V lete 1987 zavládla v rodine Kapkovcov z Dolnej Poruby dvojnásobná športová radosť.
DOLNÁ PORUBA. Futbalový elegán dodnes potvrdzuje svoje kvality. Ako hrajúci tréner TJ Slovan Dolná Poruba sa stal v 45 rokoch najlepším strelcom mužstva.
Pavol, v rámci hodnotenia uplynulej sezóny ste spokojnejší s hrou alebo umiestnením?
- O čosi viac s umiestnením. Pri pohľade na vekový priemer mužstva sme v tabuľke obsadili solídnu šiestu priečku. Výsledky ani herný prejav však neboli také, ako sme si predstavovali. Chceli sme hrať o špicu. Niekoľko zápasov sme mali dobrých, ale v niektorých sme sa naozaj vytrápili. Kolísavú formu v závere jarnej časti spôsobili najmä problémy s dochádzkou.
Kde hľadať príčinu? Paradoxne, ešte koncom marca sa niektorí hráči nezmestili ani na zápasovú súpisku.
- Už som v Porube veľa rokov a s týmto bojujeme pravidelne. Neviem, či je to nedostatočnou motiváciou, keď stratíme reálnu šancu na postup. Podľa mňa je vždy o čo hrať. V tomto smere je problém skôr s mladými hráčmi, takže to asi bude len v hlavách. Každý jeden v mužstve je vekom síce dospelý, ale situácia sa nezmení, pokiaľ všetci mentálne nedozrejú a neuvedomia si, že ich futbal baví a spravia preň všetko, aj keď hrajú nižšiu súťaž.
Od zápasu s Beckovom ste pre zraneniu zadného stehenného svalu nútene pauzoval šesť kôl. Ako ste na tom zdravotne?
- Už celkom dobre. Po dlhej dobe mám za sebou prvý tréning. Verím, že letná prestávka a dovolenka mi ešte viac pomôžu. Okrem zraneného členka, s ktorým som laboroval jeden a pol roka, som takýto dlhotrvajúci zápasový výpadok nemal ani počas ligovej kariéry.
Spomeniete si, ako ste sa v lete 1987 dostal z dorastu TTS Trenčín do Dunajskej Stredy?
- Niektorí si mysleli, že to je kvôli bratovi Janovi, ktorý tam pôsobil. Nebolo to na jeho podnet, asi si ma vyhliadli v dorasteneckej lige. Hneď po príchode ma upozornil, že to budem mať nesmierne ťažké. S týmto vedomím som tam aj išiel. Nenamýšľal som si, že ako osemnásťročný hneď zo zostavy vytlačím hráčov, ktorí už v lige niečo odohrali.
V Dunajskej Strede v tom čase panoval futbalový ošiaľ, DAC vedený Karolom Peczem patril k špičke v najvyššej súťaži, po víťazstve nad Spartou Praha získal Československý pohár. Môžete porovnať atmosféru v klube a meste s tým, čo si dovtedy zažil v Trenčíne?
- To sa nedá porovnávať. Dunajská Streda znamenala v tom čase pojem. Každý híkal nad podmienkami a eufóriou v meste. Cítil som sa ako v rozprávke, futbalisti boli uznávaní, ľudia si nás všímali, fanúšikovia sa tešili, keď nás mohli pozdraviť a porozprávať sa. Pre mňa to bolo niečo nezvyčajné. Mužstvo bolo kvalitné, plné skúsených harcovníkov. Partia fungovala v duchu jeden za všetkých, všetci za jedného. Starší nad nami držali ochranné krídla.
Na koho z kolektívu obzvlášť rád spomínate?
- Stále mám v pamäti mená Milan Mana, Stando Vahala, Peťo Kašpar, Tibor Mičinec, Šoltés, Pavlík, či Stano Lieskovský, s ktorým som neskôr hrával aj v Dubnici.
Po roku ste dostal povolávací rozkaz do Liptovského Mikuláša, vtedajšieho B-mužstva Banskej Bystrice. Bola vaša vojenčina len o futbale?
- Väčšinou som žil futbalom, ale, samozrejme, bolo tam aj niečo vojenské. Bývali sme v kasárňach, ráno sme odchádzali a na obed, resp. večer sa vracali naspäť. Raz do mesiaca sme museli absolvovať nástup a prehliadku. Dokonca som sa naučil aj pochodovať (smiech). Cez zimnú prestávku nás pridelili na tri týždne k vojenskému oddielu.
Prečo ste potom v kariére pokračoval práve v Dubnici?
- Medzitým som sa oženil. Po návrate mi v DAC povedali, že počas rozbehnutej sezóny majú uzavretý káder. Zvážil som vzdialenosť od domova a nechcel som riskovať ísť niekam do neznáma žiť z ruky do úst. Otec robil na hutách, kde pôsobili aj dubnickí funkcionári. Dozvedeli sa, že mi skracujú vojenčinu a že v Dunajskej Strede pre mňa nemajú byt ani zaujímavé podmienky. Oslovili ma. Najhlavnejšie bolo, že som dostal robotu a slušný príjem.
Dnes to už môžeš prezradiť. Pracoval ste reálne alebo len takpovediac na papieri?
- Zo začiatku som chodil ráno na šiestu do závodu ZŤS, o druhej som skončil a išiel na tréning. Mal som v oceliarni pridelenú robotu, ktorú som reálne vykonával. Trvalo to vyše roka. Po postupe do druhej ligy ma v závode platili, ale venoval som sa už len futbalu. Neskôr sme prešli na profesionálnu bázu.
Fanúšikovia si vás pamätajú aj vďaka netradičnému spôsobu autového vhadzovania.
- Ani neviem, kde sa to vo mne nabralo. Hádzal som fakt strašne dlhé auty, často až do päťky. Po vhodení som následne padal do kľuku.
Kedy vám futbal najviac chutil?
- Určite počas účinkovania Dubnice v prvej lige. Túži po nej každý, kto hráva futbal. Darilo sa nám, tvorili sme dobrú partiu. Nikdy nezabudnem ani na môj prvý zápas za Dunajskú Stredu v skupinovej fáze Pohára Intertoto proti dánskemu celku Naestved IF.
Krátku, avšak o to zaujímavejšiu kapitolu vo vašej kariére predstavuje angažmán v izraelskom klube Apoel Ashdod.
- Keď mi v Dubnici ako tridsaťročnému povedali, že so mnou nepočítajú, brat mi cez agenta, ktorý mal v Izraeli dobré kontakty, pomohol sprostredkovať skúšku. Za dva týždne som odohral dva súťažné a dva prípravné zápasy. Býval som v hoteli s jedným Juhoslovanom, mali sme prideleného policajta, ktorý nám robil program a vozil nás na štadión.
Na čom stroskotal prestup?
- Bolo to v decembri. Agent mi povedal, že o mňa majú záujem, ale dohodu podmieňovali tým, že zmluvu podpíšem až od februára. Dovtedy som tam mal len trénovať. Vzhľadom k tomu, že v Dubnici som mal platnú zmluvu, bál som sa sankcií, ak by to napokon náhodou nevyšlo. Zároveň som sa tesne pred Vianocami nevedel zmieriť, že strávim sviatky zavretý niekde medzi štyrmi stenami, navyše obklopený množstvom vojakov so samopalmi. Podmienky aj technická vybavenosť klubu však boli na veľmi dobrej úrovni.
Po epizódnej zastávke v Senci ste zakotvil v nižších súťažiach. Ako by ste jednou vetou charakterizoval pôsobiská v Borčiciach, Dolnej Porube a Trenčianskych Stankovciach?
- Zakaždým som našiel dobrú partiu, všade som vopred poznal väčšinu spoluhráčov, snáď len s výnimkou rodnej Dolnej Poruby, kde som poznal úplne každého.
Môžete porovnať z pozície hrajúceho trénera, s čím nastupovala na ihrisko vaša generácia a ako zápas vnímajú mladí futbalisti dnes?
- Najväčší rozdiel spočíva v prístupe. Boli sme hladní po víťazstve a tak to na ihrisku vyzeralo. Dokázali sme sa kvôli zlému výsledku pohádať aj počas priateľského zápasu. Nie že by sme súpera chceli zosmiešniť, ale boli sme hrdí, ak sme si z neho mohli v dobrom slova zmysle spraviť srandu a poraziť ho. Nehovorím, že teraz mladí chalani nechcú vyhrávať, lenže zápas pre nich končí hneď, ako vyzlečú dres.
Prezradíte recept na futbalovú dlhovekosť?
- Recept na dlhovekosť neexistuje, či už vo futbalovom alebo reálnom živote. Človek si musí zvážiť, čo mu prospieva a čo nie. Teraz nemyslím na regeneráciu, hoci každý po zápase cíti nejakú bolesť alebo únavu. Najprv si treba v hlave usporiadať priority. Mňa futbal stále baví, chcem ho hrať, pokiaľ budem vládať, ale treba mu aj niečo obetovať. Kto má futbal naozaj rád, nájde si recept, ako sa udržať v správnom tempe.
