TRENČÍN. Keď štátny hrad ako národná kultúra pamiatka prešiel v roku 1965 pod správu okresného múzea, v novej koncepcii sa počítalo s jeho využitím na výstavné účely.
Niekoľko etáp náročných opráv mal zavŕšiť rok 1970. Vtedy mali sprístupniť aj prvé stále expozície múzea.
Pamiatková obnova však napredovala pomalšie, ako sa plánovalo, aj pre nevyhnutný archeologický a historickostavebný výskum. Po rokoch sa menili investori i dodávatelia, chýbali peniaze.
Podstatnú časť expozícií dokončili až po roku 1990. Aj vďaka nim dnes patrí Trenčiansky hrad medzi najnavštevovanejšie hrady na Slovensku.
Umelec verzus teoretici
Obrovské úsilie na záchranu rozpadávajúcich sa hradov vynaložil po oslobodení maliar Janko Alexy.
Spojenca na rozsiahlu rekonštrukciu najskôr Bratislavského hradu našiel v Alfrédovi Pifflovi, expertovi na pamiatky, profesorovi dejín architektúry na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave. Ten zase zapájal do pamiatkarských aktivít aj svojich študentov.
Obaja nadšenci však nenachádzali pochopenie na nutné rekonštrukčné práce, profesor Piffl bol dokonca obvinený z ohovárania spriatelenej mocnosti a v auguste 1957 na dva roky uväznený. Janko Alexy sa nevzdával, v júni 1959 písal Okresnému múzeu do Trenčína, že stále sleduje vývin udalostí okolo adaptácie hradu.
„Keď dokončia zastrešenie Bratislavského hradu, čo by malo byť do 1. júla 1960, prikročí sa k oprave Trenčianskeho. Verím, že časom sa na hrad predsa len nasťahuje válečné múzeum, zatiaľ nech sa deje oprava v skromnejšom merítku,“ písal Alexy.
Janko Alexy našiel podporu u mladých architektov českého pôvodu - urbanistu Václava Chlupa a Karola Chudomelku, ktorý sa doživotne upísal práci na rekonštrukcii chátrajúcich vzácnych stavebných objektov na Slovensku.
Počiatočné nadšenie však schladil Slovenský pamiatkový ústav, ktorý v roku 1959 rozhodol, že pre nedostatok peňazí sa nebude pokračovať v rekonštrukcii Trenčianskeho hradu. Strechy palácov i bášt sa údajne mali pokryť len provizórne. V Bratislave sa ujala teória , že hrady treba „ nechať dožiť“, podľa Dobroslavy Menclovej použiť konzervačný postup opráv namiesto rekonštrukčného, ktorý preferoval Chudomelka. Janko Alexy pokračuje napriek tomu v neúnavnom úsilií proti teoretikom a podporuje múzeum v pokračovaní brigád na hrade.
Ešte v roku 1966 kontroluje národný umelec stav prác na temperovaní hradu pre obrazy, ktoré prezentovali výtvarníci okresu v opravenej Delovej bašte. Tá jediná fungovala už rok ako výstavný priestor.
Obmedzenie prác na hrade
Okresný stavebný podnik v Trenčíne sa podieľal na prvých naliehavých opravách Trenčianskeho hradu spočiatku s jedným murárom a dvoma pomocníkmi. Neraz sa ocitli v nezávideniahodnej situácii. Chýbali mechanizmy a predovšetkým voda.
Tú museli dovážať, podobne ako i ďalší stavebný materiál. Šoféri ho odmietali voziť pre príkry výstup na hrad, kamenistú cestu a úzky profil priechodu pod prvou bránou. Stávalo sa, že vápno zhodili pri „Závoji“, niekoľko stoviek metrov pod pracoviskom a robotníci ho museli nadávajúc vynášať vo vedrách, podobne i vodu.
Stavebný materiál získavali aj zo zrúcanín. Kameň vytriedili, sutiny preosiali, piesok použili na stavbe.
Hlavné úsilie zamerali na najviac poškodené časti - takým bol napríklad kavalier pred Turecku bránou, nad Ulicou SNP museli urýchlene podchytiť vypadávajúce kamene, ktoré hrozili zosuvom na cestu.
Zamurovali aj dva otvory, ktorými chodievali nekontrolovaní návštevníci na hrad.
Pomáhal aj vlastivedný krúžok
Pri týchto prácach pomáhali dobrovoľne a s nadšením aj členovia vlastivedného krúžku v Trenčíne. Pod vedením Štefana Pozdišovského prichádzali pravidelne dvakrát do týždňa na brigádu. Vyprázdnili „klenotnicu“ a „archív“ v Ľudovítovom paláci, aby mohli do políc ukladať archeologické nálezy. Opravovali aj hladomorňu, napadané sutiny vyťahovali ručne i rumpálom.
Až neskôr, v roku 1968, bolo v jednej z ďalších etáp opráv hradu doplnené obvodové murivo hladomorne a veža pokrytá kužeľovou strechou. Členovia vlastivedného krúžku sa podujali aj na výskum hradnej kaplnky na Hornom hrade. Do pracovného denníka si v roku 1956 zapisovali všetky nálezy, každú historickú drobnosť.
Najviac sa našlo črepov z 15. a 16. storočia, hrot čepele sečnej zbrane, strelka, z architektonických článkov kus rímsy empory, ostenie okien, kusy kameňov s gotickou a renesančnou profiláciu.
Objavili aj kus muriva s latinským textom, odkryli omietku s maľbou z 15. storočia, predstavujúcu chodidlo, vyčnievajúce z rúcha.
Pamiatková starostlivosť
Bratislavský Stavoprojekt bol tou inštitúciou, ktorá mala prinavrátiť národnej kultúrnej pamiatke Trenčiansky hrad zašlú krásu a život. Meno architekta Karola Chudomelku, generálneho projektanta, bolo takmer päťdesiat rokov neodmysliteľne spojené s jeho rekonštrukciou a revitalizáciou. Spôsob jeho konzervácie bol účelný - od prvých projektov zo začiatku šesťdesiatych rokov minulého storočia, cez zastrešenie Barborinho paláca v roku 1966, až po návrhy architektonického riešenia unikátneho nálezu základov románskej rotundy na Hornom hrade v 90. rokoch. Jeho obnova zohľadnila využitie palácov pre muzeálne účely, veľkú záťaž návštevníkmi počas turistickej sezóny, služby, hygienu i ochranu.
Do roku 1962 boli zrealizované práce na všetkých objektoch, kde si to vyžiadala naliehavosť zaisťovacích prác. Stavebné náklady vtedy predstavovali viac ako osem miliónov korún. Karol Chudomelka si postupne k sebe pripútal rad pokračovateľov - jedným z nich bol architekt Andrej Fiala, pracovník SÚPSOPU, ktorý robil na hrade architektonicko-historický výskum.
Dbal na súčinnosť archeológov, pamiatkarov, historikov. Už počas štúdia sa zúčastnil zameriavacích prác vo vyhlásených pamiatkových rezerváciach pod vedením profesora Piffla.
Ilešháziovci sa vrátili na hrad
Do konca roka 1999 bola vypracovaná projektová dokumentácia na väčšinu objektov Dolného aj Horného hradu.
Tragickým pre siluetu hradu sa stal moment vypadnutia veľkej časti západného múru druhého predhradia v roku 2003, na čom mala podiel aj nedostatočne prevedená sanácia muriva a zabezpečenie múru pred zavlhnutím. Táto udalosť bola dobrým poučením pre ďalšie kroky pri rekonštrukcii ostatných zložiek hradu.
Dnes sú v opravených palácoch Horného hradu bohaté zbierky múzea, najcennejšou expozíciou je rodová galéria Ilešháziovcov, návštevníkov zaujme riešenie expozície archeológie v predrománskej rotunde, onedlho sprístupnia zrekonštruované kasárne pri Hodinovej veži.
Trenčiansky hrad neobišli nové sprievodné podujatia po roku 1989. Verejnosť privítala nočné prehliadky hradu, využívanie amfiteátra na pravidelné hradné slávnosti so sokoliarmi, stredovekou hudbou či kuchyňou.
Obľúbenými boli rytierske turnaje skupiny Normani v priestore južného opevnenia hradu. Od roku 2002 je hrad v správe TSK, užívateľom je Trenčianske múzeum. Komerčné využitie hradu je dnes nevyhnutnosťou, opravená pamiatka láka počas celého roka.
Pramene a literatúra: Babičová K.: Je možná symbióza hradu a múzea? prednáška, Pozdišovský Ś. Pamiatková úprava Trenčianskeho hradu, Vlastivedný časopis 1968/4, Archív Krajského pamiatkového úradu Trenčín-Zajac M. Trenčiansky hrad jeho architektonickohistorický vývoj a pamiatková obnova.
