NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Čoraz populárnejšia kapela Slovak Tango oživuje v mysliach poslucháčov najslávnejšie evergreeny slovenskej populárnej scény z dielní Gejzu Dusíka, Pavla Čádyho, Pavla Braxatorisa či Dušana Pálku.
Hity, ktoré preslávil František Krištof Veselý, Jozef Kuchár či Melánia Olláryová žijú vďaka tejto kapele dodnes. 19. septembra sa s retronádielkou predstavili novomestskému publiku. Po skončení koncertu nám viac prezradil akoredonista kapely František Kubiš.
Slovak Tango brázdi polia našej hudobnej scény už niekoľko rokov. Aká bola história kapely?
- Vznikli sme v roku 2008, v tejto zostave so spevákom Petrom Račkom účinkujeme od septembra 2009. Všetci sme sa spoznali na konzervatóriu v Banskej Bystrici.
Päťčlenná kapela mladých mužov má zrejme aj iné hudobné skúsenosti
- Spevák Peter Račko v minulosti spieval hlavné úlohy v Národnom divadle v Brne, kontrabasista Milan Maťaš hrá v Štátnej opere v Banskej Bystrici, gitarista, violista a spevák v jednej osobe René Bošeľa má vlastné nahrávacie štúdio. V rôznych ďalších kapelách hrávam aj ja i huslista Andrej Turčin.
Ako vyberáte konkrétny repertoár?
- Všetky skladby zapisujeme iba podľa sluchu. Originálne verzie sú písané pre väčšie zostavy, najmä pre tanečné orchestre. My sme iba štyria muzikanti doplnení spevákom. Melódiu a texty preberieme a aranžmány si dotvárame úplne sami. Skladby sú dosť rýchle, a preto vo väčšine prípadov aj dosť krátke. Aj keď to chceme hrať aspoň trošku originálne, je ťažké z takej rýchlej skladby urobiť šesťsedem minútovú vec. Skladby nám prirodzene vychádzajú tak na tri a pol minúty.
Aký časový interval doby vzniku skladieb máte, ktoré sú najstaršie a najmladšie piesne?
- Zo slovenských skladieb interpretujeme najstaršiu z roku 1934. Najmladšia pochádza z roku 1957. Dovtedy to bolo aj v Československu také jazzovo americké. V Československu by sme nechceli prekročiť šesťdesiate roky. Prišli potom elektronické nástroje, s ktorými prišiel neživý „repeťácky“ zvuk.
Zvuk vinylových platní by bol pravdepodobne autentickejší pre skladby, ktoré interpretujete, ako zvukový výstup z dnešných CD nosičov. Nerozmýšľali ste nad platňovou edíciou?
- Pre vlastné potreby sme skutočne vydali zopár platní. Vydali sme zatiaľ dva albumy na CD - Ja sa neviem nikdy hnevať a Prečo tak pozde.... - a v poradí tretí album by sme okrem CD chceli zaznamenať aj na platňu. Tá však nebude predajná. Málokto by si to kúpil, pretože gramofón je už v dnešných domácnostiach skôr výnimkou.
Ktorí autori vám najviac imponujú?
- My si nevyberáme, dobrých ich bolo naozaj veľa. Ale speváka viem menovať konkrétne. Mne sa najviac páčil Jozef Kuchár. Naštudovaných máme vyše tridsať skladieb, ktoré pravidelne hrávame. Platíme autorské práva aj za texty, aj za hudbu.
Objavili ste aj nejaké zabudnuté skladby?
- Našli sme ich veľa. Napríklad skladby Ja sa neviem nikdy hnevať, Magdaléna alebo Jarný deň nepoznajú ani staršie generácie. Na treťom albume sú niektoré skladby také, že ich nepoznala ani moja stará mama. A rodičia nepoznali ani jednu. Skladieb sa vtedy nahrali stovky, možno tisíce a známych ostalo len tých pár najlepších. Pritom aj tie zabudnuté sú nádherné. Niektoré skladby zase spievali niekoľké generácie spevákov. Hermelyová, Olláryová a neskôr aj Duchoň i Grúň. Ale sú skladby, napríklad Krásna si, ktorá je iba v jedinom originálnom vydaní.
Čím si vysvetľujete, že hudba ktorámáaj vyše sedemdesiat rokov, dodnes rezonuje u rôznych poslucháčskych kategórií a je dodnes veľmi populárna?
- Dnes, keď kapely robia pesničku, tak si robia samy hudbu, text i aranžmány. Robia samy úplne všetko. Vtedy robil skladateľ hudbu, textár text a spevák spieval. Textári boli vtedy doslova básnici a hudobníci boli vzdelaní skladatelia. Preto boli skladby veľmi kvalitné. Texty boli také, akoby človek čítal Smrekove básne. Vtedajšie texty boli kvalitnou poéziou. Preto sa to ľuďom páči aj dnes, jednoducho povedané, je to pekné.
Na ktoré skladby sa poslucháči najviac tešia?
- Najobľúbenejšie sú stále Biele margaréty, Jaj, Zuzka, Zuzička a Ty sa mi ľúbiš. To sú asi tie tri najžiadanejšie.
