Jablko nespadlo ďaleko od stromu. Dobré meno tvorivého záložníka zlatej trenčianskej generácie dnes šíri jeho vnučka Diana Bartovičová, laureátka ženskej jedenástky roka 2013.
Pochádzate z futbalového kraja pri Trnave, čo vás prinútilo zamieriť hore Váhom?
Po skončení základnej školy som sa šiel učiť za nástrojára do TOS Trenčín. V druhom ročníku sme hrali v rodných Veľkých Kostoľanoch s Hornou Stredou. Zápas rozhodoval laik. Po tom, čo ma vylúčil, otec zobral moju registračku a od jari 1960 som hrával za dorast TTS.
V Trenčíne sa práve schyľovalo k zlúčeniu Odevy a TTS. Ako ho vnímal dorastenec?
Býval som na internáte Pod Sokolicami, ale chodil som na Odevu aj TTS. Zlúčenie telovýchovných jednôt trenčianskemu futbalu prospelo, hoci začiatky boli ťažké, do jedného mužstva sa spojili dva kvalitné kolektívy. Aj v doraste vznikol pretlak. V tíme bol napríklad odchovanec TTS Hudcovský, ktorý potom hrával za Spartu Praha, celú obranu Odevy zase tvorili chlapci zo Zamaroviec Mazánek – Štefánik – Daranský. Najkrajšie bolo, že sme hrávali predzápasy. V druhom polčase sa neraz tiesnilo v hľadisku pätnásťtisíc ľudí.
Ktoré trénerské osobnosti vás formovali v mládežníckych celkoch v Trenčíne?
Najprv Karol Haas. Ja som pravák, pamätám si, že ma staval na ľavé krídlo. Na vlastné uši som počul, keď hovoril, že zo mňa futbalista v živote nebude. Po roku v Jednote nás prevzal bývalý stopér TTS Milan Rovňan. Práve on ma postavil do zálohy vedľa Mojžiša.
Jednota v tom čase zaknihovala najväčší úspech trenčianskeho futbalu, v sezóne 1962/63 ju v tabuľke predstihla len Dukla Praha. Na premiéru v áčku ste si teda museli počkať.
V áčku bola veľká konkurencia, záložníci Kluka, Halmo, Bezdeda patrili k najlepším v súťaži. V roku 1963 som narukoval na vojnu. Výber z nášho ročníka robili v Dukle Praha. Prišlo tam 178 futbalistov, mňa poslali do Dukly Písek, ktorá postúpila do druhej ligy.
Zmenila sa vaša pozícia v tíme po návrate do civilu?
V lete 1965 som sa dostal do kádra, ale hrával som divíziu za béčko. Hnevalo ma, že nehrávam, prakticky už som prestupoval do Kostolian. Halmovi so Ševčíkom sa vtedy príliš nedarilo. Tréner Vičan skúšal niečo zmeniť, na príhovor starších hráčov ma vytiahol vo štvrtok 5. mája 1966 v Trnave. Prehrali sme 2:1, v nedeľu potom remizovali v Tepliciach 0:0 a redaktor Paľo Podolský napísal do Trenčianskych novín, že sa narodil nový záložník.
Michal Vičan mal nos na novú zálohu Mojžiš – Bartovič v systéme 4 – 2 – 4. Najmladší ligový tandem v strede poľa spĺňal parametre moderných hráčov druhej línie a v roku 1967 priviedol Trenčanov na jesenný trón. V čom spočívala vaša sila?
Časopis Gól vtedy napísal, že najlepšia záložná dvojica v republike je Mojžiš – Bartovič. A to v konkurencii velikánov Kuna – Hrušecký či Pluskal – Masopust. Boli sme rozdielne typy, ale výborne sme sa dopĺňali. Vlado vybojoval množstvo lôpt, priestor viac obehal. Mali sme rýchle krídla Navrátila s Albrechtom, mňa živili dlhé pasy a streľba z diaľky, čo v dnešnom futbale vidíme menej, napríklad Barcelona chce ísť často až do kuchyne.
Váš raketový štart v drese prvoligovej Jednoty ešte predtým pomohol k spanilej jazde Trenčanov do finále Stredoeurópskeho pohára vo Florencii.
Na pohár mám krásne spomienky. Rozhodujúci zápas sme hrali s Červenou hviezdou Belehrad. Po domácom víťazstve 3:1 nám všetci predpovedali, že v Juhoslávii dostaneme päť kusov. Vyhrali sme 1:0. Do Talianska okrem nás postúpili Vasas Budapešť, Sportklub Viedeň a AC Fiorentina. Pred súbojom s hviezdnym Vasasom sa nám triasli kolená. Hoci Béla Masný bol s národným mužstvom v Brazílii a rozhodca vylúčil Mojžiša, Maďarov sme zdolali. Vo finále sme podľahli domácej Fiorentine. Lenže, ak by rozhodca uznal regulárny gól Bencza...
Dokážete inkriminovaný moment podrobnejšie opísať?
Paľovi som poslal dlhú prihrávku, on si ju spracoval a asi z tridsiatich metrov vystrelil. Lopta sa odrazila od žrde do siete. Postranný rozhodca zamával, že pri strele stál niekto v ofsajde. Napriek tomu to bol jeden z mojich najkrajších futbalových zážitkov. Navyše, predseda talianskeho futbalového zväzu po stretnutí pred zástupcami médií vyhlásil, že morálnym víťazom pohára je Trenčín. Ďalším pekným zážitkom bola olympiáda v roku 1968.
Olympijský výber trénera Blažejovského však na OH v Mexiku zaostal za očakávaním.
Káder bol silný, nechýbal v ňom Laco Petráš, Miko Krnáč, Miro Kráľ, Stano Štrunc, Stano Jarábek, brankár Kramerius zo Sparty, Večerek z Ostravy, no mali sme trochu smolu. Prehrali sme s Guatemalou, pritom rok predtým sme ju v rámci latinskoamerického turné porazili 4:1. Po výhre s Thajskom a remíze s Bulharskom sme sa porúčali domov.
Počas spomínaného turné do Strednej a Južnej Ameriky ste svojmu materskému klubu urobili originálnu reklamu. Jednota, ktorá onedlho nabrala rovnaký kurz, našla podľa dopisovateľa Trenčianskych novín Milana Navrátila v Kostarike zaujímavý odkaz.
Preberali po nás zápasy asi s dvojtýždňovým odstupom. V hoteli v hlavnom meste San José som nechtom vyryl na list obrovského kaktusu na balkóne nápis Trenčín – jesenný majster ligy v ČSSR. Objavil ho Jaro Hojsík, ktorý potom býval na rovnakej izbe.
Po týchto udalostiach vystriedal od jari 1968 Vičana pri kormidle Jednoty Karol Borhy. Môžete porovnať oboch trénerských mágov?
Z hľadiska odbornosti boli obaja perfektní, ich pravou rukou bol kondičný tréner Dušan Čikel. Borhy bol prísnejší, nič neodpustil. Keď sme hrali proti Sparte, v piatok na tréningu celé mužstvo trištvrte hodiny nacvičovalo, ako by to malo na ihrisku proti Kvašňákovi a spol. vyzerať. Vičan mal kamarátskejší prístup. Keď sme prišli z vojny, po tréningu nás bažantov zavolal do kina a pozval na večeru. Pred Borhyho návratom z Kuvajtu ponúkali Vičanovi zmluvu len do 1. apríla. Uprednostnil Slovan. Mrzelo ma, že som tam neodišiel aj ja.
Dostali ste ponuku zo Slovana?
K Hrdličkovi hľadali druhého záložníka. Tréner Vičan s tajomníkom Fialom bol trikrát u mňa v byte na zimnom štadióne. V máji 1968 som sa oženil a z prestupu zišlo. Paradoxne opäť vo štvrtok, aby som nezmeškal nedeľný zápas.
Okrem šiestich zápasov v drese olympionikov máte na konte aj dva reprezentačné štarty za A-mužstvo ČSSR proti Fínsku a Poľsku. Ako na ne spomínate?
Obidva sa hrali v októbri 1970 v Prahe. Dá sa povedať, že dvere do reprezentácie mi otvorila aféra Adidas verzus Puma, po ktorej mala zastavenú činnosť v československej reprezentácii väčšina z účastníkov majstrovstiev sveta v Mexiku. V kvalifikačnom zápase proti Fínom sme nastúpili štyria Trenčania – Mojžiš, Albrecht, Nagy a ja. Remíza 1:1 bola považovaná za blamáž. Za Poliakov hrala partia okolo Roberta Gadochu, ktorého lanáril Real Madrid.
Mali ste v lige nejakého obľúbeného súpera?
K najobľúbenejším patrili Trnava, Sparta a Slovan. Proti silným mužstvám boli naše výkony vždy hodnotené ako najlepšie.
Ktorý protihráč vám v strede poľa najviac vyhovoval a naopak?
Smetana z Teplíc bol nepríjemný, kadiaľ chodil, tadiaľ kopal. Radšej som hral proti Kunovi. Laco bol elegán, raz sa vraj vyjadril, že mu imponuje môj spôsob hry so zdvihnutou hlavou.
Koho ste obdivovali vy?
Jednoznačne Masopusta, jedného z najlepších záložníkov v republike.
Je pravda, že ste zbierali podložky pod pivové poháre?
Je. Zbieral som aj malé fľaštičky s alkoholom, mal som ich 165. Keď sa mi narodila dcéra, každý kto k nám prišiel, musel si najprv z týchto fľaštičiek jednu vybrať a vypiť.
Zakotvili ste v Novom Meste nad Váhom. Kadiaľ viedli vaše kroky?
V Trenčíne som hrával posledné dve sezóny za béčko. Po polroku v Bohuslaviciach som od januára 1975 začal trénovať v Novom Meste, v marci 1976 som sa sťahoval. Okrem toho som dlhé roky viedol aj žiacke výbery Západoslovenského kraja. Počas pôsobenia v Hornej Strede sme štyrikrát postúpili. Pred pár dňami ma navštívili tamojší funkcionári a venovali mi klubový dres s číslom 70. Teší ma, že nezabudli.
