa museli prispôsobiť ich tradíciám. Najnáročnejšie to bolo počas ramadánu. Zväz sa snaží zvyšovať úroveň súťaže prostredníctvom zahraničných hráčov. Tí by mali mať odohrané zápasy v kvalitnejšej súťaži a aj reprezentačné štarty. V Singapure som spolupracoval aj s bývalým trénerom Bieloruska a nemeckým rodákom Berndom Stangem. Krajina ako taká má jeden problém. Chýbajú v nej športoviská.

S Totkovičom a Vukušičom ste mohli v lete odísť do Líbye. Prečo ste neprijali lukratívnu ponuku od Al Ahli Bengází?

- Zhováral som sa s najbližšími, či zostať na Myjave, alebo odísť. Zavážila skutočnosť, že v Líbyi sú neustále nepokoje. Život a zdravie je dôležitejšie ako peniaze. Zo všetkého najviac ale zavážil rozhovor s Petrom Halabrínom, ktorý to vo mne všetko zlomil. Ak som pred spoločným sedením ešte reálne pomýšľal na odchod do Afriky, všetko sa vo mne zlomilo. Nesnažil sa ma presvedčiť finančnými argumentmi. Bol to ľudský rozhovor. Skvelé vzťahy na Myjave ma chytili za srdce. Zostal som aj kvôli hráčom, s ktorými sa mi pracuje výborne. A navyše, majiteľ klubu má rovnako obľúbený klub ako ja. Real Madrid (smiech).