Výtvarník Marek Ormandík vystavuje od 2. mája do 15. júna v Galérii Miloša Alexandra Bazovského svoju maliarsku i sochársku tvorbu z obdobia posledných piatich rokov.
TRENČÍN. Marek Ormandík maľuje, ilustruje, tvorí sochy, plagáty i booklety pre CD. Netradičné stvárnenie mytologických, kresťanských, ale aj svetských a erotických námetov ho radí k európskej výtvarnej špičke.
Jeho veľkorozmerné i komorné plátna búrajú všetky výtvarné stereotypy a sú ozdobou výstav v mnohých krajinách Európy.
Výstava VL symbolizujúca rímskymi číslami vek autora ponúka návštevníkom prierez tvorbou umelca, ktorý strhujúco a podmanivo vyjadruje svoje vnútorné pocity a prenáša ich na plátno.
Expresívnym a osobitým štýlom stvárnené ľudské figúry, ľudské hlavy či zvieratá sa v pamätníkoch dievčat, ktorým ste v detstve do nich kreslili, zrejme neobjavovali.
- Ja už ani neviem, či som dievčatám do pamätníkov niečo kreslil. Ale od začiatku som kreslil figúry rytierov, ruských bohatierov či Iľju Muromca. Od tých figúr som ďaleko neodišiel.
Maľovali ste v detstve v škole tak, aby ste svojimi kresbami provokovali učiteľov nezvyčajnými výjavmi?
- Pubertiaci, ani ja som nebol vtedy iný, sa radi zaoberajú vážnymi témami - nocou, smrťou, sebevraždou. Takéto detské témy som rád spracovával aj ja.
Štúdiu výtvarného umenia ste sa venovali na strednej i vysokej škole. Nezväzovali vás učitelia príkazmi, nechali priestor vášmu osobitému vnímaniu sveta?
- Často je to tak, že žiaci sami prídu za konkrétnym profesorom, ktorého tvorba sa im páči a potom sa radi k nemu primknú aj spôsobom práce. Ja som študoval vo zvláštnom čase. Polovicu štúdií na vysokej škole som absolvoval za bývalého režimu, potom bola revolúcia, rok bezvládia a napokon nové časy. Všetky staré dobré i zlé veci sa zmenili. Nebol čas a ani priestor byť niekde zaškatuľkovaný alebo niekoho vykrádať.
Stvárnenie tvári môže niekomu pripomínať diabolský nepokoj, démonické výzvy a zároveň anjelsku pokoru či dobro. Viete na začiatku maľby predpokladať jej konečnú víziu?
- Tá dvojpólovosť - to je to hlavné, prečo to robím. Som rád, ak sú v mojej tvorbe dve polohy. Robím to zámerne. Protichodný pocit z akéhokoľvek námetu ma sprevádza celý čas. Neprikláňam sa k jednoduchým vysvetleniam, stačí mi, keď svojou tvorbou vyprovokujem otázku. Pre mňa je sila emócie, či kladnej alebo zápornej, najdôležitejšia.
Na vašich obrazoch dominujú nahé telá. Sú na vyjadrenie expresívneho cítenia vhodnejšie?
- Nerád sa vtesnávam do nejakej doby, ktoré je oblečením symbolizované a prezrádza ho. Nerád som pod vplyvom nejakého trendu. Vo svojich obrazoch rozmýšľam nad základnými vecami, preto mi nepríde vhodné obliekať moje postavy do konkrétnych kostýmov a tým zužovať možnú interpretáciu.
Vo vašich farbách v poslednej dobe dominuje tmavá pochmúrna farba v kontraste s krvavou červenou.
- Minuli sa mi svetlé farby, tak maľujem s tým, čo mi ostalo (úsmev). Často inklinujem k monochrómu - hnedému, čiernemu alebo šedým farbám s nejakým farebným akcentom. Ja farby veľmi neriešim. Som divný maliar v tom, že ma farby nezaujímajú. Viem si ten istý pocit predstaviť v rôznych farebných kombináciach. Často je môj štýl práce eruptívny a maľujem v polotranze. Čo je prvé po ruke, ide na plátno. Nie vždy sa to podarí, preto často veci prerábam. Každý kalkul by schladil môj naštartovaný motor. Vtedy by som stratil chuť do práce.
Na vašich obrazoch v podvedomí diváka statické postavy dostávajú život. Neláka vás aj tvorba animovaných filmov?
- Láka ma to. Ja som sa do škôl hlásil s tým, že budem ilustrátor a budem robiť animované filmy. Naivne som si to tak predstavoval. Ale nie je všetkým dňom koniec. Ja ale nemá robiť potrebu pre deti. Tá potreba vyjadrovať sa k dospelým je omnoho silnejšia. Keď nejaké animácie, tak pre dospelých.
Vaše obrazy v niektorých ľuďoch môžu vyvolávať aj pocit úzkosti. Kedy ste sa odvážili prezentovať svoju tvorbu pred deťmi?
- Môj väčší syn Michal vyrastal v divokých deväťdesiatych rokoch v jednej izbe, ktorá bola zároveň obývačkou, spálňou, kuchyňou, ateliérom a jeho detskou izbou. Narážal do tých vecí a ich pôsobeniu sa mu nedalo vyhnúť. Jednoznačne ho moja tvorba ovplyvnila, ale v akom smere, to si netrúfam povedať. Michal momentálne študuje na Akadémii výtvarných umení v Prahe.
Netlačili vás vaši najbližší, aby ste namaľovali „konečne“ niečo príjemné a pre oko pekné?
- To robí moja manželka, ktorá je tiež výtvarníčka. Hovorí, že už stačilo krvi a stoporených penisov. Sedem - osem rokov dozadu som mal niekoľko sérií obrazov, ktoré sa formálne zaoberali pamätníčkovou detskou tvorbou s detským rukopisom. Mňa fascinuje prerod z nepoučenej detskej maľby do nejakej socializovanej podoby. Mal som sériu akoby Káčerov Donaldov a Mickey Mousov, ktoré sa neškolené dieťa snaží napodobniť.
Nikdy ste nemaľovali krásne ženy či pekných ľudí. Vravíte, že sú to pre vás nudné témy. Sú pre vás krásne ženy nudné aj v skutočnom živote?
- Samozrejme, tuším, ktorá žena je krásna alebo ktorý muž je krásny. Ale tá ideálnosť je pre mňa naozaj nudná. Keď tam nie je závan nejakého smradu alebo jemného vychýlenia, tak sa mi z tiel stráca život. To nemusí byť vyslovene, aby krásavica nemala nohu. Stačí aspoň, aby inak myslela.
Snívajú sa vám témy alebo to, čo namaľujete?
- Ako kedy. Skôr, ako obrazy, sa mi snívajú sochy. Teraz mám chuť prenášať motívy obrazov do tretieho rozmeru. To je vec, ktorú by som chcel v ďalších rokoch robiť častejšie.
