TRENČÍN. Podľa historičky Daniely Dvořákovej si kráľovná stavbu financovala sama. Žigmund bol vraj večne zadlžený.
Váš manžel približuje dejiny Slovenska cez príbehy. Hľadáte ich občas spoločne?
- Naša práca je trochu odlišná. Manžel je spisovateľ a historik na voľnej nohe, s veľkým záberom od praveku do súčasnosti. Ja sa špecializujem na stredoveké dejiny, pracujem v Historickom ústave SAV, kde som súčasťou širšieho tímu, preto si nie vždy môžem témy vyberať. Ale o príbehoch sa s manželom veľa rozprávame. Históriu mám rada, je to možnosť žiť vo svete fantázie, napätia pri hľadaní prameňov, dobrodružstva objavovania.
Čo vám spontánne napadne pri slove stredovek?
- Po prvé, historici sa v zásade stále nezhodli, ktoré obdobie treba považovať za stredovek. Francúzsky historik Le Goff ponúka termín dlhý stredovek, ktorý mal trvať od 3. do polovice 19. storočia. Slovenská historiografia prijíma za medzník rok 1526. A čo mi napadne pri slove stredovek? Okrem rytiera na koni aj množstvo prevratných objavov, ktoré zmenili európsku civilizáciu a kultúru. Málokto vie, že stredovek vynašiel okuliare, narkózu, chomút, banky, podvojné účtovníctvo, postaral sa o rozšírenie papiera a tým vznik kníhtlače, rozšíril arabské číslice vrátane dovtedy neznámej nuly. Takmer všetky dnešné dediny a mestá tiež vznikli v stredoveku.
Paradoxne, toto historické obdobie zvykne byť vnímané ako pochmúrne.
- S tou pochmúrnosťou treba narábať opatrne. Neradno sa prikloniť ani k druhému extrému a stredovek si idealizovať. Ľudí ničili choroby, prírodné katastrofy, vojny, hladomory, spoločenské usporiadanie nebolo spravodlivé, o rovnosti alebo slobode ľudia ani len nesnívali, spoločnosť bola vybudovaná na princípe poslušnosti – Bohu, kráľovi, pánovi, vrchnosti a podobne.
Môžete porovnať špecifiká stredovekého Slovenska s inými časťami Európy?
- Správnejšie je hovoriť o špecifikách Uhorského kráľovstva, ktorého súčasťou bolo stredoveké Slovensko. Uhorsko disponovalo vďaka bohatým náleziskám na území Slovenska rozsiahlym nerastným bohatstvom. To mu prinášalo prosperitu. Na druhej strane bolo podstatne kultúrne zaostalejšie ako krajiny západnej Európy. Situácia sa menila len počas vlády významných panovníkov, napríklad rozhľadeného a ambiciózneho Žigmunda Luxemburského, ktorý dokázal Uhorsko, a teda aj Slovensko, otvoriť svetu. Na cestách po západnej Európe ho sprevádzalo veľké množstvo ľudí, ktorí sa vracali múdrejší, zorientovanejší, rozhľadenejší. Do Uhorska prichádzali v Žigmundovom sprievode špičkoví európski humanisti, spisovatelia, umelci, remeselníci. To všetko stieralo rozdiely medzi uhorskou a západoeurópskou kultúrou.
Zacieľme na človeka – mali vtedy ľudia niečo, čo dnešnej spoločnosti chýba?
- Možno sa väčšmi dbalo na česť. Česť bola dokonca právnou kategóriou. Za plnoprávneho sa považoval iba človek s neporušenou cťou. Trest straty cti mal pre postihnutého ďalekosiahle následky, mohla pre neho dokonca znamenať živorenie na okraji spoločnosti. Vzhľadom na vysokú hodnotu cti boli vysoké aj tresty, v časoch kráľa Štefana I. sa trestala urážka na cti vyrezaním jazyka, neskôr bolo možné vykúpiť sa pokutou. Na druhej strane, človek na základe prísahy na svoju česť mohol vyhrať súdny spor. Dnes už niečo nepredstaviteľné...
Teraz ste si za objekt bádania vybrali Barboru Celjskú. Príbeh druhej manželky Žigmunda Luxemburského popisujete v monografii Čierna kráľovná. Čo symbolizuje prívlastok čierna?
- Barbora vstúpila ako jedna z mála historických postáv aj do povestí a legiend. V slovinskom, ale aj chorvátskom či maďarskom historickom povedomí prežila ako Čierna kráľovná, zlá žena, ktorá sa venovala čiernej mágii a svojim milencom, pričom sa nezastavila ani pred vraždením a násilím.
Skeptik by mohol namietať, že bez vánku sa ani lístok nepohne.
- V prípade Barbory nešlo o vánok, ale o poriadnu víchricu, ktorá sa spustila po smrti jej manžela. Barbora ako mocná a bohatá žena mala nepriateľov, ktorým stála v ceste. Bolo potrebné zlikvidovať ju aj 'ideologicky'. Jej nepriateľom sa to podarilo dokonale.
Do akej miery vieme posúdiť, aká vlastne bola?
- Vieme to posúdiť pomerne dobre. Bolo potrebné zhromaždiť všetky pramene, ktoré sa k osudu Barbory po smrti manžela viažu a uvedomiť si, kto najväčšmi profitoval z odstránenia kráľovnej. Potom už celý príbeh zapadá do seba ako skladačka. Je zreteľné, kto stál za komplotom voči Barbore a prečo. Vieme vysledovať spôsob šírenia legiend o nej a odlíšiť klamstvá od skutočnosti. Aká bola Barbora? Krásna, cieľavedomá, veľmi schopná, niekedy tvrdá a egoistická. Aspoň tak vychádza z písomných prameňov.
Komu teda vyhovoval jej negatívny obraz, resp. kto ho začal živiť?
- Na túto otázku nemôžem odpovedať, lebo by som prezradila páchateľa. Ten príbeh je ako detektívka a bolo by škoda prezradiť vraha hneď na úvod.
Bola Barbora v porovnaní s inými kráľovnami ešte v niečom výnimočná? Napríklad aj v otázke nevery?
- O nevere kráľovnej veľmi vážne pochybujem. Je to dielo historikov, ktorí historku o nevere vytvorili a rozšírili. Barbora bola výnimočná, o tom nemožno pochybovať. Napriek tomu, že stredoveká uhorská spoločnosť bola veľmi nepriateľská voči ženám, dokázala sa presadiť. Žiaľ, iba dovtedy, kým ju chránil manžel.
Spoliehate sa pri očisťovaní jej mena aj na ženskú intuíciu?
- Sama som nevedela, k akým záverom ma pramene privedú. V knihe Rytier a jeho kráľ som písala o Barbore ako o nevernej manželke. Bohužiaľ, musela som uznať, že som sa mýlila. Keď som mala možnosť sledovať detailne jej osudy, najmä po smrti manžela, vzbudzovala vo mne ľútosť, ba až hnev voči tým, ktorí ju prenasledovali. Intuíciu, spolupatričnosť alebo náklonnosť sa usilujem zo svojej práce vylúčiť, pretože by ma mohli odviesť na falošnú cestu.
Traduje sa, že Žigmund Luxemburský dal svojej manželke postaviť práve na Trenčianskom hrade vlastný palác. Vytvrdíte, že to nie je celkom pravda.
- Som presvedčená, že všetky stavby, ktoré sa realizovali na Barboriných majetkoch, organizovala a financovala ona sama. Máme o tom množstvo dokladov. Žigmund bol večne zadlžený a neprítomný.
Zdržiavala sa tam často?
- Určite často. Jej pobyt však vieme doložiť iba v prípade, že tam vydala listinu. S istotou tak vieme povedať, že na Trenčianskom hrade bola 6. mája 1434, keď vydala listinu, ktorou darovala svojmu županovi Ladislavovi z Necpál Budatín. Listina je pozoruhodná aj tým, že na dorze je súpis mužov, pravdepodobne hradnej posádky alebo nejakého vojenského oddielu, pričom takmer všetky mená sú slovenské – Spišák, Janek, Holešovský, Babka a podobne.
Kniha nie je len o Barbore. Sprisahania, intrigy či bratovraždy vyberali v kráľovskej rodine daň za moc. Cesta vladárky z neba do pekla zrejme nie je ojedinelá.
- Symbolom vrtkavosti ľudského šťastia bolo v stredoveku koleso šťastia, veľmi často zobrazované v rukopisoch a výtvarných dielach. Nič nevystihovalo osud Barbory lepšie ako koleso šťastia. Z obdivovanej, bohatej a mocnej kráľovnej sa stala na istý čas zajatkyňou, ktorá nevedela, či si zachráni aspoň holý život. Podobný osud stretlo veľa mocných ľudí.
