Svetoznáma cimbalovka Hradišťan s Jiřím Pavlicom pomohla muskulárnym dystrofikom a žiakom špeciálnej základnej školy, ktorým venovala výťažok zo svojho benefičného koncertu.
NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Huslistu, hudobného skladateľa a speváka Jiřího Pavlicu pozná celá planéta. S cimbalovou hudbou Hradišťan navštívil štyri kontinenty a nahral tridsať albumov.
Počuli ho aj priaznivci hudby v Číne, Mongolsku či Mexiku. 6. januára zahral na Trojkráľovom koncerte v rímskokatolíckom kostole, ktorý zorganizoval novomestský operný spevák Marián Pavlovič. Ako hostia si s Hradišťanom zaspievali aj operní speváci Ján Galla, Adriana Kohútková a Marián Pavlovič. Jiří Pavlica nám po skončení koncertu poskytol rozhovor.
Hradišťan koncertuje už 64 rokov, vy ste od roku 1978 jeho umelecký vedúci. Ako sa dá udržať neustále na interpretačnej špičke hudobné teleso, ktoré existuje desiatky rokov?
- Hradišťan je ojedinelá cimbalovka, ktorú vediem 36 rokov. Za tú dobu sme boli inšpirovaní mnohými hudobnými žánrami. Spolupracujeme s interpretmi vážnej, folkovej hudby i jazzovej hudby. Pre nás je najpodstatnejší odkaz a výpoveď našej hudby, ktorú v 21. storočí prežívame. V tom je to kúzlo, prečo na nás ľudia už desaťročia chodia. Nezabudli sme, odkiaľ sme vzišli. V našej hudbe vždy nájdeme národné prvky.
Vy ste dlhoročnou legendou Hradišťanu, vymenilo sa pri vás už niekoľko generácií hudobníkov. Ako sa do cimbalovky dokážu prepracovať?
- Generácie hudobníkov sa obmieňajú prirodzenou cestou. Niektorí hudobníci už zomreli, iní kvôli profesii odišli za prácou. Prichádzajúci mladí hudobníci, majú vysokoškolské hudobné vzdelanie. Väčšinou sú to absolventi Janáčkovej akadémie múzických umení v Brne. Môžem na nich klásť vysoké nároky, to čo napíšem, oni skvele zahrajú. Dokážu si skladby dotvoriť aj podľa seba, každý dostáva svoj priestor. Môžeme si vyberať, preto na obsadenie jednotlivých postov robievame konkurzy.
Interpretujete aj skladby s ľudovými prvkami od Leoša Janáčka i Bohuslava Martinů. Podarilo sa vám objaviť aj úplne neznáme skladby týchto hudobných skladateľov, ktoré boli dovtedy neznáme?
- Máme v repertoári štyri piesne o Marii od Bohuslava Martinů, ktoré boli objavené až v posledných rokoch. Sú to skladby Bohuslava Martinů na ľudové texty zo zbierky Františka Sušila.
Určite často navštevujete hudobné archívy.
- Iste, do archívu chodím veľmi rád, predovšetkým v minulosti. Aj dnes sme hrali melódie z archívu Kláštora Velehradského. Tie pochádzajú až z roku 1696 zo zbierky mnícha Christiana Hirschmenzela. Dnes však predovšetkým rád komponujem sám a hráme 99 percent mojej vlastnej tvorby.
Vy tvoríte hudbu z čias napoleonských vojen. Zaujímavý námet pre súčasného hudobného skladateľa.
- To bol celý projekt piesní z doby napoleonských vojen, ktorý sme zachytili na gramofónovú platňu a neskôr aj na CD. Našli sme o tom dokumenty v archívoch, objavili sme texty a dokonca aj nejaké piesne. Texty, ku ktorým nebola hudba, som zhudobnil. Ale v histórii idem ešte ďalej. Inšpirovala ma aj bitka pri Slavkove, ktorá sa odohrala 2. decembra 1805. Využívame aj staroslovienske texty, cyrilometodejské texty, ktoré majú viac ako tisíc rokov. Ja som si ich dovolil zhudobniť tak, ako som zhudobnil aj časť Proglasu.
Spolupracovali ste s klasickými hudobníkmi, ale aj s folkovým spevákom Vlastom Redlom a jeho AGFlekom. Neláka vás spojenie vašej hudby s nejakou rockovou alebo metalovou kapelou?
- Pre nás je najdôležitejší odkaz poslucháčom. Malo by v ňom byť pohladenie, poznanie a posolstvo. Posolstvom by mali byť naše európske korene a kresťansko-humanistické tradície. Ak chcem toto vyjadrovať, tak sa mi k tomu výrazové prvky metalovej hudby nehodia. Napriek tomu na zatiaľ poslednom albume Vteřiny křehké je pieseň Vteřina pokušení. Mám občas pokušenie pozrieť sa, čo je za tým horizontom, tak ako dieťa, ktoré sa chce dotknúť rozpálenej pece. Táto skladba nie je síce metalová ani rocková, ale má elektronický zvuk a prvky funky.
Používate aj neobvyklé hudobné nástroje. Máte doma zbierku netradičných nástrojov?
- Používame trumšajt, krivé rohy, okarínu, drobné bicie, malý cimbal, drumbľu, nineru či ochlebky. Raritné nástroje som si priniesol zo sveta. Napríklad z Mongolska morinkhuur, na ktorý sa hrá so sláčikom, z Mexika som si priviezol aztécke píšťaly, tradičné hudobné nástroje som si priniesol aj z Číny.
Koncertovali ste na štyroch svetadieloch. Prispôsobujete repertoár podľa teritória, v ktorom ste sa práve ocitli?
- Čiastočne áno, musí to byť predovšetkým tým ľuďom blízke. V Číne sme dokonca zaradili čínsku pieseň, radi máme v repertoári pieseň národa a krajiny, v ktorej sa práve nachádzame. A to sme si zahrali naozaj v exotických krajinách. V Mongolsku, Číne, Mexiku, Juhoafrickej republike, Uzbekistane a v mnohých iných končinách. V Mongolsku sme hrali v najväčšom mongolskom kláštore a bolo to nesmierne zaujímavé a krásne. Mám však v sebe korene európskej kultúry a európskeho duchovného sveta a priznám sa, tie končiny boli pre mňa trošku cudzie.
Priniesli ste si z krajín, ktoré ste navštívili, aj námety či hudobné prvky pre svoju tvorbu?
- Záleží od okolností. Jeden album Svítání som pripravoval s japonským multiinštrumentalistom Yas - Kazom. Vzájomne sme pracovali s hudobnými prvkami, ktorými sme sa navzájom obohatili. Keď som pripravoval album Mys Dobré naděje s Juhoafričanom Dizu Platiezom bolo to podobné. Zoznámil som sa aj s vynikajúcimi spevákmi z Horného Altaja a v tom, ako to napíšete, vás to jednoznačne ovplyvní. Keď chcete s niekým viesť hudobný dialóg, prvým princípom je umenie načúvať tomu druhému. Potom dokážete nájsť spoločnú cestu aj s hudobníkmi z tých najodľahlejších končín sveta.
