Magický a príťažlivý pohľad na svet a krajinu okolo nás predstavuje výstava českého fotografa Jana Pohribného (53).
NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Takmer do konca marca vystavuje v Mestskom kultúrnom stredisku Jan Pohribný svoje veľkoformátové farebné fotografie zachytávajúce pozemský raj. Výstava Na hranici raja predstavuje pútavé zábery z niekoľkých fotografických cyklov.
Snímky krajiny prináša cyklus Nová doba kamenná s fotografiami posvätných a kultových miest megalitickej kultúry v prehistorickej Európe. Vo fotosérii Anjeli sa autor snaží nájsť stratený raj prostredníctvom konfrontácie ľudského tela a krajiny.
Držiteľ mnohých cien z fotografických súťaží (napr. trojica cien na Czech Press Foto) nám ochotne poskytol rozhovor.
Vy ste sa k fotografovaniu dostali už vo svojich ôsmich rokoch naozaj netradičným spôsobom.
- V roku 1969 som našiel v Bazilike svätého Marka v Benátkach zabudnutý fotoaparát. Turisti ho nechali na stoličke. Bol to jednoduchý prístroj, iba zatlačiť spúšť. Používal sa v ňom film, ktorý sa v Čechách vôbec nedal zohnať. Také filmy vtedy predávali iba v Poľsku. Skutočné základy mi však dali rodičia, mama bola ilustrátorka a otec výtvarný teoretik. Vedeli vynikajúco fotografovať. Ale nájdený fotoaparát bol naozaj impulz.
Vaši rodičia boli spojení s umením. Máto zrejme svoje pozitíva i negatíva v raste mladého umelca.
- Autora to viac ovplyvní po pozitívnej stránke. Niekedy som bol ale zviazaný určitými konvenciami. Predčasne získané znalosti sú niekedy na obtiaž. Keď som videl svojich spolužiakov na vysokej škole, cítil som, že nie sú tak históriou kultúry zaťažení ako ja. Autor si potom nemusí lámať hlavu nad tým, či už niečo také bolo kedysi vytvorené. Niekedy mi prekážalo, ak som sa musel konfrontovať s poznanou minulosťou a s tým, čo už bolo vymyslené.
Vás fascinuje fotografia krajiny a jej umelecké znázornenie. Aký čas dozrieva fotograf,kýmsi vyhraní svoju presnú cestu?
- S krajinou som začínal už na strednej škole. Keď ma v roku 1982 po prvýkrát pustili za otcom, ktorý v roku 1968 emigroval do Talianska a potom žil v Nemecku, videl som na výstavách veľa zaujímavých inštalácií. Zaujalo ma to, bol to impulz. Svoj zážitok a emócie pocítené z pohľadu na krajinu som chcel zachytiť výtvarne.
Cestujete po celom svete. Podľa čoho vyberáte destinácie, kde sa rozhodnete fotografovať?
- Veľmi dlho som sa venoval európskemu megalitu - prehistorickým pamiatkam doby kamennej a bronzovej. Systematicky som vyhľadával lokality a cestoval po celej Európe. Dnes je už všetko na internete aj s GPS súradnicami. Keď som začínal, boli niektoré krajiny zmapované veľmi dobre, iné doslova mizerne. Chcel som pripraviť knihu s touto témou, moje nadšenie pre cestovanie a hľadanie bolo vtedy obrovské.
Kam chodíte s fotoaparátom najradšej?
- Veľmi rád fotografujem v Nórsku. Nórsko je pre mňa veľkou inšpiráciou. Veľmi veľa histórie je v talianskom Bretónsku, kde je veľa megalitov. Často som v Ázii, najaktuálnejšie fotky pochádzajú z Pekingu. Okrem Číny je na ázijskom kontinente veľmi zaujímavá aj Kórea.
Zaznamenali ste niekedy problémy s domorodcami alebo policajtmi, ktorí vám chceli fotografovanie zamedziť?
- Napodiv, situácia v Číne sa v tomto smere buď lepší, alebo tá ich ostražitosť opadla. V Číne som fotil v slamoch, v demoličných pásmach a až na jeden incident problémy neboli. Miestni sa nechali fotografovať, u nás by už ľudia protestovali. Sú ale aj stále exponované miesta. Na Námestí Nebeského pokoja vás sledujú neustále, ale ani na tomto mieste to už nie je v takej intenzite ako v minulosti.
Pribúdajú destinácie, kde si za fotografovanie ľudia nechávajú zaplatiť. Dávate domorodémuobyvateľstvu peniaze aj vy?
- Bol by som ochotný zaplatiť, ale nestretol som sa s tým zatiaľ. Viem, že je to časté najmä v Afrike i na Strednom východe. Keď som bol mladý, tak som to zažil v Nemecku. Boli to opilci a potrebovali peniaze na alkohol. Dosť agresívnym spôsobom si vtedy vymohli marky.
Ste autorom pútavých fotocyklov. Dá sa matematicky vyjadriť počet cvaknutí spúšťou, ktoré predchádzajú výberu najlepších fotografií?
- Nefotím extrémne veľké množstvo fotografií. Dlho nad témou premýšľam, robím si aj skice a hľadám miesta. Na záber som vždy dobre pripravený. Používam komplikovanú techniku, takže tých snímok veľa neurobím. Niekedy za večer spravím iba jeden alebo dva zábery.
Medzi vašimi fotografiami nechýbajú akty. Práve o aktoch sa hovorí, že sa fotia najťažšie.
- Je to téma, kde je veľkým problémom nájsť si osobitý štýl. Je to populárny o obľúbený námet, snaží sa mu venovať veľa fotografov. Publikum, najmä mužské, akty veľmi priťahujú. Úspešné akty musia mať ale svoju osobitosť. Hoci je modeliek dostatok, urobiť akt naozaj dobre, je ťažké. Fotograf má preto väčšiu šancu presadiť sa najmä v žánroch, ktoré veľa autorov nerobí.
Dnes fotografuje takmer každý. Na internetových fotografických portáloch sú desaťtisíce fotografií. Ako z toho množstva vyselektovať kvalitu?
- Takú otázku si kladiem aj ja. Vďaka novým technologickým možnostiam skutočne prichádza k inflácii obrazu. Pravdepodobne dôjde k zahlteniu, pretože sa to nedá všetko absorbovať. Vidím, že trendom je dnes retro a nielen v použití aplikácií, ktoré pripomínajú staré fotky. Prichádza návrat k starým technológiam, veľkému formátu i k mokrému procesu. Ten sa používal už v 19. storočí. Touto technikou boli nafotené aj staré fotky Indiánov. Fotiek je dnes strašne veľa a vyznať sa v tom je naozaj zložité.
