Vypátrať potomkov adresátky vojnového denníka spisovateľa Ela Šándora nebolo jednoduché. Od začiatku vojny uplynulo sto rokov a posledné riadky vňomboli napísané v decembri 1917.
NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Spisovateľ a publicista Elo Šándor (1896-1952) adresoval riadky z najťažších bojov 1. svetovej vojny zachytené vo svojom denníku novomestskej slečne Márii.
V prípade úmrtia na bojisku mal denník jeho nálezca zaslať na adresu uvedenú v denníku na meno Marienka Klúčovská z Nového Mesta nad Váhom. K adresátke sa z bojiska však denník nikdy nedostal.
Po sto rokoch od vypuknutia vojny sme sa vydali po stopách tajomného dievčaťa, ktoré vstúpilo na začiatku minulého storočia do života Ela Šándora.
Denník sa k nej nikdy nedostal
Hoci sú ťažké boje 1. svetovej vojny pre dnešnú generáciu už iba vzdialenou krvavou históriou, objavujú sa aj po sto rokoch od jej vypuknutia zaujímavé príbehy.
Takým je aj denník známeho slovenského spisovateľa Ela Šándora, ktorý sa bojov 1. svetovej vojny priamo zúčastnil. Svoje zápisky začal písať 20. júla 1917 v Komárne a jeho posledné riadky sú datované 2. decembra 1917. „V prípade môjho náhleho zahynutia na bojišti, prosím statočného nálezcu, aby tento notes zaslal na nižšie uvedenú adresu,“ napísal budúci spisovateľ Elo Šándor v denníku po slovensky, maďarsky, nemecky i rusky.
Napriek ťažkým zraneniam sa Elo Šándor dočkal konca vojny v roku 1918 živý. Možno aj preto sa denník k Novomešťanke Marienke Klúčovskej nikdy nedostal a jeho osud bol desaťročia neznámy. Elo Šándor sa po skončení vojny preslávil trojzväzkovým príbehom Sváko Ragan z Brezovej, ktorý bol aj sfilmovaný. Seriál Sváko Ragan je na televíznych obrazovkách populárny ešte aj dnes.
Na stránkach denníka zachytil tragédie
Slečna Marienka Klúčovská, Vágujhely bola adresa s maďarským názvom Nového Mesta nad Váhom, na ktorú mal byť denník doručený v prípade skonu vtedy 21-ročného Ela Šándora bojujúceho v 1. svetovej vojne. „Akým mám nazvať ten svoj osud? Vzdor tomu, že tak krute so mnou zachádza, vidím v ňom predsa čo len malý paprsek prajnej nádeje. Čo skrýva v sebe štvrtý výlet na bojište? Čo ma čaká zase vonku?“ sú prvé riadky v denníku Ela Šándora.
Denník s ním putoval z Komárna do maďarského Miskolca a potom i do Nyiregyházy. Mladý Elo v ňom verne popisuje ťažkú situáciu vojaka, žalúdočné kŕče spojené s pitím špinavej vody či situáciu nevinných ľudí, ktorí mali vyrabované, rozváľané a vypálené domy.
„Tamto jeden dobrovolník od 101-ého pluku leží mŕtvy na nosítkach. Guľka mu zlomila nohu a s bajonetom ho pichli do srdca,“ popisuje tragické zážitky. Zápisky Ela Šándora potvrdzujú jeho príchod na Východný front v Bukovine, ktorá bola do roku 1918 súčasťou Rakúskej monarchie.
V tragických opisoch množstva krutých dní a iba deň pred ťažkým zranením pravej nohy šrapnelom sa v riadkoch Elo Šándor obracia aj k Novomešťanke Marienke Klúčovskej.
„Na moje lístky z bojišťa už prv Vám zaslané, odpovedali ste s nehou z ktorej musí každý uznávať, že cítite úprimnú sústrasť s človekom, ktorý svoje zdravie žertvovať musí,“ zapisuje si 1. augusta 1917 Elo Šándor o Marienke Klúčovskej. Z jeho riadkov cítiť, ako veľmi si vážil úprimnosť mladej slečny, pre ktorú denne zapisoval najťažšie riadky svojho života.
Už krátko po dopísaní týchto riadkov museli na bojisku niesť ťažko zraneného Ela Šándora na provizórnych nosidlách štyria Rusi.
Šándor napokon od bolesti zaspal a ostal ležať na dvore jedného z majerov spolu s ďalším množstvom zranených vojakov.
Mladý vojak sa zvíjal v bolestiach, ktoré sa lekár snažil tlmiť morfiom. Nasledovali operácie, pri ktorých si Elo opäť vytrpel svoje. „Rezali od kolena po kotník takmer. Hrozné bolesti. Joj, strašné, kto to vydrží, joj, či si šťastná matka, že nevidíš, ako sa trápim,“ písal 30. augusta Elo Šándor.
Denník je súčasťou muzeálnej expozície
Neuveriteľné zápisky Ela Šándora ležali desiatky rokov nevedno kde. Pred ôsmimi rokmi sa k nim úplnou náhodou dostal Pavel Habáň zo Slovenského technického múzea v Bratislave. „Denník som kúpil na niektorej burze, ale na ktorej presne, to si už nespomeniem. Vtedy som chodil na burzy do Trenčína, Krakovian i na Červený Kameň,“ povedal dnešný majiteľ vzácneho dokumentu. Pri kúpe denníka netušil, že práve jeho autor je tvorcom slávnych príbehov Sváka Ragana. Pavel Habáň prepísal celý denník do digitálnej podoby. Prečítať niektoré časti textov však nebolo vôbec jednoduché. Elo Šándor ho písal za ťažkých podmienok priamo na bojisku, pri presunoch vo vlaku, ale aj po ťažkom zranení v lazarete. Stav písma zodpovedá aj možnostiam, ktoré v danej situácii mal.
V rámci projektu Príbeh predmetu z prvej svetovej vojny je v súčasnosti Šándorov denník súčasťou expozície v Múzeu dopravy v Bratislave. Konkrétny ľudský osud tak približuje vojnové hrôzy 1.svetovej vojny.
Dnešný majiteľ po osudoch Novomešťanky Márie Klúčovskej ďalej nepátral. Rodina Klúčovských však patrila vždy medzi známe novomestské mená, a tak sme sa rozhodli pátrať my.
Prvé kroky viedli na mestský cintorín, kde nám potvrdili, že na jeho ploche je Mária Klúčovská skutočne pochovaná. Rok narodenia uvedený na náhrobnom kameni Márie Klúčovskej však nebol predpokladom pre oslovenie slečna uvádzanom v denníku Ela Šándora. Mária Klúčovská sa narodila v roku 1880 a bola od Ela Šándora o šestnásť rokov staršia. Oslovenie slečna bolo teda pri tomto vekovom rozdieli takmer vylúčené.
Nasledovali neľahké kroky nájsť niektorého z potomkov zosnulej Márie Klúčovskej a pokúsiť sa priamo u nich zistiť prepojenie medzi ňou a Elom Šándorom. Vďaka pomoci pracovníčok na novomestkom cintoríne sa nám podarilo posunúť podstatne ďalej.
V Novom Meste žili dve Márie Klúčovské
V Novom Meste nad Váhom aj dnes žijú blízki príbuzní Márie Klúčovskej narodenej v roku 1880, ktorej sa v roku 1899 narodila dcéra Marienka. Samozrejme, tiež s menom Mária Klúčovská.
Pravdepodobne práve jej Elo Šándor adresoval množstvo zapísaných strán svojho denníka. „Mária Klúčovská, ktorá sa narodila v roku 1880 bola moja babička. S manželom mali v meste polia a starali sa o statok, na ktorom aj zamestnávali ľudí.
Babička prežila celý život v Novom Meste nad Váhom,“ potvrdila jej vnučka Elena Virágová. Jej babičke sa v devätnástich rokoch narodila dcéra Marienka, ktorá nezabudla na Ela Šándora ani v ťažkých vojnových rokoch a vymenila si s ním mnoho listov.
Pani Virágová ju osobne poznala. „Samozrejme, bola som ešte malá, ale na Máriu Klúčovskú si dobre spomínam. Bola to moja teta, otcova sestra. Manžela mala bankára a ona bola ženou v domácnosti,“ potvrdila jej neter Elena Virágová. Z nálezu denníka s menom jej tety bola veľmi prekvapená. Napriek tomu, že denník Ela Šándora sa do rúk Márie Klúčovskej nikdy nedostal, korešpondenciu spolu udržiavali aj po skončení vojny. Dôkazom je archív Slovenskej národnej knižnice v Martine.
V ňom sa nachádzajú tri listy, ktoré Marienka Klúčovská adresovala Elovi Šándorovi v roku 1922. V archíve národnej knižnice je uložený aj list, ktorý poprednému slovenskému spisovateľovi adresovala rodina Klúčovských.
Na ňom dáta vzniku uvedené nie sú. „Dokumenty sú v Literárnom archíve Slovenskej národnej knižnice uložené pod signatúrami 90 K 14 a 90 K 15. Pre ich štúdium môžu byť poskytnuté v študovni Literárneho archívu,“ uviedla Magdaléna Brincková, vedúca Literárneho archívu SNK.
Možno sa aj za tajomnými signatúrami skrývajú ďalšie zaujímavé príbehy dvojice mladých ľudí, ktorých úprimné kamarátstvo nedokázali zničiť ani neľudské časy 1. svetovej vojny. Ani tieto listy však pravdepodobne neodhalia dôvod, prečo Elo Šándor neodovzdal Marienke Klúčovskej denník osobne.
Krátky čas totiž po skončení vojny pracoval ako bankový úradník Ľudovej banky práve v Novom Meste nad Váhom, odkiaľ odišiel do Trnavy.
