Osobitným prínosom však zostáva jej tvorba pre deti, najmä veršované rozprávky a básničky o zvieratách, prežiarené humorom, láskou a radosťou.
TRENČÍN. Literátka, s rodným menom Riznerová, bola prvá v tom, že po prísnych didaktickomoralizátorských názoroch na literatúru pre deti prinášala radosť a dovtedy zakázanú hravosť a humor. Deti svojimi vtipnými veršíkmi nielen rozosmievala, ale hlavne vychovávala. A to robila majstrovsky.
Nebolo žiaka, ktorý by si nezamiloval Zajka-bojka a jeho dobrodružné príbehy, ktorý by nenašiel potešenie pri čítaní veselých huncútstiev zvierat. Osudy rozmaznaného vrabca Čima poznali snáď všetky deti, veď sa im vedela prihovoriť ich vlastnou, prostou a veselou rečou.
Neradostné roky mladosti
„Moje detstvo bolo neveselé, ani rodičia nemali zo mňa veľkej radosti. Ako Matejovo húsa - bola som veľmi slabá... veľa som čítala už ako dieťa, hoci som všetko ešte nerozumela... Moja detská myseľ bola plná snov a fantázie. Život som poznávala iba z kníh. Ale náš domáci život bol protiváhou neskutočného. Veľa práce, večné povinnosti.“
Ľudmilina slabosť a chorľavosť iba strpčovala drobné detské radosti. Narodila sa 26. apríla 1872 v Horných Bzinciach ako ôsme dieťa v rodine chudobného evanjelického učiteľa Karola Riznera. Z desiatich detí šesť umrelo v útlom veku. Ľudmila iba zázrakom prežila, sama zostala poznačená na celý život.
Keď ochorela na kiahne, ktoré napadli aj obe oči, vyľakaná matka v obave, že oslepne, s ňou cestovala za lekármi až do Viedne.
Zachránili jedno oko, na druhé videla veľmi slabo. Problémy s následkami choroby sa ozvali neskôr, až ako dvadsaťročná sa rozhodla riešiť svoj zdravotný stav. Po radikálnom operačnom zásahu v nemocnici vo Viedni prišla o choré oko.
Ľudovít Rizner
Dedinské dievča vychodilo iba predpísaných šesť tried ľudových. Bola tak hladná po vzdelaní, že prečítala niekoľkokrát všetky knihy z otcovej knižnice. Jej prvou vážnou prekážkou na ceste za vzdelaním boli, paradoxne, jej rodičia, neradi ju videli s knihou, boli prísni, keď po nociach písavala. Naozaj zvláštne - otec vyučujúci v biednych dedinských podmienkach 150 detí bránil svojej dcére vzdelávať sa a literárne sa prejaviť. Bola preňho príliš krehkým stvorením, aby jej dovolil nadmerné duševné vypätie.
Pravdou bolo i to, že ako rektor školy si nemohol dovoliť viesť iný ako dedinský spôsob života a v ňom nebolo miesto pre vzdelanú ženu. Našťastie sa našiel spojenec, ktorý včas odhalil v malej neteri mimoriadne nadanie a vytušil Ľudkino umelecké poslanie. Bol to ďalší vzdelanec Riznerovskej rodiny, strýko Ľudovít Rizner, učiteľ v neďalekom Zemianskom Podhradí, významný slovenský bibliograf. Ľudmile pomohol získať sebavedomie a urobiť prvé kroky na ceste, po ktorej ísť jej blízke okolie všemožne bránilo.
Pomoc od farára
Podobne ako strýko, aj miestny evanjelický farár Ján Leška, dlhoročný rodinný priateľ, vycítil v dievčatku výnimočnosť a výberom tej správnej literatúry vzbudzoval u mladej Ľudmily lásku k slovenskému i slovanskému slovu. Okrem Janka Kráľa, Andreja Sládkoviča, čítala v origináli Puškina, Lermontova, Tolstého.
V rodných Bzinciach sa ruka v ruke s poznaním rozvíjal i jej citový život. To, čo sprevádzalo Ľudmilu Podjavorinskú od jej skorej mladosti až po dni staroby, bola vždy láska - k ľuďom, prírode, životu, k práci. Pekný súrodenecký vzťah mala k mladšiemu bratovi Žigmundovi Riznerovi, ktorého navštevovala v kúrii v Bohuniciach pri Pruskom.
Neskôr sa preniesol i na jeho dcéru, Boženu Obrovú Riznerovú, ktorá ako dieťa ovplyvnila jej detskú tvorbu. Z netere sa stala herečka, pôsobiaca v Prahe.
Začiatky tvorby
Keď mala Ľudmila pätnásť rokov, vyšla jej v Slovenských novinách prvá práca Turecká svadba, po nej nasledovala črta Na Štedrý deň.
Keď čitatelia začali na stránkach rôznych slovenských časopisov čítať jej črty, poviedky, humoresky i väčšie novely, ktoré boli najčastejšie podpisované pseudonymom Nechtík, mysleli si, že ich napísal Martin Kukučín.
Svojím talentom doslova ohúrila aj velikánov vtedajšieho slovenského literárneho sveta, akými boli Svetozár Hurban Vajanský, či básnik P. O. Hviezdoslav. Škultéty, redaktor Slovenských pohľadov, ktorý bol dosť kritický k Šoltésovej, dokonca prosil Podjavorinskú o častejšie príspevky: „Chráňte, prosím, opatrujte iskru, ktorú ste obdržali. Pre národ slovenský v terajších tvrdých časoch sú najväčším požehnaním talenty povolané v literatúre vynikať. Slovenské pohľady s veľkým očakávaním pozerajú k Vám...“
Podjavorinská pri čítaní týchto riadkov mohla cítiť veľké zadosťučinenie za dovtedajšie príkoria a neprajnosť osudu.
Z jej úspechu mal veľkú radosť aj strýko Ľudovít Rizner, veď sa mu potvrdilo tušenie, že toto niekdajšie chudorľavé stvorenie, ktoré bolo svojej rodine donedávna zväčša len na obtiaž, sa raz stane klenotom rodu Riznerovcov. Vtedy už mal Ľudovít Rizner v ruke jej prvú knihu básní „Z vesny života“ (1895). Sú to básne mladosti, radosti, bolesti, s úprimnou spoveďou srdca mladého dievčaťa, odrazom samotárskej a užialenej duše. Medzi prírodnou a meditatívnou lyrikou sa sem-tam objavil aj ľúbostný verš.
K láske sa otvorene priznala len svojmu strýkovi: „Ja ti mám, strýko môj, preveliké starosti a srdcové túženia...“ Jedine strýko vedel, koho sa týkalo citové vzplanutie jeho netere. Išlo o Karola Salvu, známeho kultúrneho pracovníka, ktorý v Ružomberku vydával knihy vo vlastnej tlačiarni. Pomohol na svet aj jej prvej zbierke.
Tvrdá realita
Podjavorinská pochopila, že oproti žene, ktorá ponúkla ako veno desaťtisíce, nemá dievča z chudobnej učiteľskej rodiny šancu: „Ťažko, ťažko odvykať, k čomu srdce rástlo roky“. S týmto mužom si vedela predstaviť svoju budúcnosť a počítala s manželstvom... Sklamanie v láske ju od ďalšieho písania neodradilo, naopak, jej umelecký zrak sa prehĺbil. Vyrástla v zrelú literátku, jej realistické pohľady na život dedinského ľudu sa môžu pokojne porovnávať s Kukučínovou tvorbou.
Obdobie prvého desaťročia 20. storočia je jej najplodnejším, potom jej život ukázal temnejšiu stránku. V roku 1910 sa s rodičmi presťahovala do Nového Mesta nad Váhom, s novým bydliskom sa nikdy nezmierila. Nevedela si predstaviť, ako by mohla bez rodných Bziniec pokračovať v písaní. Pri odchode spálila niekoľko svojich rukopisov i vzácnu korešpondenciu. Na svoju tradičnú poviedkovú tvorbu už toľko nenadväzuje, zameriavala sa na písanie balád, lyrických veršov a básní pre deti. Po vzniku repubiky bola krátko úradníčkou Ćerveného kríža, žila veľmi skromne.
Odkaz umelkyne
Až k 75. narodeninám v roku 1947 dostala z rúk Ladislava Novomeského titul národná umelkyňa.
Pri zhodnotení jej diela niektorí literárni odborníci tej doby kvalifikovali jej samotu, smútok a bezvýchodiskovosť ako životný pocit starnúcej spisovateľky. Jej odpoveď bola pre ňu typická. „Nie je to pravda! Ako osoba od života som mnoho nečakala a dal mi nesmierne mnoho, národná umelkyňa a opustená, čo som i sama, som tiež nie, lebo samota je mojím živlom. Mám vždy na čo myslieť, plánovať, robiť. Laik nevie, ako sa spisovateľ baví s osobami, ktoré vymyslel..., sú to nádherné život vyplňujúce fatamorgány. “
Ľudmila Podjavorinská zomrela v nedožitých 79 rokoch svojho života 2. marca 1951 v Novom Meste nad Váhom, pochovaná je v rodných Bzinciach, kde je i jej pamätná izba. Použitá literatúra: Zbierky Podjavorinského múzea v Novom Meste nad Váhom, Zlatko Klátik: Album Ľudmily Podjavorinskej, Mladé Letá, 1978.
