Hoci zdravotný hendikep mu bráni v pohybe, žije plnohodnotným životom.
Keď ho stretnete na ulici, len málokedy mu chýba na tvári široký úsmev. Jeho pozitívny prístup k životu a statočný boj s neľahkým osudom, by mal byť príkladom pre všetkých ľudí, ktorí sa neustále na niečo sťažujú a nevedia si vážiť nič, čo od života dostali.
Boj o život vyhral
Martin sa narodil v ilavskej pôrodnici. Na svet sa však vypýtal priskoro. „Narodil som sa predčasne už v siedmom mesiaci. Prognózy, že prežijem boli mizivé, no nakoniec som ten boj vyhral. Moja diagnóza je DMO G 80, teda detská mozgová obrna. Hlavnými prejavmi sú spastické kŕče, napínanie a sťahovanie svalstva. S diagnózou som sa naučil žiť a beriem ju ako „parťáka“. Ako ona mne, tak aj ja som jej určil hranice. Všetko sa pre niečo deje. Vždy neskôr pochopíme, prečo sú veci ako sú...,“ začína svoje rozprávanie 32-ročný Dubničan.
O meste, v ktorom žije celý svoj život, hovorí veľmi pekne a s láskou. „Dubnica mi prirástla k srdcu. Dobre sa mi tu býva, mesto sa rozvíja, som spokojný,“ prezrádza s úsmevom.
Martin je jedináčik. Pred desiatimi rokmi mu zomrela mama, a tak býva iba s otcom. Jeho veľkou oporou je asistent Peter. „Súrodencov nemám, čo mi je dosť ľúto a chýba mi to, no mám ešte otca, priateľov a skvelého asistenta, ktorý mi pomáha. Vážim si ho a som mu vďačný. Bez jeho pomoci by som mal život oveľa ťažší. Už to bude sedem rokov, čo u mňa pracuje a aj jeho zásluhou som pochopil veľa vecí a posunul som sa ďalej. Ale Peter tvrdí, že je to vzájomné,“ priznáva sympatický mladík a dodáva, že veľkou oporou sú mu aj Petrovi rodičia, ktorí ho berú ako svojho. „Veľmi mi pomáhajú a robia tak nezištne. Nikdy im nedokážem vrátiť to, čo oni pre mňa robia. Často spolu bývame a zažijeme „kopec srandy“ a zábavy.“
Optimista bez ružových okuliarov
Martin má svoju webovú stránku, na ktorej často uverejňuje svoje postrehy. Je otvorený človek, ktorý sa snaží ľuďom možno trošku aj „otvoriť oči“ a ukázať im niečo zo svojho života. Povedať im, že aj ľudia, ktorí sú zdravotne znevýhodnení, môžu žiť plnohodnotne.
„Ja sa vždy snažím vnímať veci optimisticky, aj v zdanlivo zložitej situácii. Pesimizmus nás ťahá dolu, berie nám slobodu a identitu. Stávame sa akoby niekým iným a neskôr, či chceme, alebo nie, svojím správaním otrávime aj svoje okolie, čo považujem za sebeckosť a nezodpovednosť vôbec k životu ako takému a k ľuďom, ktorí nás majú radi a potrebujú nás. Nemám ružové okuliare, na svet sa pozerám reálnymi očami,“ prezrádza.
Raz napísal, že je „normálny človek“, iba s obmedzenými možnosťami. „V súčasnosti žijeme v dobe, ktorá je vyspelá a civilizovaná. Už sa na nás hendikepovaných nepozerá cez prsty. Máme tu svoje miesto a môžeme žiť normálny, plnohodnotný život. Ľudia nemajú zbytočné predsudky, dokážu aj pomôcť, nevysmievajú sa, práve naopak, mne mnohí tvrdia, že sú radi, že ma poznajú, že im dávam silu, motiváciu a nádej. Aj toto mňa utvrdzuje v tom, že život má zmysel, moje vnímanie a hodnoty sú správne. Že takto aspoň malými vecami môžem nejaké veci pozmeniť k lepšiemu aj pre iných. Veľkosť sa dá nájsť aj v maličkosti. A toto ma robí naozaj šťastného. Viete, píšem si s rôznymi ľuďmi a človek, ktorý premýšľal nad samovraždou a po prečítaní môjho článku od toho upustil, to je pre mňa radosť a zadosťučinenie.“
Je sám sebou
Napriek tomu, že je Martin na vozíčku, môžu ho Dubničania vidieť na mnohých akciách v meste. Je aktívny, zapája sa do kultúrneho života a na tvári mu nechýba široký úsmev. Pôsobí vyrovnane a šťastne.
„Tým, že som na vozíku, som uchránený pred niečím zlým. Tak to vnímam ja. Nemusel by som mať hodnoty, ktoré mám. V živote by som sa cítil prázdny a nepotrebný. Teraz som sám sebou a ľuďom sa snažím dať kus seba a svoje srdce. Samozrejme, nie každý sa môže stotožňovať s mojimi názormi. Aj ja som len človek a robím chyby. Nikdy sa nechcem skrývať preto, že mám hendikep. Je to hlúposť. Aktivity ma posúvajú vpred. Radosť, zábava a smiech sú korením života,“ priznáva veselý optimista, ktorý prezrádza, čo by si želal v budúcnosti. „Určite by som rád mal aj ja rodinku. Aspoň také zdravie, ako mám teraz. Mojím cieľom a prianím by bolo účinkovať v nejakej reklame. Som komunikatívny, hoci výslovnosť nie je stopercentná. Ja sa za seba nikdy nehanbím, len často bolí ľudská závisť a neprajnosť.“
Žiť život naplno
Martin prednedávnom nafotil kalendár, ktorý sa stretol s pozitívnym ohlasom verejnosti. „Dlho som premýšľal a napadla mi myšlienka, nafotiť svoj kalendár. Cieľom bolo, aby ľudia mali na mňa pamiatku. Myslím, že sa celkom vydaril. Je určený pre všetkých. Pozostáva z fotografií, ktoré sú prevažne z dubnického parku, ako aj z kaštieľa. Pri určitých dňoch sú dopísané moje životné udalosti. Posledná strana je venovaná ľuďom, ktorí ho podporili a vďaka ktorým mohol vôbec vzniknúť. Sám som sa obával aj reakcií okolia, ale na prekvapenie boli pozitívne a stretol som sa s obdivom,“ neskrýva svoju radosť.
Človek s tak veľkým srdcom by mohol ísť príkladom mnohým ľuďom, ktorí aj keď sú zdraví, v podstate si ani neuvedomujú, aké majú šťastie. Stále sa za niečím ponáhľajú a život im uteká pomedzi prsty. „Treba život žiť naplno a tešiť sa z maličkostí. Keď raz pri odchode budeme svoj život rekapitulovať, aby sme boli hrdí, ako sme ho prežili a aby sme nič z toho nebanovali. Život je veľký dar!“
Stretol sa s pápežom
Bežný deň Martina je plný rôznych aktivít. Činorodý mladík sa nerád nudí a stále musí niečo robiť. „Ráno vstanem a urobím si základné veci, povybavujem emaily. Potom ideme s mojím asistentom von na nákupy alebo si vybavím úradné veci. Ideme na nejakú návštevu, akciu a podobne. Rád počúvam hudbu, pozerám filmy, hrám hry a lúštim krížovky. Píšem rôzne články. Predávam kozmetiku, len tak pre svojich priateľov. Snažím sa ten deň prežiť aktívne. Človek by nemal stagnovať na jednom mieste a dni len prežívať, ale byť zodpovedný a činorodý,“ prezrádza.
Martin rád spomína aj na nezabudnuteľné zážitky, ktoré mu určite tiež veľmi spríjemnili život. „Bol som u pápeža v Ríme, na rehabilitačnom pobyte v Grécku, minulý rok som krstil CD skupiny Orions. Teraz koncom novembra som bol na krste knihy „Anjeli z druhého brehu“. Je to o ľuďoch, ktorí sa rozhodli po smrti darovať svoje telo na vedecké účely. V knihe je aj môj príbeh,“ vymenúva Martin a pokračuje: „Nie je to tak dávno, čo som bol robiť rozhovor v istej regionálnej televízii. Párkrát som bol na vyhliadkovom lete a aj na výlet do Košíc som šiel z Bratislavy lietadlom. Všetko toto boli nádherné zážitky na celý život. Samozrejme, že ich bolo v živote viac a všetky si veľmi vážim,“ s úsmevom spomína.
Mama mu stále chýba
Martin otvorene priznáva, že ho najviac v živote ovplyvnili rodičia a priatelia. „Naučil som sa, že človek nemôže mať všetko a musí vedieť byť aj skromný a slušný. Ani by som veľa na svojom živote nemenil, prijímam veci ako prídu. Ale ak by som mal tú moc, rád by som sem vrátil moju mamu, no aj tak viem, že raz tam hore budeme znova spolu. Život na zemi je len prechodné obdobie,“ hovorí Martin a oči mu trošku posmutnejú.
Na svojej stránke často spomína práve na svoju maminku. „Svojej mame vďačím za všetko. Aký som, ako sa pre mňa obetovala, za lásku a oporu, ktorú mi dávala. Spomienky na ňu budú vždy len tie najkrajšie. Rád spomínam napríklad na spoločné vianočné pečenie, výlety a mnohé iné. Chýba mi. No aj tak stále cítim jej oporu aj na diaľku. Viem, že na nás aj s mnohými blízkymi dáva pozor,“ myslí si Martin. Priznáva, že možno práve v čase Vianoc spomíname na svojich zosnulých blízkych viac ako inokedy.
Vianoce s ocinom
Maťo prezrádza, ako budú u nich vyzerať tohtoročné vianočné sviatky. „Vianoce trávim doma s ocinom. Stretnem sa s priateľmi, pôjdem na nejaké akcie a podobne. S ocinom si spravím klasickú „štedrú večeru.“ Pozrieme filmy a rozprávky a budeme si užívať pravú vianočnú atmosféru, pohodu a pokoj. Na záver by som rád poprial aj všetkým čitateľom vašich novín krásne prežitie vianočných sviatkov a do nového roku len a len samé úspechy,“ uzatvára svoje rozprávanie sympatický Dubničan Martin.
