Na svojom konte máte nespočetné množstvo odpískaných futbalových zápasov. Čo predchádzalo tomu, že ste do rúk zobrali píšťalku?
- Futbal som sledoval od mladosti. Hral som ho na lúkach lubinských kopaníc. Hlavne v čase prázdnin. Zdravotný stav mi nedovoľoval veľmi behať, a tak som sa postavil do brány. Hneď som sa zadýchal. Lekári mi až v sedemnástich rokoch zistili vrodenú srdcovú vadu. Po mnohých vyšetreniach mi doporučovali operáciu. Hlavnú cievu som mal veľmi zúženú a bolo ju treba nahradiť umelou protézou. Inak bolo otázkou času, kedy by mi tlak krvi aortu roztrhol. Mal som stále vysoký tlak krvi v horných končatinách a v hlave, v nohách pre zmenu veľmi nízky. Hrozilo i to, že by mi mohla prasknúť cieva v hlave a mohli mi aj postupne odumrieť dolné končatiny. Operovali ma na pravé poludnie 26. januára 1967 v Bratislave. Okolo polnoci nastali vážne problémy a pod skalpel som šiel znova. Vtedy som už bol na pokraji klinickej smrti. Môj zdravotný stav sa postupne začal zlepšovať. Cítil som sa dobre a začal behať. A chcel som skúsiť rozhodcovský chlebíček.
Mali ste aj iné sny, alebo ste boli presvedčení o tom, že chcete rozhodovať zápasy?
- Pred operáciou som sa učil v TOS Trenčín za elektrikára pre Chiranu v Starej Turej. Uvažoval som, že si následne urobím strednú školu. Mojou tajnou túžbou bolo ísť študovať na konzervatórium alebo za evanjelického kňaza. Do operácie som rád spieval piesne rôznych žánrov. Aj farár musí vedieť spievať. Napokon to všetko padlo, pretože po zákroku mi ochrnula ľavá hlasivka, čo sa málokedy stáva. Sny a túžby sa úplne rozplynuli. Keď som si ale uvedomil, že mi lekári zachránili život, rozhodol som sa ísť inou cestou. Po vyučení vznikla v Starej Turej stredná priemyselná škola elektrotechnická zameraná na lekársku techniku, rozhodol som sa vyštudovať denné štúdium. Vtedy som bol už rozhodcom v rámci okresného futbalového zväzu v Trenčíne. Prv než som si zobral píšťalku, tak som sa s lekármi poradil, či to vôbec môžem skúsiť. Povedali, že srdce je na pohyb pripravené. Skôr mali obavy, aby mi voľakde „nerozcápali papuľku“.
Spomínate rozbité ústa. Zažili ste v živote inzultáciu na vlastnej koži?
- Rozhodoval som od roku 1969 do 2003. Začínal som v okresných súťažiach. Cez krajské som prešiel až do celoslovenských. Sedem rokov som pískal druhú ligu. Celkovo mám za sebou okolo šesťtisíc zápasov bez jedinej inzultácie. Počas mojich zápasov nemusel žiaden klub platiť zväzu pokuty, pretože neprišli k neprístojnostiam pred, počas, ani po zápase. Vážil som si všetkých obetavcov, ktorí sa futbalu venovali. Počas zápasov som vedel odpustiť i drobné priestupky. Celkovo som vylúčil iba desať hráčov, v druhej lige iba jedného. Nie je problém hráča poslať do kabín, ale vždy bolo mojou snahou žiť s hráčmi na hracej ploche tak, aby v nich rozhodcovi nevideli nepriateľa. Niekedy stačil na hráčov prísny pohľad, či zodvihnúť varovný prst, alebo dohovor. Keď som udeľoval žltú kartu, upozornil som vinníka, aby si dával pozor. Nerád by som ho vylúčil a oni to rýchle pochopili.
Veľa rozhodcov z nášho kraja druhú ligu nepískalo. Vyššie sa už nedalo ísť?
- Rozhodcovskú dráhu v druhej lige som ukončil zo zdravotných dôvodov. Kožná choroba mi sťažovala náročnosť pohybu v tejto súťaži. Následne som sa dal na dráhu delegáta. Hoci prevažne vyhrávali hostia, všetko prebiehalo bez problémov. Keď som bol navrhnutý a schválený za delegáta prvej národnej ligy, ráno to už nebola pravda. Niekomu vadilo, že som nebol komunista. Keď som mal voľno, nešiel som v okrese za delegáta, ale radšej som šiel pískať. Nemusel som veľa behať, častokrát rozhodovali skúsenosti. Vždy to bolo lepšie, ako keby bol na zápase laik. Pre srdce bol pohyb v takých zápasoch liekom. Za tridsaťtriročnú rozhodcovskú činnosť mám príjemné spomienky na všetky zápasy. Zvlášť bola radosť rozhodovať zápasy medzi Dolnou a Hornou Súčou. Toto derby som rozhodoval šesťkrát a nikdy som v nich nevylúčil ani jediného futbalistu. Domáci kolektív ani raz nezískal všetky body. V týchto zápasoch neboli návštevy cez tisíc priaznivcov ničím výnimočným. Na ihrisku sa stretli celé rodiny z oboch táborov. Prišli priaznivci z blízkeho i širokého okolia a rodáci. V každom zápase videli góly aj bojovnosť. Rozhodoval som veľa prípravných zápasov ligovej Jednoty Trenčín i so súpermi zo zahraničia. Najmä keď som bol mladší, rozhodoval som za týždeň aj desať zápasov. Kondíciu som naberaj najmä v prípravných zápasoch.
V štruktúrach oblastného futbalového zväzu ste strávili dlhé roky. Ktorá osobnosť vám utkvela v pamäti?
- Jednoznačne bývalý dlhoročný a obetavý predseda Štefan Kolárik. V tejto funkcií pôsobil viac ako tridsať rokov. Pred troma rokmi zomrel a mnohí na neho rýchlo zabudli. Tento človek by si zaslúžil, aby okrem najbližších a úprimných priateľov žil v spomienkach naďalej. Cez zimnú prestávku je dostatok času na to, aby na jeho počesť zorganizovali funkcionári oblastného zväzu halový turnaj mužov, dorastu, alebo žiakov a nie je to iba môj názor. V Lubine už šesť rokov usporadúvajú turnaj na počesť bývalého člena obecného futbalového klubu Jána Sadloňa, v Kostolnom tri roky Memoriál Miroslava Ješka. V Hrašnom si v lete prvý raz uctili pamiatku zosnulého starostu obce, podpredsedu telovýchovnej jednoty a funkcionára ObFZ Trenčín Petra Hučku. Kiež by sa podobní obetaví funkcionári mohli nájsť aj v Trenčíne.
V akých funkciách ste pôsobili okrem rozhodcu a delegáta?
- Najmä v komisií rozhodcov. Bola radosť viac ako dvadsať rokov pracovať s nebohým Františkom Hromníkom, ktorý mnohým z nás odovzdal skúsenosti. Pod jeho vedením bol dostatok rozhodcov. O získanie nových mužov s píšťalkou som sa snažil i ja. Len zo Starej Turej a okolia ich bolo dvadsaťpäť. Bol som členom výkonného výboru. Odborné komisie pracovali dobre a navzájom spolupracovali. Boli dlhé obdobia, kedy sme nemuseli nič riešiť, a tak sme napríklad na pozvanie člena výkonného výboru Martina Neboháča z Beckova išli hrať kolky. V západoslovenskom krajskom zväze som pôsobil desať rokov. Za to obdobie som prišiel do kontaktu s mnohými rozhodcami. Niektorí z nich sa dostali až na medzinárodnú scénu. Rád sa s nimi teraz ako novinár stretávam na ligových zápasoch v Myjave.
Ste už štrnásť rokov na invalidnom dôchodku. Ako trávite tento čas?
- Pre kožné choroby som odišiel do penzie skôr ako ostatní. Pôvodne som si myslel, že invalid už iba čaká na smrť. Postupne som však prišiel na to, že treba v rámci možností byť aktívny aj naďalej. Začal som písať rôzne články. Všimli si to členovia Únie slovenských novinárov. Od roku 2005 som ich členom. Okrem športových príspevkov pre Trenčianske noviny najviac publikujem pre týždenník Kopaničiar expres, dvojtýždenník Bojovník, Ročenku odbojára, obecné noviny v Lubine a mestské v Starej Turej. Novinárčina je nádherná. Stále som v kontakte s ľuďmi všetkých kategórií. Je to pre mňa koníček a zároveň liek. Keď píšem o ľuďoch, ktorí už opustili tento svet, vypadne mi aj slza. Zvlášť, ak to boli moji úprimní kamaráti. Som členom Oblastného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Novom Meste nad Váhom. Zúčastňujem sa mnohých akcií a pietnych spomienok. Dokonca som priniesol reportáž z Poľska, alebo Dukly, kde môj otec kapitán Ján Solovič bojoval po boku generála Svobodu proti fašizmu. Na jeseň tohto roku ma zvolili za predsedu redakčnej rady Bojovníka a Ročenky odbojára. A to všetko ma zaväzuje publikovať naďalej. Vďačím mnohým lekárom za to, že žijem. Život mi zachránili štyrikrát. Som veriaci človek a pán Boh ešte nedovolil otvoriť mi bránu smrti. Vždy pri mne stála a stojí najbližšia rodina – manželka s troma synmi a mnohí úprimní priatelia. Odkedy som vstúpil s píšťalkou na ihriská, je môj sen stretnúť rozhodcu s podobným osudom. Zatiaľ som sa o ňom nedozvedel. Možno sa s ním raz stretnem vo futbalovom nebi.
V závere nám Viliam Solovič povedal: „Futbal je iba hra, ktorá prináša víťazstvá, remízy a prehry. Prehra vo futbale sa dá napraviť v ďalších zápasoch. Zákon prírody je ale taký, že každého človeka čaká ten posledný najťažší zápas, zápas medzi životom a smrťou. Žiaľ, víťazom bude smrť a potom zostávajú už iba spomienky...“
