Rozľahlý poschodový dom, postavený začiatkom 16. storočia pri dolnej mestskej bráne, ktorý slúžil svojho času ako radnica,má zaujímavé dejiny.
TRENČÍN. Predchodca dnešnej radnice napriek viacnásobným prestavbám nepostačoval na administratívne činnosti, celkový stav a vzhľad budovy natoľko kazil výzor námestia, že po ťažkom boji konečne muselo ustúpiť nové starému.
Na mieste zbúranej radnice vyrástla za dva roky -1933-34 novostavba mestského domu.
Trenčín nemal dlhý čas radnicu v pravom zmysle slova, richtári kedysi museli pracovať vo vlastných domoch. Tak to bolo už v roku 1515, keď tu žil richtár Blažej Hrdý s celou rodinou. Postupne sa v budove vystriedalo niekoľko urodzených trenčianskych šľachtických rodín, od roku 1655 patril dom Gabrielovi Serényimu.
Budova vo vlastníctve mesta
V roku 1663 už budovu odkúpilo mesto, aby slúžila takmer tristo rokov ako mestská radnica. V starom dome neúradoval iba richtár, na prízemí bol v roku 1681 aj výčap, v roku 1699 sa v archívnych dokladoch spomína byt hodinára i učiteľa. Po rozsiahlom požiari v roku 1708 bola budova celkom zničená, museli prestavovať pavlače i poschodie.
Ďalšou prestavbou v 19. storočí zmenili na radnici okná, výklady na prízemí i strechu. V roku 1872 muselo mesto pristavať k radnici i obytný dom, otočený hlavnou frontou do Sládkovičovej ulice. Po adaptácii slúžil ako úradovňa pre stránky, aby nemuseli stáť v zime a daždi na otvorenej pavlači, ktorá spájala starú radnicu s prístavbou.
Zvíťazil návrh „Pre vežu“
Od polovice 20. rokov 20. storočia sa začali predstavitelia mesta zaoberať otázkou výstavby novej radnice, nakoľko schátraná budova bola v katastrofálnom stave.
Zastupiteľstvo v júli 1928 nakoniec však schválilo rozpočet 130-tisíc na nadstavenie druhého poschodia starej radnice. Pre nedostatok financií od tohto rozhodnutia našťastie ustúpilo a po búrlivých diskusiách vypísalo verejnú súťaž na novostavbu mestského domu.
Z dvanástich načas doručených návrhov, ktoré prišli do daného termínu - 2. mája 1930, zvíťazil po tajnom hlasovaní projekt bratislavského architekta českého pôvodu Vojtecha Šebora. Stalo sa tak až po anonymných hodnoteniach všetkých projektov, z ktorých niektoré mali skutočne zaujímavé názvy, napríklad Matúš Čák, Krajan Trenčan. Verejnej súťaže sa zúčastnili okrem iných aj stavitelia Alexander Maráky z Trenčína, Artur Szalatnay či inžinier Emil Beluš z Bratislavy.
Víťazný návrh originálne vyriešil dovtedy úzky priechod popri mestskej veži, novostavbu posunul, čím sa Sládkovičova ulica rozšírila. Pôvodne mala byť budova mestského domu dvojposchodová s rovnou strechou.
Dodatočne však architekt Šebor prepracoval plány podľa pripomienok pamiatkového úradu tak, aby predná časť budovy bola jednoposchodová so šikmou strechou.
Ťahanice okolo novostavby
Počas svetovej krízy nemalo ani mesto Trenčín dostatok financií, aby začalo s realizáciou novostavby.
Podľa niektorých členov zastupiteľstva bolo výhodnejšie opraviť starú radnicu, alebo porovnať náklady na prestavbu pôvodnej budovy s financiami za novostavbu. Začala sa neskutočná papierová vojna medzi okresným úradom, mestským úradom, pamiatkovým referátom a Krajinským úradom Bratislava.
Na rekordných tridsiatich zasadaniach magistrátu bola hlavnou témou stavba nového mestského domu, alebo oprava starej budovy. Padli i také návrhy, ponechať radnicu na obytné účely a mestský dom postaviť za mestom na novom pozemku.
Po ďalšom zamietavom stanovisku pamiatkarov i Okresného úradu v Trenčíne z novembra 1931 stratil už mešťanosta Jozef Reihel trpezlivosť. Spoločne s Jozefom Baarom a notárom Deziderom Kántorom napísali odvolanie, v ktorom okrem iného stálo:
„Niet v meste Trenčíne chatrnejšej chalupy úbohejšieho zvonkajšku než ukazuje náš mestský dom! Dopraskané múry, premoknuté plafóny, hrdzou prežrané železné podlahy na otvorených chodbách, hnilé stropy i šindelová strecha, stámi potkanmi prerytý dvorek a tisícami myšami preplnené komorky! To je slávny Krajinský úrad, radnica 12 tisíc, prevážne inteligentných obyvateľov mesta Trenčína, v ktorej účinkuje stále asi 40 úradníkov a zasadá mestská rada a zastupiteľský zbor...“ Ani toto odvolanie nepomohlo. Ešte v októbri 1932 odhlasoval zastupiteľský zbor 100-tisíc korún na opravu starej budovy.
Stará radnica konečne zbúraná
Až v marci 1933 mohla byť na základe obhliadky budovy a konečného rozhodnutia odborníkov zo štátneho technického úradu a staviteľov zbúraná stará radnica. Stavebné a remeselnícke práce zadali miestnym podnikateľom a remeselníkom Dominikovi Filippovi, stolárske práce Jánovi Bartákovi, zámočnícke Artúrovi Michalcovi.
Zariadenie veľkej zasadačky i kancelárie vyrobila Prvá nábytková továreň. Stavebný dozor mali Odon Blažek (Edmund Bleuer) a staviteľ Alexander Maráky.
V auguste 1933 sa konečne začalo s hrubou stavbou, do konca roku bola ukončená železobetónová kostra budovy. V roku 1934 pracovali hlavne trenčianske firmy na úpravách interiéru.
Ako to už býva, pri posledných úpravách sa nevedel investor dohodnúť,ako vyriešiť vstupnú halu. Napokon na obloženie stien doviezli travertín a kameň z lomov Bešenov a Spišské Vlachy.
V neľahkej dobe všeobecnej hospodárskej krízy zostali financie aj na opravu fasády susednej mestskej veže, kde nainštalovali moderné elektrické vedenie.
Novostavbu mestského domu vysvätil po slávnostnej omši v piaristickom kostole 3. decembra 1934 opát - farár Rudolf Misz. Prvé zasadanie zastupiteľského zboru sa začalo príhovorom toho, kto sa najviac zaslúžil o presadenie novostavby - starostu Jozefa Reihela.
