NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Bývalý režim bol voči ľuďom so slobodným zmýšľaním neúprosný. Hoci v rukách ilustrátorky Maje Dusíkovej už za čias socializmu vznikali čarovné postavy, ich autorka spolu s manželom a troma malými deťmi musela opustiť rodnú vlasť.
Druhý domov jej poskytlo Taliansko, v ktorom Dusíkovci získali politický azyl. Nové Mesto nad Váhom však Maja Dusíková navštevuje niekoľkokrát za rok. Vracia sa sem za rodinou svojho syna. Nikdy nezabudla ani na Trenčín, v ktorom strávila niekoľko krásnych rokov svojich školských čias.
Manželia emigrovali s tromi deťmi
Vnútorný svet v celej Európe uznávanej knižnej ilustrátorky bol na Slovensku za čias socializmu rozpoltený. Sny svojich čitateľov napĺňala posolstvom dobra svojich postáv, v jej ilustráciach boli očarujúce aj ježibaby, nenásytní vlci, či Loktibrada. Duša Maje Dusíkovej však trpela neslobodou a pocitom prenasledovania.
„Rozhodnutie emigrovať s troma deťmi nebolo vôbec jednoduché. Podali sme si žiadosť o možnosť vycestovať na dovolenku do Talianska. Idea, že sa z nej nazad nevrátime, už bola v nás,“ začína rozprávanie Maja Dusíková, ktorá žije s manželom od roku 1982 vo Florencii. Ilustrátorka mala už dlhšiu dobu pred odchodom pocit, že sú na Slovensku nežiaduci. „Mali sme krásny byt i skvelý stroj na tlač grafiky. Niekto mal asi zálusk na náš byt. Prišiel za nami súdruh, ktorého sme poznali. Povedal nám, že pre výtvarníkov tu už nie je dobre a ani nebude. Poradil, aby sme šli preč,“ vysvetľuje autorka nádherných ilustrácií. Rodina po prvom zamietnutí vycestovať napokon dostala vytúženú doložku a odišla na dovolenku v Taliansku, z ktorej sa už nevrátila.
Manželove maľby po úteku zamaľovali
Rodina Dusíkovcov prekážala režimu najmä svojou vierou. Manžel Stano Dusík pred odchodom namaľoval vnútornú výzdobu viacerých kostolov, ktorú po ich ilegálnom odchode zničili.
„V Trnave jeho práce v kostole zamaľovali úplne, zatreli aj diela v Boleráze,“ hovorí Dusíková. V dobe emigrácie mal najstarší syn Maťo jedenásť rokov, Miško deväť a dcéra Katka sedem. Deti o ich nenávratnom odchode z dovolenky nič netušili.
„Maťo to prežíval veľmi tažko, pretože bol veľmi naviazaný na babičku. Ochorel, dostal horúčky. Nebolo to vôbec jednoduché,“ pokračuje úspešná výtvarníčka. Prvú pomoc dostali od slovenskej emigrantky z roku 1968, s ktorou sa dávnejšie poznali. Tá mala skúsenosti aj s väznením jej otca. Dusíkovci opustili Slovensko bez vedomia rodičov, pre ktorých to bol šok.
„Nezazlievali nám to, ale bolelo ich to. Mama sa dostala do Talianska za mnou po prvýkrát až po dvoch rokoch. My sme sa pred rokom 1989 neukázali na Slovensku ani raz, jediným kontaktom bolo počúvanie slovenčiny v rozhlase,“ trpko spomína Maja Dusíková. Na Slovensku uznávaní výtvarníci museli v Taliansku začínať odznova. „Neďaleko od Ríma v jednom z táborov sme požiadali o politický azyl,“ spomína Dusíková. V byte pre utečencov päťčlennú rodinu dočasne prichýlil biskup Hnilica, ktorý im pomáhal. Po udelení politického azylu odišli do hôr neďaleko Piacenzy.
„Dočasne sme žili v horách na fare v nadmorskej výške 900 metrov. Deti v blízkej dedinke začali chodiť do školy. Ťažko si zvykali na taliansku stravu. Katka sa tvárila, že ju bolí bruško, aby jej nedali rajčiny a ponúkli jej syr,“ usmiala sa Dusíková. Trojica detí si v kolektíve rovesníkov rýchlo zvykala na taliančinu, ktorú zvládli bez problémov.
Ilustruje knihy pre celú Európu
V talianskych horách začali Dusíkovci maľovať olejomaľby. Peniaze na obživu získavali z predaja obrazov.
Prvý kontakt s knižným vydavateľstvom nadviazala Maja Dusíková bez väčších problémov. „Bola som predstavená vo vydavateľstve školských učebníc. Ukázala som im knihy, ktoré som ilustrovala na Slovensku a hneď ma zobrali robiť ilustrácie. Honoráre som dostávala veľmi malé,“ hovorí absoventka Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, ktorej výtvarný pohľad formovali legendy slovenského výtvarného umenia Albín Brunovský a Vincent Hložník. Kvalitnou prácou sa Maja Dusíková stala ilustrátorkou, ktorú začali čoraz viac vyhľadávať najprestížnejšie vydavateľstvá z celej Európy.
Dodnes ilustrovala okrem slovenských a talianskych publikácií aj pre vydavateľstvá zo Švajčiarska, Nemecka, Veľkej Británia či Francúzska. V roku 1998 pre UNICEF namaľovala najkrajšiu vianočnú pohľadnicu roka.
Čitatelia i autori jej ilustrácie milujú
Premiérové ilustrácie vytvorila už v piatich rokoch. Prvé rozprávkové ilustrácie nakreslila na okraj kalendára, v ktorom malej Majke chýbali obrázky. Na základnej škole v Trenčíne už bola výtvarnou hviezdičkou. Maja Dusíková dodnes ilustrovala vyše sedemdesiat kníh preložených do mnohých jazykov. Cestu do vysnívaného sveta jej otvoril knižný veľtrh v Bologni, kde predstavila svoje ilustrácie.
„Tu ma oslovili z popredného švajčiarskeho vydavateľstva Nord-Sud Verlag. Vždy som túžila s nimi spolupracovať a ponuku som okamžite prijala. Ilustrujem pre nich knihy dodnes,” spomína žena, ktorá svojimi ilustráciami potešila státisíce detí.
V súťaži o Najkrajšiu knihu Slovenska uspela s ilustráciami Dobšinského rozprávok Tri holúbky i veršovanou knihou Milana Rúfusa a Františka Hrubína Hrnček var.
„V deťoch treba budovať aj ilustráciami veľký cit pre dobro. Keď má kniha dvanásť ilustrácií, premyslím si najskôr, aké konkrétne budú. Originály vznikajú s akrylovými farbami a putujú na spracovanie do vydavateľstva,“ vysvetľuje vyhľadávaná ilustrátorka. Maja Dusíková má svoj osobitý štýl. Červená čiapočka, Ježibaba, perníková chalúpka, ale aj princovia, kráľovné či nenásytní vlci majú v jej podaní nezameniteľné čaro.
