SELEC. Takmer tristo zadržaných, z nich napokon vyše päťdesiat transportovaných do nemeckých koncentračných táborov Sachsenhausen a Oranienburg. Neľudské útrapy v nacistických lágroch stáli život 43 Selčanov.
Iba deviati muži z množstva odvlečených sa napokon vrátili domov. Pamiatku umučených a najsmutnejší deň v obci Selec - 30. november 1944 -si domáci dodnes pripomínajú kladením vencov.
Pre Nemcov bola táto malá obec v Považskom Inovci obávanou a nevstupovali do nej. Selčania pomáhali zásobovať partizánov potravinami, ukrývali ranených a zabezpečovali osloboditeľov liekmi a zdravotníckym materiálom. Agresia nacistov bola odplatou za aktivitu partizánov v tejto oblasti.
„Po porážke povstania robili Nemci prečisťovacie akcie. Hľadali zvyšky povstalcov skrývajúcich sa v lesoch i civilných domoch. V hľadáčiku mali dediny, ktoré mali označenie partizánske,“ uviedol historik Martin Lacko z Ústavu pamäti národa. Jednou z takýchto obcí bol aj Selec, kde mali partizáni dobré podmienky. Ľudia ich tu neudávali a pomáhali im. „Do takýchto obcí posielali Nemci trestné výpravy. Nemci išli po chalupách a vyťahovali všetkých chlapov. Nechali iba tých, čo už boli veľmi starí a ležali na posteli,“ povedal pamätník František Žovinec, ktorému Nemci navždy zobrali otca.
Transportovali ich v dobytčích vagónoch
30. novembra 1944 nemeckí vojaci obkľúčili obec a vyvliekli z nej takmer tristo mužov všetkých vekových generácií. „Boli to muži od šestnásť do šesťdesiat rokov. Zobrali ich napokon do Beckova, kde ich vyšetrovali. Väčšinu z nich napokon prepustili,“ povedal František Žovinec.
Tento, dnes 82-ročný pán, mal vtedy 13 rokov a na vlastné oči videl, ako mu nacisti odvliekli otca. Skončil v koncentračnom tábore, z ktorého sa už nikdy nevrátil.
„Nemci vybrali do transportu chlapov podľa vlastnej ľubovôle. Najskôr ich odvliekli do zberného tábora v Seredi a potom štyri dni pred Vianocami v dobytčích vagónoch do koncentračných táborov Sachsenhausen a Oranienburg. Do Selca sa z nich nikdy nevrátilo 43 občanov. Svojho vtedy 39-ročného otca som už nikdy nevidel,“ pokračoval Žovinec.
Jeho syn sa počas väznenia otca nedozvedel o ňom jedinú správu. Spomínali na neho iba chlapi, ktorí sa do Selca po oslobodení nakoniec vrátili živí. „Žil až do pochodu smrti. Od tohto okamihu sme sa o ňom už nič overené nedozvedeli,“ dodal Žovinec.
Selčania zažívali neľudské útrapy
Jedným z posledných preživších túto tragédiu bol Ján Letko, ktorý zomrel v roku 2009 v Novom Meste nad Váhom vo veku 82 rokov.
Jeho spomienky dodnes pripomínajú utrpenie, ktoré na desiatky mužov čakalo v koncentračných táboroch. „V každom z dobytčích vagónoch nás bolo okolo sedemdesiat. Selčanov naložili na stanici v Novom Meste nad Váhom.
Nedostávali sme vôbec jesť a pojem WC vo vozni bol neznámy. Pre ľudské potreby sme si určili jeden kút a výkaly potom vyhadzovali von zadrôtovaným oknom,“ spomínal počas života Ján Letko. Na vlastné oči videl, ako z ciel v Sachsenhausene i Oranienburgu poslednýkrát odvliekajú mnohých jeho spolurodákov.
„V „barákoch“ sa robil raz -dvakrát za mesiac „výber“ väzňov. Povedalo sa číslo obete a už sme chlapa nikdy viac medzi nami nevideli.
Keďže išlo aj o chorľavých a telesne slabších ľudí, mysleli sme si pôvodne, že ich preradili na ľahšiu prácu. Oni ich však umučili a povraždili,“ spomínal Ján Letko, ktorý bol jedným z mála Selčanov, ktorý napokon prežil aj pochod smrti a vrátil sa do rodnej obce.
Tragický odkaz treba uchovať
Pre obyvateľov obce boli kruté aj prvé povojnové roky. Ostalo v nej 22 vdov a 33 neplnoletých detí bez otca.
„Boli to roky plné smútku a množstva starostí. Ženy i deti stále čakali, že sa ich manželia a otcovia vrátia.
Väčšina z nich sa však z koncentračných táborov už nikdy nevrátila. Ich potomkovia nosia osudy svojich predkov dodnes v srdci,“ povedal starosta obce Selec Stanislav Svatík.
Selecká tragédia je najväčšou tragédiou civilných obyvateľov v našej oblasti, preto tento odkaz o tragédii Selca treba prenášať aj na ďalšie pokolenia. „Len tá myšlienka prežije, ktorá si nájde nasledovníkov. Hlboko sa skláňame pred tými, ktorí stratili život následkom neľudského zaobchádzania vo fašistickom zajatí,“ dodal Ján Holička, predseda Oblastnej organizácie Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Trenčíne.
