LUBINA. Dobrých pesničkárov je na Slovensku ako šafránu. Jeden z nich, štyridsiatnik Ľubo Štovčík, zakotvil po živote na východnom Slovensku i v Bratislave napokon v Lubine. Skladby Hore na lazoch, Voňajú pne, Brezy, Rezne z hrošej kože, Minca cudzej meny, či Judášove piesty sú silnými výpoveďami, ktoré zaujmú milovníkov folkovej hudby. Ako Ľubo sám tvrdí, jeho telo si „skvotli“ pri narodení v roku 1974 dvaja mladíci. Jeden čosi píše a druhý čosi hrá.
Pesničkár Ľubo Štovčík netúži byť slávnym. Jeho snom je byť čoraz lepším hudobným básnikom oslovujúcich ľudí, ktorí texty skladieb pozorne vnímajú.
Ako si sa vlastne do Lubiny dostal?
- Prisťahoval som sa sem z východu okľukou cez Bratislavu. Pochádzam z východného Slovenska blízko pri hraniciach s Ukrajinou a do Bratislavy som išiel za priateľkou. Tam som prežil sedem rokov. Prišlo zložité obdobie a ja som sa rozhodol z Bratislavy odísť do Lubiny.
Ty si aj členom bratislavskej punkovej skupiny Dimenzia X. Premnohýchzvláštna kombinácia. Folkový spevák účinkujúci aj v punkovej skupine. Čo môže mať spoločné folk s punkom?
- Oba tieto hudobné štýly ponúkajú silnú výpoveď. Folk aj punk sú názorové hudby. Napríklada Dimenzia X má texty tak dôležité ako je dôležitá aj samotná hudba. Sú aj kapely, ktoré ani neviete, čo hovoria alebo nehovoria nič. Ja sa snažím, aby to tak nebolo.
Čo ťa prilákalo k folku?
- Folk, to som ja. Venujem sa mu odvtedy, čo som začal hrať na gitare. Nikdy som sa nechcel učiť cudzie pesničky, tak som si začal písať vlastné. Známi ma presvedčili, že sa to dá počúvať. Folku sa venujem päť rokov. Začal som v tridsaťpäťke. Povedal som si, že dovtedy folkáč nemá čo robiť na pódiu, pretože nemá na to charizmu. Ľudia nemusia veriť, že to môže mať nejaký mladý frkan v živote zažité.
Máš aj svojich obľúbených pesničkárov?
- Väčšinou si pustím takých, čo vydajú nové CD-čko a chcem si ho vypočuť. Z konkrétnych mien spomeniem Petra Piatka z Martina. Má tak uhladenú hudbu, že keď si chcem ulahodiť, tak si to vypočujem. Ale je mi to ťažko hodnotiť, pretože sú to moji osobní kamaráti. Samozrejme, prešiel som aj tvorbou Vladimira Vysockého či Bulata Okudžavu. Vysockij je taký ako Kryl. Sú to výborní básnici. To by som chcel byť aj ja.
Kde berieš námety na texty piesní?
- To chodí samo. Teraz napríklad rok a pol neprišlo nič. Vôbec nestresujem, príde mesiac, keď to zase príde. Kopať múzy je násilné. Pesničky sú zastávkou v živote, každá je presnou výpoveďou. Prežívam ich ako listovanie v kalendári. Povypichujem iba niektoré veci a niečo si nechám pre seba.
V Čechách mali pesničkári vždy väčšiu tradíciu ako na Slovensku. Prišlo v tomto smere k nejakému posunu?
- V Čechách to pokazili peniaze a ide to tam dolu vodou. Na Slovensku stretávam čoraz viac a viac interpretov folkových skladieb. V Lubine každý rok organizujem aj folkový festival v krčme Na konci sveta. Účinkujem na ňom aj dvadsať pesničkárov. Na Slovensku je určite vyše štyridsať pesničkárov, desiatka z nich je naozaj výborných. Folk na Slovensku žije aj vďaka mnohým festivalom.
Prečo sa slovenskí folkoví speváci a ich hudba nemajú šancu presadiť v rádiách?
- Lebo ju tam netreba. Rádiá šíria niečo úplné iné. Ľudia nepotrebujú počúvať cez deň literatúru. Cez deň sa im hrá, to čo ide teraz v rádiách a v noci idú komornejšie záležitosti. Ja si ani neviem predstaviť, že by sa moja pieseň niekedy hrala v nejakom rádiu.
