BZINCE POD JAVORINOU. Okrem slovenskej ženskej reprezentácie viedol Pavol Peráček aj viaceré juniorské reprezentačné výbery. Bol kormidelníkom reprezentácie Slovenska do 18 a 19 rokov. Dnes pracuje vo funkcii šéftrénera v Petržalke a učí na vysokej škole niekoľko športových predmetov. Na reprezentačných lavičkách sedel počas medzinárodných zápasov vyše stosedemdesiatkrát. Za svojou rodinou do Bziniec pod Javorinou sa z Bratislavy, kde v súčasnosti pôsobí, pravidelne vracia.
Kedy odštartovala vaša úspešná trénerská kariéra?
- V roku 1982 som ukončil štúdium na vysokej škole. Hneď ma oslovili funkcionári Slovanu Bratislava a ponúkli mi trénovať starší dorast. Ja už som počas štúdia spolupracoval s trénermi Venglošom a Kačánim. Napokon som po ukončení základnej vojenskej služby začal v roku 1983 trénovať v Slovane družstvo starších žiakov. V Slovane som bol trinásť rokov, vo funkcii metodika som spolupracoval aj s trénermi A mužstva Jozefom Jankechom i Dušanom Galisom.
Čo nasledovalo po dlhých rokoch v Slovane Bratislava?
- Začal som trénovať slovenské reprezentačné výbery do osemnásť a devätnásť rokov. Neskôr som sa stal predsedom trénerskej rady a napokon som dostal ponuku viesť reprezentáciu Slovenska vo futbale žien. Tie som trénoval od roku 1995 do roku 2002. Pod mojim vedením sme sa dostali na 15. miesto v európskom rebríčku, o takomto umiestnení môžeme dnes iba snívať.
Aké sú najväčšie rozdiely medzi trénovaním mužov a žien?
- Niekedy to nezáleží od toho, či sa jedná o mužov alebo ženy. Skôr to závisí od vekovej kategórie. Niekedy je veľmi komplikované trénovať aj devätnásťročných chlapcov. Trénovať ženy je však vo všeobecnosti asi náročnejšie. Keď som ja prišiel k reprezentačnému kormidlu, bol v tomto družstve neuveriteľný vekový rozdiel až 38 rokov. Zvýšil som nároky a staršie hráčky po pol roku odišli. Boli tam však futbalistky staršie odomňa, ale aj hráčky, ktoré mohli byť vekovo mojimi dcérami. Mali sedemnásť, osemnásť rokov. Komplikovanejšie to bolo aj v tom, že futbalistky neboli profesionálky. Problémy sa kombinovali so štúdiom alebo ich zamestnaním.
Povahovo mali ženy k futbalu určite blízko, keď sa dali na takýto čisto mužský šport.
- Na to, aké mali podmienky, boli veľmi vďačné a oddali sa tomu naplno. Mnohé veci boli ochotné zaplatiť aj zo svojho vrecka. Brali to poctivo a uvedomovali si, že ak to zoberú na sto percent, zažijú niečo, čo bežný smrteľník nemôže dosiahnuť. Chodili po Európe i po celom svete, bývali v kvalitných hoteloch.
Ako vnímajú profesionálni futbalisti ženský futbal?
- Záleží od toho, kde. V USA hrá futbal tridsať miliónov žien. Silné zázemie ženského futbalu je i v Nemecku. Potom ženský futbal neuveriteľne rýchlo vyskočil aj v Japonsku a Brazílii. Kvalitný ženský futbal sa hral vždy aj v severských štátoch vo Švédsku, Nórsku, Fínsku i v Dánsku. Japonky sú dnes svetovou špičkou.
Kde sú bašty slovenského ženského futbalu?
- V súčasnosti veľa závisí aj od sponzorov, ktorí sú ochotní do ženského futbalu investovať. V Nových Zámkoch hrá v súčasnosti niekoľko kvalitných černošiek, reprezentantiek svojich krajín. Teraz ženský futbal ťahajú práve Nové Zámky, predtým to bol Slovan Bratislava, Šaľa i Žiar nad Hronom.
Kde sa nachádza v súčasnosti slovenský ženský futbal v porovnaní s Európu a svetom?
- Ženám sa dnes veľmi nedarí. Zbabralo sa niekoľko kvalifikácií a pohybujeme sa okolo 36. až 40. miesta. Väčšina reprezentačných hráčok hrá v zahraničí v Španielsku, Švajčiarsku, Rakúsku, Česku i v Nemecku. Domáca liga nemá vysokú úroveň, a preto aj reprezentantiek je z nej iba minimum.
Aká je sledovanosť ženského futbalu vo vyspelých krajinách?
- V Nemecku chodí na zápasy aj 10 až 20 tisíc divákov. Na majstrovstvách sveta, ktoré boli v severských krajinách, boli vypredané štadióny. V Nemecku ženský futbal na reprezentačnej úrovni vysielajú bežne vo verejnoprávnej televízii.
Vráťme sa k mládežníckym kategóriám. Ktoré vekové kategórie sú pre trénera najproblematickejšie?
- Najkomplikovanejšie môžu byť dorastenecké kategórie. Tu vzniká aj neistota, čo s nimi bude, keď opustia dorasteneckú kategóriu. Iba málo hráčov sa dokáže výborne uplatniť v mužských výberoch. Ale to nie je problém iba Slovenska. Takéto veci musia riešiť aj v Nemecku i vo Francúzsku. Vo Francúzsku končí ročne v najvyššej dorasteneckej súťaži 150 futbalistov, po prechode sa ich uplatní iba päťdesiat. Ostatní si musia hľadať prácu.
Zažili ste v šatni niekedy situáciu, že sa medzi spoluhráčmi schyľovalo k potýčke?
- Keď sa kľúčový zápas nevyvíja podľa predstáv, hráči si zvyknú aj ostro vymeniť názory. Ja osobne som potýčku v šatni nikdy nezažil. Vo svetovom futbale došlo počas prestávok k incidentom, kde prišlo aj k telesným stretnutiam.
Vznikajú v reprezentačných výberoch skupinky hráčov, ktoré nie sú si navzájom naklonené?
- Niečo také je pre trénera dosť veľký problém. Problém bol v Holandsku, ale aj v španielskej reprezentácii medzi hráčmi CF Barcelona a Real Madrid. Uhladil to napokon až tréner Luis Aragonés. U nás som napríklad niečo také nikdy nezažil v kategórii dospelých, ani medzi hráčmi Slovanu Bratislava a Trnavy v reprezentácii. Náznak som zažil v dorasteneckej kategórii. Mal som tam dvanásť legionárov. Niektorí hrali za FC Chelsea a Inter Milano a bolo z nich cítiť náznak povýšeneckosti k domácim slovenským hráčom. Neznášal som to a veľmi rýchlo vyriešil.
