TRENČÍN. Dvanásť autorov trenčianskej fotoskupiny Méta vystavuje do 7. novembra vo výstavných priestoroch Trenčianskeho samosprávneho kraja (TSK) výber zo svojej fotografickej tvorby.
Návštevníci expozície majú možnosť vidieť desiatky čiernobielych a farebných fotografií širokého spektra námetov a fotografických techník.
Vystavuje dvanásť fotografov
Netradičné pohľady na Trenčiansky hrad od Anny Marušincovej, architektonické zábery Štefana Majtána, makrozábery kvetov od Jiřího Foldynu, vodopády Vladimíra Hrnčiara, podmanivé fotografie regiónu objektívom Igora Hečka, cyklus Chodníky Jana Tluku, čarovný svet abstraktných tvarov Jany Veresovej i cestovateľské pohľady na Afriku Jozefa Poláčka lákajú nadšencov fotografie do budovy TSK.
„Fotoskupina Méta je najdlhšie vystavujúcou fotoskupinou na Slovensku. V našich radoch vyrástlo množstvo profesionálnych výtvarníkov, v skupine pracovalo doteraz tridsaťšesť fotoamatérov z regiónu Trenčín,“ povedal jeden z dlhoročných členov Méty Július Kákoš, ktorý sa prezentuje cyklom ženských aktov.
Členovia Méty sa zúčastňujú aj celoslovenských či zahraničných fotografických salónov, na ktorých získali mnoho ocenení.
Okrem už spomínaných fotoautorov predstavujú na výstave svoju tvorbu aj Jaroslav Matejček či Staroturanci Jiří Tomis a Ján Valenta.
Trenčiansku fotoskupinu Méta založili štyria nadšenci fotografovania v roku 1963. Posledným žijúcim mohykánom je Čestmír Harníček (nar. 1927). Stanislav Sokolt vošiel do fotografického neba v roku 2005, Ferdinand Spáčil i Anton Štubňa odišli navždy do večného raja fotografov v roku 1996.
„Členov Méty chceli angažovať hneď od začiatku mnohé časopisy, aby pre nich fotili. Známi sme boli vďaka výstavám. Dnes je to už iné, každá redakcia má svojich fotografov,“ zaspomínal si Harníček, ktorý sa zamiloval do fotografií krajiny.
Na tisíckach snímok zachytil slovenskú krajinu, ale aj zahraničie. „Tri roky som pôsobil v Líbyi, ktorú som zmapoval na čiernobiely film. Mnoho rokov som z týchto námetov čerpal,“ prezradil Harníček.
V jeho archíve sú dodnes uložené všetky nafotené filmy i obrovské množstvo klasických fotografií. Známy fotograf sa napokon preslávil i v role úspešného horolezca a pretekára na motorových člnoch.
Jozef Poláček je priaznivcom fotografie známy reportážnymi zábermi zo svojich ciest po exotických krajinách celej planéty. „Fotografoval som na všetkých kontinentoch, nebol som akurát na Južnom póle,“ usmial sa Poláček (77). Precestoval Austráliu, Indiu, Čínu, Južnú i Severnú Ameriku a celú Afriku.
Najkrajšie spomienky má na fotografovanie v africkej Gambii, ktorú aktuálne na svojich záberoch predstavuje aj na 51. ročníku výstavy Méta. „Sú tam krásni a slušní ľudia, ktorí pred objektív fotoaparátu nedávajú ruku. Sú vďační za každú mincu. Veľmi dobre sa mi fotografovalo napríklad aj v Číne.
Všetky fotografie mám dodnes archivované na filmoch či v počítači,“ prezradil Poláček. Menej prívetivé prostredie zažil najmä medzi staršou generáciou v Maroku.
Úžasné snímky priniesol aj z Niagarských vodopádov i najväčšieho systému vodopádov na Zemi Iguacu na hraniciach medzi Argentínou a Brazíliou.
Július Kákoš zachytýva krásu nahoty
Pokiaľ Jozef Poláček predstavil krásy našej planéty, jeho kolegu z fotoklubu Júliusa Kákoša inšpirovala krása nahých žien. Na výstave sa prezentuje cyklom aktov.
„Snímky vznikli pri dvojdňom fotografovaní profesionálnej modelky. Fotil som bez blesku, aby mali zábery prirodzené farebné tóny. Mne zrno na fotografii nevadí. Pre mňa je na fotografii podstatná jej myšlienka a zmysel,“ vysvetlil Kákoš (73).
Z vyše päťdesiatich fotografií aktov vybral pre trenčiansku expozíciu tie najpútavejšie.
„Ženský akt patrí k najnáročnejším témam pri fotografovaní. Fotograf musí zachytiť príjemnú atmosféru a dávať si pozor, aby neskĺzol do sexuálnych motívov alebo až do pornografie. To by už nebola žiadna umelecká fotka,“ pokračoval Kákoš. Krásny akt sa dá dosiahnuť aj zachytením tieňov, obrysov i jemných siluet. Podstatným motívom by malo byť zachytenie krásy tela ženy. „Dnes sa už fotia aj mužské akty, ale to mi naozaj nesedí,“ usmial sa Kákoš.
