TRENČÍN. Z pôvodne polročnej cesty do Ameriky sa stal trvalý pobyt výtvarníka Jožka Bajusa. Uznávaný výtvarník doma i vo svete získal aj nomináciu na Krištáľové krídlo. Posledné roky si prežil osobné trápenie, zomrela mu milovaná manželka. Práve umenie mu dalo potrebný impulz do života.
Tvorbu Jožka Bajusa si môžete pozrieť v priestoroch trenčianskej galérie Miloša Alexandra Bazovského od 14. marca do 27. apríla.
Aké je to žiť v Amerike?
- Je to iné prostredie. Začínate akoby od nuly. Tu som bol známy aj ako pedagóg, výtvarník, bol som zakladateľ odboru textilný dizajn a keď som odišiel do Štátov, začínal som odznova. Amerika nebola pre mňa až taká neznáma krajina. Rozdiel bol v tom, že som odchádzal prvý raz s rodinou.
Dala vám Amerika viac možností?
- Určite, bola to výzva popasovať sa so všetkým, čo prinášal život. Keď zistili, kto som, čo som, začali ma pozývať na rôzne výstavy a aj škola mi dala veľa možností.
Dokážu tamoceniť šikovného človeka?
- Veľmi. Aj teraz mi hovoria, že čo som ja priniesol, tak to obohatilo výtvarnú a kultúrnu časť v danom regióne.
Zaujímavý názov výstavy...
- Výstava má názov Vzdialené volania. Vznikla na základe fiktívneho rozhovoru s mojím otcom, ktorý je krajčír. Je to taký dialóg medzi mojím otcom a mnou. „Vzdialené“ preto, lebo žijeme oddelene. Rodičia a súrodenci žijú tu a všetko sa deje cez telefón, emaily. To sú tie „volania.“
Chýba vám rodina?
- Samozrejme, je dosť ťažké stotožniť sa s priestorom kde, žijete. Ale v poslednom čase sa sem často vraciam. Teraz pre výstavy a medzičasom aj na Krištáľové krídlo, kde ma nominovali, čo ma veľmi potešilo.
Venujete sa ekologickým témam, násiliu vo svete..
- Neustále. Aj tým, že som vyšiel z tohto prostredia, viem, čo bol socializmus.
Zasiahlo vás niečo takéto: vojna, násilie?
- Určite to bola vojna v Kosove, ktorá bola blízko. Videli sme prelietavať lietadlá, utečencov, ktorí išli cez naše územie. Najhoršie na tom je to, že ľudí vyháňa vojna z domovov. Je to hrozné utrpenie. Keď si zoberiem Štáty, tak tu sú pohromou prírodné katastrofy, hurikány, tornáda. Dokážu napáchať veľa škôd.
Kto je to Jacqueline? Venovali ste je zopár diel.
- Bola naša rodinná priateľka. Spoznali sme sa tak, že z ničoho nič zazvonila na náš byt v Petržalke a urobila so mnou rozhovor pre jeden známy americký časopis. Ten článok mi otvoril veľa dverí v Amerike. Potom sme si dlhú dobu písali. Jeden deň mi pred cestou do Japonska napísala, že je vážne chorá. Odišiel som do Japonska a tam som sa jeden deň, piatok, modlil za ňu v svätyni. Majú tam také miesto, kde sa dá uviazať taký papierik a niečo si zaželať. Neskôr som sa dozvedel, že práve v ten deň zomrela. Tá technika uväzovania ma inšpirovala k novej práci.
Máte za sebou ťažké roky.
- Po Jacqueline asi posledné dva roky sú také zvláštne. Stratil som ľudí, ktorých som mal veľmi rád. Najprv moja manželka Oľga a potom zomrel môj mentor, ktorý ma pozval učiť do Ameriky. Výstava prechádza týmto obdobím. Vidieť aj posun v práci. Tie najnovšie diela sú priestorovejšie, akoby sa znova nadýchavam a začínam žiť. Mám to svojím spôsobom za sebou a chcem sa pohnúť ďalej.
Pomohlo vám umenie prekonať toto obdobie?
- Keby nebolo umenie, neviem, či by som prežil. Táto výstava mi pomohla prekonať to najťažšie obdobie.
