KRAJNÉ. Peťo, Maricka, Lívka i Andrejko žijú svoj „autistický“ život v komunitnom centre Drahuškovo v obci Krajné (okres Myjava). Spoločnosť im robia aj bývalí domováci. Pre niektorých je to prechodné miesto. Niektorí tu našli svoj nový domov. Unikátny projekt tak spojil v podstate centrum pre autistov a dom na polceste pre odchovancov detských domovov. Prináša pre obe strany nový pohľad do života i vzájomnú spoluprácu.
„Našich klientov voláme kamaráti. Sú pre nás partnermi, ktorým pomáhame, aby sa osamostatnili,“ vysvetľuje Miroslava Obuchová, koordinátorka činností v Drahuškove.
Druhý domov
V centre pracuje už štvrtý rok aj Inga Gažíková, ktorá tu našla svoj domov. „Som veľmi rada, že som sa sem dostala,“ vysvetľuje Inga. Začiatky boli ťažké, netušila totiž vôbec, kto sú to autisti, ako sa správajú. No po určitom čase si zvykla. Zatiaľ plánuje v centre zostať. „Určite po niekoľkých rokoch by som sa rada posunula niekam ďalej k tomu, čo ma baví,“ dopĺňa s tým, že najradšej by bola čašníčkou alebo kaderníčkou. Podobnú skúsenosť má aj 22-ročná Nikoleta Takáčová. Tá v centre pracuje viac ako rok.
„Na práci je najťažšie to, že „kamarátov“ treba neustále ubezpečovať, že všetko je v poriadku a že sú v bezpečí,“ objasňuje svoje skúsenosti. Do centra sa dostala až z detského domova Žitavce z okresu Nitra. Jedinečný projekt spojenia autistov a detí z detských domovov spolu s odborníkmi sa osvedčil. Podľa Jarmily Fábryovej, vedúcej terapeutky, vytvára krásnu symbiózu.
„Mnohí si tu vybudovali nádherný vzťah a dôveru s našimi kamarátmi,“ opisuje situáciu. Odchovanci domovov okrem toho prinášajú do práce aj vlastné pohľady, učia autistov nové veci a zároveň takáto práca poháňa aj ich ďalej.
„Učia sa novým veciam, pracovným návykom. Mnohí sú už aj odbornejšie pripravení na prácu opatrovateľov, získavajú certifikáty,“ hovorí Fábryová.
Domovákom priniesla Prvá stavebná sporiteľňa minulý týždeň aj šesť notebookov. Šéf predstavenstva Imrich Béreš priblížil aj svoje skúsenosti s takýmto postihom. Jeho štrnásťročný syn je totiž autistapragmatik. „Môj syn chodí do špeciálnej školy. Verím, že so svojím ľahkým postihom sa bude môcť zaradiť do života,“ hovorí Béreš.
Financovanie centra
Podľa Jozefa Šótha, jedného zo spoluzakladateľov centra a otca autistu Andrejka, je zháňanie financií každodenným bojom. Veľmi často sa stretáva s tým, že zo samosprávneho kraja ich pošlú na ministerstvo a odtiaľ zase na kraj.
„Na kraji mi povedali, my vieme, že na to máte nárok, ale my vám to nedáme, lebo na to nemáme. To je realita. Choďte na ministerstvo,“ vysvetľuje pingpong medzi úradmi Šóth.
Pozitívnu odozvu však nemajú ani na ministerstve. A tak celkové príspevky, ktoré získajú z kraja, predstavujú iba 15 percent celkových nákladov. Ako ďalej hovorí, takéto centrá majú svojich dobrých ľudí, ktorí aj adresne pomáhajú jednotlivým autistom či domovákom. Určitou výhodou sú i chránené dielne. „Vďaka tomu sa časť prostriedkov dá refundovať cez úrady práce, ale je to veľmi náročné,“ dopĺňa.
Autor: Magdaléna Švančarková
