NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Legendu Slovenského národného divadla i sveta filmu, 85-ročnú Evu Kristinovú, preslávilo pred slovenským publikom stvárnenie množstva dramatických a tragických postáv na divadelných doskách i filmovom plátne. Stala sa trinástou nositeľkou ocenenia, ktoré je od roku 2002 v Novom Meste nad Váhom udeľované výhradne ženám za ich výrazný prínos pre slovenské divadelníctvo.
Už od vašich hereckých začiatkov ste na pôde Slovenského národného divadla dostávali dramaticky vypäté a zložité ženské postavy. Nechýbali vám v mladosti aj komediálne úlohy?
- Stvárnenie vážnych a ťažkých úloh mi vyhovovalo. Keď sú divadelné postavy zaujímavé a pekné a hráte vo výbornom súbore pred výborným obecenstvom, tak som tieto náročné herecké postavy rada stvárňovala. Mám rada tragické postavy.
Vaše herecké účinkovanie sa vyhranilo do úloh mocných vladárok a kráľovien. Protipólom boli ľudové ženské postavy plné útrap a bolesti. Ktorá divadelná poloha vám bola bližšia?
- Hoci sa to nezdá, bolo to veľmi podobné. Ľudová postava a kráľovská postava sú si veľmi blízke. Gazdiné, ktoré som často hrala, sú kráľovnami na svojom gazdovstve. Gazdiná musela tiež všetko zvládnuť a mať svoje postavenie a istotu. Kráľovné a gazdiné i postavy silných dedinských žien sú vnútorne veľmi podobné postavy.
Ovplyvnili herecké roly, ktoré ste na javisku stvárnili, niekedy aj váš súkromný život?
- S vďakou spomínam na postavu Felice z Goldoniho hry Štyria grobiani z roku 1956. Táto postava bola veľmi do sveta súca a v každej situácii si počestným spôsobom dokázala pomôcť. Herec je tiež iba človek a máva aj veľmi ťažké obdobia. Vtedy sa mu zdá, že už nikdy nebude svietiť Slnko a je všetkému koniec. Keď som naštudovala postavu Felice, akoby mi vtedy povedala: Neblázni, Eva, to je tvoja vina, keď to Slnko nevidíš. Vylez kúsok vyššie, nebuď lenivá a Slnko uvidíš nad mrakmi. Táto postava mi veľmi pomohla po ľudskej stránke.
Vy ste počas Slovenského národného povstania pôsobili ako spojka.
- Pôsobila som ako spojka na Lubinských kopaniciach. Odvážna som musela byť vždy. Otec mi často hovoril: Môžeš sa zľaknúť, ale nesmieš sa báť. Keď sa bojíš, tak všetko pokazíš. Keď sa zľakneš a potom sa rýchlo spamätáš, je to niečo úplne iné.
Vášho otca, brigádneho generála Kristina, komunisti degradovali a prepustili z armády preto, že v roku 1948 odmietol vstúpiť do komunistickej strany. Uškodil vám „zlý kádrový profil“ v hereckej kariére?
- Chvalabohu, ja som na tom bola ešte dobre, pretože tie najsilnejšie prenasledovania sa začali neskoršie. Dostala som sa do Slovenského národného divadla a po štúdiách som získala angažmá. Samozrejme, mala som pre otca problémy. Našli sa ľudia, ktorí nesúhlasili s tým, aby som v tomto divadle bola. Vtedy mi veľmi pomohol veľký režisér a herec Andrej Bagar. Keď jedna kolegyňa vystúpila na straníckej schôdzi, že také vredy v divadle, ako som bola ja a Miloš Pietor, nemajú čo v divadle robiť, tak vstal Andrej Bagar a povedal, že takéto niečo v divadle už nechce nikdy počuť.
Súčasnú, často nekvalitnú televíznu či filmovú tvorbu, sledujete zrejme s veľkou trpkosťou.
- Tak na to sa vôbec nepozerám. Všetko je na jedno kopyto. Mne je tých mladých hercov v súčasnosti veľmi ľúto. Každý človek rastie tým, že má úlohy. Aj v normálnej robote musíte po čase vždy dostať niečo ťažšie, aby ste na tom popracovali a profesionálne rástli. Oni také niečo dnes nemajú. Sú odkázaní zarábať na veľké nájomné v Bratislave a príležitosti nemajú.
Do akej pozície sa dnes vlastne dostal televízny divák?
- Divák je dnes priamo deformovaný, je to zločin. To zazlievam aj jednotlivým ministrom kultúry, ako išli za sebou, že to išlo pekne dole vodou. Na súkromné televízie ministerstvo kultúry dosah nemá, ale na verejnoprávnu televíziu by dosah malo mať. Práve ona by podľa zákona mala vychovávať, vzdelávať a zdvíhať kultúru a nie ju znižovať.
Pre vašu ráznu povahu bolo typické aj ukončenie hereckej kariéry. Vroku 1988 stiahloSNDz repertoáru hru, ktorú diváci i vy milovali. Divadlo ste preto následne opustili a odišli do dôchodku.
- Mala som vtedy šesťdesiat rokov a povedala som si, že raz z divadla treba odísť. Bola to hra, ktorú som mala aj ja naozaj veľmi rada. Nemala som tam žiadnu veľkú postavu, ale hru som naozaj milovala.
Chodievate dnes do divadla?
- Chodím iba vtedy, keď v televízii vidím ukážku a poviem si, že na toto sa odvážim ísť pozrieť.
