TRENČÍN. Prenasledovanie bosoriek neobišlo ani náš región. Prvé vyšetrovania bosoriek v Trenčianskej stolici začali v roku 1630 a procesy trvali až po rok 1747.
Z tridsiatich obvinených bosoriek v Trenčianskej župe boli mnohé popravené krutým spôsobom a predtým mučené. Známa slovenská historička Tünde Lengyelová sa vydala po stopách bosoriek a svoje poznatky zdokumentovala v rozsiahlej publikácii Bosorky, strigy, čarodejnice.
V Trenčianskej župe obvinili mnohé ženy
Výpoveď upálenej bosorky Veroniky Kouaczkovej, ktorá z bosoráctva v roku 1630 obvinila Anču, odštartovala procesy s bosorkami v Trenčianskej župe.
Podľa historičky Lengyelovej bola aj Zuzana Košíková v roku 1665 obvinená a následne mučená a upálená. Na hranici skončila aj Zuzana Lastovicová. „V roku 1687 bol súd s manželkou Jána Straku Annou. Tá spolupracovala so strigou zo Soblahova a svojich pacientov kúpala v odvaroch a v bylinách,“ prezradila Lengyelová. Upálená bola aj Katarína Barinka, ktorá na území dnešného Trenčína mala zapríčiniť chorobu a smrť viacerým ľuďom. „Upálili ju a mučili, aby prezradila aj svojich komplicov,“ pokračovala Lengyelová. V našej župe boli bežné upálenia alebo sťatie za čarodejníctvo, niektoré z bosoriek obišli so znamením, ktoré im na čelo vypálil kat.
„Zuzanu Roškovú, poddanú z Beckovského panstva, obvinili z otravy svojho manžela, navádzania na krádež a opovrhovania zákonmi. V jej prípade nariadili tortúru,“ povedala na margo nášho kraja známa historička. Súdené boli aj liečiteľky či ženy spolupracujúce s diablom. Kurióznym prípadom bol osud Doroty, ktorá mala zbojníkov chytať pomocou čarovného cesnaku. Bosorky boli prenasledované v Trenčianskej stolici až do roku 1747.
Z bosoráctva bola obvinená aj Bátorička
V jednom prípade bola za bosorku označená aj čachtická grófka Alžbeta Bátoriová.
„Je to uvedené v povestnom liste čachtického farára Ponického, v ktorom popisuje bosorácke praktiky Alžbety Bátoriovej. Mala ich uskutočňovať so svojimi pomocníčkami a majerníčkou z Myjavy. Účelom týchto bosoráckych praktík bolo otrávenie kráľa, palatína a protonotára a vyšetrovateľa Imricha Megyeriho,“ uviedla Lengyelová.
Na jednej strane išlo v jej prípade o motív velezrady, keďže plánovala otráviť kráľa, palatína i protonotára, na druhej strane to bolo bežné obvinenie z bosoráctva.
„Podľa farára Ponického okúpali pani v koryte a vodu z nej použili na miesenie chleba. S ním mali otráviť panovníka. Neviem si predstaviť, ako ten chlieb chceli dopraviť do Viedne,“ podotkla historička Lengyelová. Dcéry Alžbety Bátoriovej nezdedili bosorácke sklony svojej matky.
Obvinené boli mnohé bylinkárky a liečiteľky
Prevažná väčšina zločinov, ktoré sa bosorkám pripisovali, súvisela s bežným životom. Obvinenými bývali aj psychicky chorí ľudia, ktorí trpeli záchvatmi.
„Medzi ženami obvinenými z bosoráctva boli najmä liečiteľky, bylinárky, rôzne pôrodné babice. Súviselo to s tým, že niekto sľúbil vyliečenie a nestalo sa to,“ pokračovala Lengyelová. Veľmi veľa obvinených pochádzalo zo susedských sporov, dokonca aj v rámci rodiny. Jeden z mladých mužov prisľúbil sám priviezť voz dreva na hranicu, kde by upálili jeho svokru. S hranicami súvisí aj najťažší zážitok, ktorý počas výskumu histórie bosoriek historička zažila.
Zoznam 29 hraníc v nemeckom Duisburgu, na ktorých boli upaľovaní bosoráci a bosorky, ju traumatizoval aj pri písaní knihy.
„Na týchto hraniciach upaľovali dokonca aj deti. Zahynulo tu mnoho žien všetkých vekových generácií, bohaté i chudobné. Zhoreli tu bez rozdielu malí chlapci aj starí muži, radniční páni, ale aj množstvo cirkevných osobností. Tá otrasná koncentrácia ľudskej zloby musí pohnúť každým,“ priznala Lengyelová.
Spôsoby mučenia bosoriek boli neuveriteľne kruté. „Tak ako pri popravách, niektoré spôsoby mučenia sa používali výhradne pri ženách a iné pri mužoch. Ženy napríklad nikdy neboli lámané kolesom, muži zase nikdy neboli pochovávaní zaživa,“ porovnala historička.
Zvyčajne sa začínalo drvením prstov zaťahovaním v palečniciach, pokračovalo španielskou čižmou určenou na deformovanie dolných končatín. Ťažším stupňom bolo už pálenie a naťahovanie na škripec. „Neskutočne bolestivé bolo aj vykĺbenie ramien. Obvinený sa priznal často už na začiatku mučenia, pretože jeho utrpenie bolo naozaj veľké. Keď našiel odvahu svoju výpoveď odvolať, musel mučenie podstúpiť znovu,“ potvrdila Lengyelová. Preto ľudia, ktorí boli mučení, takmer vždy rezignovali. V mnohých prípadoch si ľudia napokon zvolili sami smrť pred fyzickým a psychickým mučením, počas ktorého dochádzalo k úplnému zlomeniu vôle človeka.
„Napriek tomu, že obvinenia boli obludné a hlúpe, mučení ľudia so svojím obvinením nedokázali bojovať a vzdorovať,“ dodala.
V počte obvinených bosoriek Uhorsko zaostalo
V západnej Európe bolo najväčšie obdobie honby na bosorky počas tridsaťročnej vojny (1618 – 1648), na našom území je najsilnejšia vlna prenasledovania posunutá o päťdesiat rokov neskôr.
„Čo sa týka Slovenska a Uhorska, boli tieto územia v porovnaní s ostatnými štátmi v procesoch s bosorkami oázou pokoja. Honba nabosorky tu nebola až v takej móde. Veľká časť územia bola pod osmanskou vládou a na tomto území sa vôbec nekonali procesy, pretože to Turkov nezaujímalo. Pre nich bolo podstatné vybrať dane,“ vysvetlila Lengyelová. Osmanská hrozba bola reálna a ľudia si nemuseli hľadať obetných baránkov. Honba na bosorky súvisí s mentalitou ľudí a ich problémami, z ktorých často vychádzali obvinenia.
Materiály z viacerých krajín
Tünde Lengyelová zmapovala procesy s bosorkami v rozsiahlej knihe Bosorky, strigy, čarodejnice. Množstvo faktov doplnila ilustračným materiálom, z ktorého aj po stovkách rokov sála dobová hrôza.
„Študovala som o bosorkách obrovské množstvo materiálu. Predovšetkým v Nemecku som sa dostala k pozoruhodným faktom obosorkách. Kvalitné materiály pochádzajú aj z maďarských zdrojov. Maďarský etnologický ústav dokonca knižne vydal všetky procesy, ktoré boli známe,“ povedala o príprave knihy Lengyelová.
Väčšinu archívneho materiálu študovala v latinčine, maďarčine a nemčine. Skúmala kompletne zachytené súdne procesy spojené s obvinením z bosoráctva, ale aj výpovede jednotlivých svedkov.
„Svedkovia v nich vypovedajú o prejavoch bosoráctva a podozreniach obvinených. Nájde sa tam dobový obraz mentality ľudí, ako si v hlave vysvetľovali množstvo úkazov, ktoré súviseli s každodenným životom,“ pokračovala historička.
Procesy s bosorkami študovala aj v Štátnom archíve v Bytči. Podľa jej slov pozitívom Uhorska je fakt, že procesov s bosorkami na tomto území nebolo až tak veľa. „V rozmedzí 250 rokov tu máme zmapovaných približne 2000 procesov,“ skonštatovala.
Z čarodejníctva obviňovali predovšetkým ženy
Na území niekdajšieho Uhorska boli z čarodejníctva prevažne obviňované ženy, iba desatina obvinení pripadla na mužov.
„Vo švajčiarskych kantónoch, ale aj vo francúzskych a nemeckých mestách bolo mužov obvinených podstatne viac. Väčšinou tu išlo o získanie majetku obvineného človeka,“ vysvetlila Lengyelová. Odsúdené osoby bývali v mnohých mestách niekoľko dní pred popravou umiestnené vo väzenských celách pred zrakmi zvedavej verejnosti. Trest smrti obesením, sťatím, upálením či rozštvrtením bol pre obete často vykúpením pred utrpením, ktoré dlhodobo zažívali.
Iba tie šťastnejšie obete nezmyselných obvinení odišli zo súdu iba s trestom bičovania, palicovania, či vyšľahania prútmi pred verejnosťou. Hoci obvinenia z čarodejníctva boli z modernej Európy vytlačené už veľmi dávno, situácia v zaostalých krajinách sveta je stále varujúca.
Magické sily pripisované často starým ľuďom v Keni, Malawi alebo Burkina Faso ich po obvinení môžu stáť ešte aj v súčasnej dobe i vlastný život.
